Kam napokon vedie závislosť na ľuďoch

Dávid okúsil, akí šikovní sú tí, ktorí lichotia mocným. Kým kráľ zahŕňal Dávida svojou priazňou, nebolo nič lepšie ako Dávid; každý chcel byť Dávidov priateľ a všetci ho mali radi. Ale v srdci si mysleli: „Nech ťa hneď teraz parom vezme, aby som mohol zaujať tvoje miesto a stať sa kráľovým obľúbencom.“ Ale keď sa stal kráľ Dávidovým nepriateľom, ich zmýšľanie vyšlo najavo. Všetci sa zaliečali kráľovi a chceli Dávidovi to najhoršie. Nikomu sa nelenilo; všetci ho chceli vlastnými rukami zabiť. Hovorili o ňom na dvore (zvlášť, keď bol na blízku kráľ alebo jeho pochlebovači): „Nech toho darebáka stihne mor, šialenstvo a prekliatie.“

Dávid tento zážitok zhŕňa slovami: „Ako dlho budete ešte všetci prenasledovať človeka a túžiť zabiť ho?“ Chce povedať: „Ako veľmi ľpiete na tom mužovi a opovrhujete Bohom, keď ste kvôli človeku pripravení zabiť a usilujete sa o to vo dne, v noci? Teraz je to ľahké, veď som ako stena na spadnutie alebo múr, čo sa rúca.“ Lebo múr, ktorý sa nakláňa k zemi, nie je ťažké úplne zbúrať. Ak knieža, vládca alebo vplyvný človek na niekoho pritlačia, stena či múr sa nakloní.

Potom vyjdú tí, čo sa ženú za peniazmi, a myslia si, že nadišiel ich čas dať najavo svoj hnev a ukázať svoju odvahu: Postrčia ho k zemi, keď by mu mali skôr pomôcť spevniť múr a podoprieť stenu. Je to ako ťahať mŕtveho leva za hrivu — ani dotknúť by sa jej nemohli, ak by žil. Podobne tí, ktorí pomáhali utláčať Dávida, keď bol Saul jeho nepriateľom, museli sa pred Dávidom skláňať, kým bol v kráľovej priazni. Ani svet sa nespráva inak, na to môžeš vziať jed. Aj sám Kristus musel mať niekoho, kto Ho zrazil na zem, keď Ho židia hľadali, aby Ho zabili (menovite Judáša, ktorý Ho zradil), ako hovorí Žalm 41:9 — „(ten), ktorý jedával môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne.“

Takto to je a musí byť v cirkvi i štáte: udatní hrdinovia mlátia mŕtveho leva, no živého psa odraziť nevedia. Presne k tomu vedie závislosť na človeku.