Kázať Boží hnev

Aký druh služby priniesol tento pozoruhodný výsledok? Niektorí komentátori dospeli k záveru, že Jonáš kázal spasenie skrze vieru a reakciou mesta bolo veľké prebudenie. Ako sme však videli, nie sú žiadne dôkazy o obrátení k viere v Hospodina. Iní si myslia, že súčasní čitatelia by mali napodobňovať Jonáša tým, že poskytnú v mestách sociálne služby, a nie evanjelizáciu. Jonáš však nešiel do Ninive, aby v tichosti konal sociálnu prácu. Nahlas kázal hrozbu Božieho súdu v mene Boha.

Do žiadnej z týchto kategórií sa nehodí, čo sa skutočne stalo. V rámci spoločnosti sa zblížili rôzne bojujúce triedy a jednotlivci s cieľom dosiahnuť sociálne uzdravenie a spravodlivejšiu spoločnosť. A napriek tomu to bol výsledok kazateľskej služby, ktorá jasne hlásala hnev biblického Boha.

Dnes je pre nás ťažké vôbec si predstaviť službu, ktorá sa stala v Ninive. Ľudia, ktorí sa najviac usilujú o sociálnu spravodlivosť, zvyčajne nestoja a nehovoria jasne o biblickom Božom súde nad tými, ktorí nekonajú Jeho vôľu. Na druhej strane ľudia, ktorí pôsobivo kážu pokánie na verejnosti, nie sú zvyčajne známi preto, že požadujú spravodlivosť pre utláčaných.

Tento text nás vyzýva, aby sme robili oboje. V tomto prípade sa Boh usiluje skrze svojho proroka o sociálnu reformu, o zmenu vykorisťovateľského a násilného správania obyvateľov Ninive. Napriek tomu tiež nariaďuje, aby sa mesto dozvedelo o Bohu hnevu, ktorý potrestá hriech. Ellul píše:

[Jonáš]… si nemohol slobodne vybrať, čo povie ľuďom. Neprišiel, aby im rozprával o svojich zážitkoch… Nerozhodoval o obsahu svojho kázania… Teda… náš svedok je pevne zviazaný so slovom od Boha. Ani najväčší svätec alebo mystik nemôže povedať nič hodnotné, pokiaľ sa to nezakladá výhradne na Božom slove.

Málokedy vidíme službu, v ktorej sa rovnako oddane venujú odvážnemu kázaniu Slova a súčasne spravodlivosti a starostlivosti o chudobných, aj keď sa to teologicky nedá oddeliť. V Izaiášovej dobe sa izraelská spoločnosť viac vyznačovala chamtivým vykorisťovaním a imperialistickým zneužívaním moci než veľkorysou, pokojnou službou a spoluprácou. To viedlo k sociálnemu rozkladu a psychologickému odcudzeniu. Keď sa však Izaiáš pozrel na túto nespravodlivú spoločnosť, videl, že „pre pálčivosť hnevu Hospodina mocností horí krajina a ľud je akoby potravou ohňa; nik nemá zľutovanie so svojím bratom. Zahryzne napravo, a ostáva hladný, žerie zľava, ale sa nenasýti; každý je mäso z vlastného ramena, Menašše z Efrajima a Efrajim z Menaššeho… “ (Iz 9:18–20)

Izaiáš videl, že sociálna nespravodlivosť si zasluhuje nielen Boží hnev, ale že utrpenie a spoločenský kolaps, hospodárske a politické „požieranie“ jeden druhého (napriek vnútornej prázdnote a nespokojnosti, ktorú to prináša), je vlastne výsledkom Božieho hnevu.

Predstav si, že by horel dom, ale nevidel by si plamene. Keď by sa dom rozpadol a zrútil, čudoval by si sa, čo sa stalo. Ale keby ti niekto umožnil vidieť oheň, dávala by zrútená budova zmysel.

Ak nepochopíme Boží hnev, nemôžeme plne porozumieť, prečo sa tak veľa spoločností, ríš, inštitúcií a životov rozpadá. Alec Motyer v súvislosti s touto pasážou v Izaiášovi napísal, že vo svete, ktorý vytvoril dobrý Boh, je zlo a nespravodlivosť „vo svojej podstate sebadeštruktívne“. Výsledný sociálny rozpad „je vyjadrením [Božieho] hnevu. On riadi procesy príčiny a následku, ktoré zabudoval do stvorenia, takže sú vyjadrením Jeho svätej vlády nad svetom.“ To znamená, že Boh stvoril svet tak, aby krutosť, chamtivosť a vykorisťovanie priniesli prirodzené následky rozkladu, ktoré sú prejavom Jeho hnevu na zlo.