Keď budúcnosť, ktorú si plánoval, nepríde

Tú polovicu života, v ktorej naše deti, úplne odovzdané Kristovi, konečne vyrastú, dokončia školu a darujú nám dlho očakávaný čas, aby sme mohli naplno slúžiť v cirkvi a spolu cestovať.

Náš syn Matthew je autista. Jeho diagnóza navždy zmenila budúcnosť našej rodiny. Matthew nikdy nezačne chodiť do normálnej školy, nikdy sa neožení a nikdy nebude robiť veci, ktoré dúfame, že naše deti budú robiť. Museli sme ho vyhlásiť za právne nespôsobilého, aby sme mohli rozhodovať v jeho mene. Tie najťažšie veci sú často tie, ktoré nie sú až tak viditeľné. Stále smútime nad tým, že ho nevieme poriadne spoznať a že ani on nie je schopný poriadne spoznať nás.

Hoci sme si vedomí, že je to podľa Boha pre nás najlepšie, aj tak je to ťažké a dokážeme sa rozplakať v hocijaký deň, často bez varovania. Nasledujúce obdobie nášho života bude komplikované, nepredvídateľné a omnoho obmedzujúcejšie, než sme si mysleli v deň, keď sa narodil. 

Vieme, že nie sme sami. Mnohí z nás čelíme vlastným výzvam, ktoré sú pred nami. Stroskotané alebo chladné manželstvo. Fyzické obmedzenia, ktoré prinášajú do života bolesť a spomaľujú nás. Deti, ktoré nekráčajú s Kristom. Starnúci rodičia, ktorí teraz potrebujú, aby sme sa my o nich postarali. Práca, ktorá nám síce zaplatí naše šeky, ale neprináša nič viac. Aj keď cesta, ktorú vidíš pred sebou, sa ti zdá pochmúrna a nejasná, Boh ťa pozýva, aby si našiel hlbokú radosť v Ňom samom. Často to bude cez príbehy, ako bol ten Jóbov.

Čo robiť, keď sa všetko kazí

Nevieme presne, koľko mal Jób rokov, keď sa mu v živote stali všetky tie katastrofálne udalosti, ale bol dosť starý na to, aby mal desať detí a bol „významnejší než všetci ľudia Východu“ (Job 1:3). Bol na vrchole sveta, až pokým neprišla pohroma. V priebehu minúty stratil svoj majetok a bohatstvo (Job 1:15–17), svoje deti (Job 1:19), svoje zdravie (Job 2:7) a podporu svojej manželky (Job 2:9). Všetko, čo mu zostalo, bol život a Boh. Jeho život sa zmenil a už nikdy nebude taký, aký bol predtým.

Keď sa nám zdá, že naša vlastná budúcnosť vybočuje z kurzu, Jóbov život nám ponúka masívnu nádej. Tu sú tri lekcie, ktoré by mali zväčšiť našu radosť v Bohu, aj keď sa na horizonte objavujú mračná.

1. Neobzeraj sa späť a nebuď posadnutý otázkou, prečo sa trápiš

Keď naša budúcnosť vyzerá hrozne, je veľmi jednoduché obzerať sa späť a nechať sa pohltiť otázkami, prečo trpíme. Pýtame sa, či ak by sme urobili lepšie rozhodnutia, viedlo by to k šťastnejšej ceste.

Keď Matthewovi zistili jeho ťažkú diagnózu, premýšľal som, či chyby v mojom charaktere hrali rolu v jeho stave. V tom čase som dokončil štúdium teológie a stále som mal svoju trochu naivnú vysokoškolskú vieru. Potreboval som skutočnú dávku reality vo forme Mathewovho autizmu, aby som bol pripravený byť pastorom? Dňom a nocou mi napadali nové možnosti, tlačili na moje svedomie a budúcnosť sa mi zdala stále tmavšia a tmavšia.

Jób, „bezúhonný a priamy človek“, si určite nezapríčinil svoje trápenie sám (Job 1:1). Ale to nevedel ani on, ani jeho priatelia a trýznili samých seba, aby ukončili, resp. opravili veci, ktoré sa začali v Jóbovom živote kaziť. Keď príde do nášho života trápenie, mali by sme vyznať každý hriech, ktorého sme si vedomí a premýšľať nad tým, že dôvodom nášho súženia je to, že nás Boh vychováva a okresáva. No zvyčajne jednoducho nevieme, prečo trpíme. A ani to vedieť nemáme. To nás oslobodzuje, aby sme zostali v Božej zvrchovanej starostlivosti.  

2. Pamätaj si, že Boh nie je povinný nám dať budúcnosť, akú chceme

Mnohí, ako aj ja, potichu počítame s tým, že naša druhá polovica života bude plynule prechádzať do očakávaného, ničím neprekvapujúceho, bezstarostného dôchodku. Keď Boh prepíše náš príbeh, tak sa môžeme nahnevať a vyžadovať racionálne odôvodnenie. Boh nám nikdy úplne nevysvetlil Matthewov autizmus a ani nikdy nevysvetlil Jóbovi dôvod jeho trápení. Pravdepodobne úplne nevysvetlí ani tie tvoje. Nie je povinný nám dať odôvodnenie.

Keď prešiel prvotný šok z diagnózy nášho syna, uvedomili sme si, že to má veľké dôsledky na našu budúcnosť. Cítili sme sa sklesnuto, keď sme si uvedomili, že Matthew sa nikdy neožení, nebude mať deti a ani nebude schopný sa s nami podeliť, čo má na srdci. Premožená touto realitou, sa moja manželka rozhodla stráviť víkend mimo domu a čítala si Knihu Jóba. Keď prišla k časti, kde sa Boh zjavil, jej pohľad na situáciu sa začal meniť.  

„Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz, ak niečo rozumné o tom vieš!“ (Job 38:4)

Boh pripomenul mojej manželke, že je stvorením, ktoré jednoducho nie je schopné porozumieť Božiemu zámeru s naším synom. A že nemusí porozumieť skutočnosti, prečo naša budúcnosť nejde podľa zvyčajného scenáru. Hoci Boh nezmenil prognózu, premenil perspektívu mojej manželky, ktorou sa pozerala na situáciu tým, že jej pohľad nasmeroval na svoju slávu a milujúcu starostlivosť. Keď sa skutočne naučíme, že Boh je aj zvrchovaný, aj dobrý, budeme schopní bez odporu otvoriť svoje dlane budúcnosti, ktorú On vybral, radšej než tej, ktorú sme si sami naplánovali.

3. Prines svoju nejasnú a frustrujúcu budúcnosť pred Kráľa

Keď naozaj prídeme do obdobia, kedy nám Boh dáva budúcnosť plnú obmedzení, je prirodzené, že naše myšlienky a emócie sú úplne vo vytržení a nevieme ich upokojiť. Spomínam si na deň, kedy sme sa dozvedeli, že ročné náklady na liečbu sa rovnajú polovici môjho príjmu. A potom sme zistili, že naše poistenie tieto náklady nepokryje. V jednej chvíli som pocítil hlboký hnev a odpor voči Bohu a hneď nato zúfalý hlad po odpustení a viere.

Vo svojej úzkosti Jób obviňoval Boha z krivdy a odopierania spravodlivosti (Job 19:6). Ale s ďalším dychom vyleje pred Boha nádherné vyznanie:

„Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom! Aj potom, keď moja koža bude takto zodratá, zo svojho tela uvidím Boha“ (Job 19:25–26).

Keď zápasíme s kamenistou cestou, ktorú nám Boh pripravil, nemusíme predstierať, že s ňou nezápasíme. Boh nás pozýva k tomu, aby sme priniesli svoje trápenia a zmätok pred nášho Otca. Ako hovorí Paul Miller: „Jediný spôsob, ako prísť k Bohu, je, že zložíme všetky duchovné masky. Tvoje skutočné ja sa musí stretnúť so skutočným Bohom.“

Príchod Pána

Môžeme si myslieť, že Jóbove utrpenie bolo horšie ako moje, ale jeho príbeh má šťastný koniec. Boh mu vrátil všetko, čo predtým stratil. To sa mne nikdy nestane. Áno, môžeš mať pravdu. Boh často dovolí veľké straty v našom živote, ktoré sa  už nikdy neobnovia. Vtedy musíme hľadieť na toho, kto je za celým Jóbovým, aj naším, príbehom — na Ježiša.

Ježiš prežil hanbu a utrpenie, ktoré nie je porovnateľné s naším tak, že mal zrak upriamený na radosť, ktorá bola pred Ním (Žid 12:2). Jeho nešťastný koniec nebol skutočným koncom. Tvoja ďalšia perióda života nebude mať posledné slovo. A nezáleží na tom, ako veľmi nešťastnou sa zdá.

Kým sa nachádzame v súžení ako Jób (Jk 5:11), čakáme s Ním na „Pánov príchod“ (Jk 5:7–9). Boh zariadi našu budúcnosť, z ktorej máme obavy. Jedného dňa sa úprimne porozprávam so svojím synom a všetok žiaľ, ktorý mám teraz pred sebou, zmizne. Mihnutím oka sa tvoja pochmúrna budúcnosť zmení. Vieš si to predstaviť?

V tej chvíli, ako to hovorí aj C. S. Lewis, začneme „prvú kapitolu veľkého príbehu, ktorý nikto na tomto svete nečítal; v ktorom je každá kapitola lepšia než tá predošlá a ktorý pokračuje bez konca naveky.“