Keď sa najdrahšie sny rozpadnú

Ak áno, nie ste sami. Písmo je plné postáv, ktoré našli nezdolné šťastie uprostred zmarených nádejí, ľudí, ktorí poznali hlbokú radosť, aj keď zametali pozostatky svojich najdrahších túžob. Abakuk bol takým človekom.

Rozdrvený na prah

Storočie predtým, než sa Abakuk stal prorokom, poslal Boh Asýriu, aby potrestala severné kmene Izraela tým, že ich násilím odviedla z krajiny, ktorú im Boh prisľúbil. Judsko zostalo, ale národ bol plný nespravodlivosti — zákon nebol účinnejší o nič viac ako bezmocný ochrnutý človek (Ab 1:4). Abakuk poznal nielen bolesť zo zmarených osobných nádejí, ale aj z národných túžob, ktoré boli vyrabované.

Možnože parafrázovaná verzia Abakukovho stretnutia s Bohom odhalí, že jeho bolesť nie je ďaleko od tej našej. V modlitbe, ktorá odráža naše vlastné výkriky zmätenia, Abakuk v podstate hovorí Bohu: „Prečo sedíš so založenými rukami? Prečo nás nezachrániš?“ (1:2) Božia odpoveď zničí prorokove túžby týkajúce sa Judska: „Žasni, človeče. Aj teraz konám zázraky. Použijem bezbožných Babylončanov, aby vykonali moju spravodlivosť nad Judskom“ (1:5–7). Tu je pre Abakuka žiaľ za žiaľom. Toto nebola odpoveď, v ktorú dúfal!      

Prorok sa bráni tomu, čo považuje za Božiu nespravodlivosť. „Nie si svätý Boh? Ako môžeš dovoliť — ba dokonca nariadiť –, aby sa bezbožní mali dobre a tvoj ľud čelil skaze?“ (1:12–13) Keď sa naše sny rozplynú, aké ľahké je obviniť Boha. Keď sa naše vzdušné zámky zrútia na zem, príliš často voláme na Skalu, aby sa zodpovedala.

Napriek tomu Boh odpovedá. Rovnako ako v prípade Jóba, aj na Abakukove obvinenia odpovedá uistením o svojej zvrchovanosti. „Ver mi. Spravodlivosť bude vykonaná. Spravodliví budú žiť vierou. Stále sedím vo svojom svätom chráme. Nech celá zem mlčí predo mnou“ (2:2–4, 20). V tomto momente nachádzame podstatu boja viery. Abakukove pôvodné nádeje boli rozbité a potom rozdrvené na prach. Všetko, čo mu zostalo, je Boh a jeho slovo.

Je radosť ešte možná, keď sa nádej zdá nemožná?

Nezlomná radosť

Abakukova odpoveď vyráža dych:

„Aj keby figovník nevypučal

     a vinič nezarodil,

hoci by oliva vyschla

     a na poliach sa nič neurodilo;

aj keby z ohrady zmizlo stádo

     a v maštali by nebol dobytok,

ja sa však budem radovať v Hospodinovi

     a jasať v Bohu mojej spásy.

Pán, Hospodin je mojou silou.

     Dal mi nohy lane

     a vyvádza ma na moje výšiny.“

(3:17–19, Ekumenický preklad)

Okolnosti sa nezmenili. Správa o zániku Judska stále desí proroka natoľko, že sotva stojí na nohách; má pocit, že jeho kosti sú tekuté (3:16). Boh mu neponúka žiadne superlepidlo, aby mohol znova poskladať svoje nádeje. „Ja sa však… “ To je spojenie trojjediného hedonizmu, slová, ktoré nesú váhu slávy. Ja sa však… prevracia naše prirodzené očakávania. Ako môže Abakuk vysloviť takéto vyhlásenie o vzdornej radosti? Ako môžeme my?

Súčasné Božie dobro

Abakuk sa raduje z Boha. Nachádza svoju radosť v Bohu. Možno je zbavený majetku a príbuzných, krajina je vyplienená Babylončanmi a zdá sa, že bezbožní prosperujú, ale radosť zostáva, pretože Abakuk má súčasné dobro Božie. Keď všetky jeho predchádzajúce nádeje položíme na jednu stranu váh a Boha na druhú, nie je čo porovnávať. Naučil sa, podobne ako Asaf v podobnej situácii, povedať: „Ale mňa blaží Božia blízkosť“ (Ž 73:28). Keď je naša radosť v Darcovi, a nie len v jeho daroch, dary môžu zmiznúť, ale naša radosť zostane nezničiteľná.

„Keď je naša radosť v Darcovi, a nie len v jeho daroch, dary môžu zmiznúť, ale naša radosť zostane nezničiteľná.“

Môžete spolu s Abakukom povedať: „Ja sa však budem radovať v Hospodinovi?“ Skúste si to porovnať so svojou situáciou. Hoci ma vyhodili z práce a nemám žiadny príjem. Hoci moje deti rebelujú a odvrátili sa od viery. Hoci sa mi v tele šíri rakovina a nie je na ňu liek. Hoci sme sa roky snažili a nemáme deti. Hoci ma opustil manžel. Hoci je moje auto na odpis. Hoci ma zradil priateľ. Hoci bolesť nepoľavuje. Hoci. Hoci. Hoci. Dokážete aj tak vysloviť Abakukovo ohromujúce „ja sa však“? Nič nezvelebuje Boha viac ako takáto neochvejná spokojnosť.

Nádej na šťastný koniec

Nezdolná radosť by však bola oxymoronom, keby nemala budúcnosť. Abakuk si cení Boha nad všetky jeho dary a teší sa na šťastný koniec príbehu. Naznačuje tento koniec, keď uznáva Boha za svoju silu, za toho, kto „jeleními robí moje kroky“ (Ab 3:19). Jeleň má istý krok, preskakuje prekážky a s ľahkosťou behá po horách. Abakuk je stále hlboko v údolí, ale je presvedčený, že Boh ho vyvedie na výšky. Podobne ako žalmista, pôjde ďalej hore a ďalej dovnútra (Ž 43:3–4).

Sám Boh sľúbil tento šťastný koniec: „Lebo zem bude naplnená poznaním slávy Hospodinovej tak, ako vody napĺňajú moria“ (Ab 2:14). Inými slovami, Boh zvíťazí. Jeho sláva zaplaví zem. Nakoniec sa jeho nesmierne krásny plán odhalí pred všetkými. Žiadne hoci to nemôže zastaviť. Podobne ako Abrahám pred ním, aj Abakuk veril, že keď Boh dal sľub, nezruší ho (a ani nemôže). Lev príde z kmeňa Júdu — aj keby Boh musel vzkriesiť národ z popola babylonských ohňov, aby sa to stalo. On urobí všetky veci nové. Abakuk vedel, že aj keby to za svojho života nevidel, koniec príbehu bude šťastný, a tak jeho radosť zostala nezlomená.

Priateľu, o tomto príbehu vieme oveľa viac ako tento svätec zo Starého zákona. Videli sme Leva z kmeňa Júdu triumfovať na kríži. Počuli sme jeho slová: „Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). Poznáme jeho neochvejnú oddanosť, aby všetko pôsobilo na naše dobro (R 8:28). Takže aj keď je okolo nás veľa hrôz, keď sa znásobuje bolesť, keď sa rozplývajú sny, keď tečú slzy, keď sa okolo nás hromadia zničené nádeje, napriek tomu môžeme byť v Bohu neoblomne šťastní.