Keď sa zdá, že radosť je vzdialená

Už si čítal Bibliu — potichu aj nahlas, naraz päť veršov, dokonca aj celé knihy naraz. Už si si na kartičky, na tabuľky aj zadnú časť svojej ruky prepísal prisľúbenia. Už si bol na zhromaždení Božieho ľudu, zveril si sa priateľom, hľadal si hriech, z ktorého si sa nekajal. Už si sa modlil — ach, či si sa modlil — sám aj s druhými, vo svojej izbe aj počas dlhých prechádzok. Azda zo zúfalstva si zašiel na duchovné sústredenia v ústraní, dlhšiu dobu si sa postil, venoval si pozornosť dojmom, o ktorých si si myslel, že sú možno od Boha.

No napriek tomu tma. Ticho. Pochybnosti.

Počuje ma? Pozná ma? Je tam? Patrím Mu?

Jednoduché pripomienky

Niekedy, keď sa radosť zdá byť ďaleko, potrebujeme počuť niekoľko jednoduchých pripomienok.

Jednoduchými pripomienkami nemyslím zjednodušené riešenia. Také ste už doposiaľ počuli dosť — rady od ľudí, ktorí, hoci to myslia dobre, nazdávajú sa, že daný problém nie je až taký zlý a jeho riešenie nie je až také ťažké. Stačí urobiť „to či ono,“ vravia. Keby len tak vedeli. 

Biblia takéto zjednodušené riešenia nikdy nepodáva. Opakovane nám však pripomína jednoduché pravdy, na ktoré ľahko zabúdame. Takéto pravdy možno nerozptýlia tmu. Ale môžu nás osvetľovať ako hviezdy schované medzi mrakmi a pripomínať nám, že existuje svet svetla, ktorý nevidíme a posilňovať nás, aby sme kráčali ďalej až do svitania.

„Obdobia tmy sú pre Boží ľud bežnou realitou.“

V 40. žalme ponúka kráľ Dávid štyri jednoduché pripomenutia tým, ktorých radosť sa zdá byť vzdialená: Tma je bežnou realitou. Boh je nablízku. Radosť sa blíži. Dúfaj v neho.

Tma je bežnou realitou

Dávid nám najprv pripomína, že obdobia tmy sú pre Boží ľud bežnou realitou. A obdobia v tom pravom zmysle. Žalm 40 neopisuje nejakú popoludňajšiu chvíľu smútku, ale skôr dlhú a ťažko odstrániteľnú tmu.

Všimni si, napríklad, dĺžku trvania Dávidovej tmy. Začína slovami: „Túžobne som čakal na Hospodina“ (Ž 40:2). Nedozvedáme sa, ako dlho Dávida zahaľovali tiene. Vieme len to, že nejaký čas volal k Hospodinovi a na oplátku prijal to deprimujúce slovo: čakaj. 

Neprehliadni ani húževnatosť Dávidovej tmy. Uprostred žalmu sa zdá, že Dávid unikol pred „záhubnou jamou“ a pred „bahnom a blatom“ (Ž 40:3). Ale potom nečakane do nich znova upadá (Ž 40:12–14). Jeho návrat do jamy ho takmer zničí: „Aj odvaha ma opustila“ (Ž 40:13).

Nakoniec, pozorujte pretrvávajúcu prítomnosť Dávidovej tmy. Až do konca žalmu sa Dávid ocitá v tieňoch. Neraduje sa, ale narieka: „Som úbohý a chudobný.“ A nevzdáva chválu, ale prosí: „Bože môj, nemeškaj!“ (Ž 40:18).

Dávidova pieseň o šťastí, o ktoré prišiel, našiel ho a potom opäť stratil, potláča v tejto dobe naše nádeje na radosť. Jeho skúsenosť, spolu so skúsenosťami mnohých ďalších ľudí, nám pripomína, že sa nesmieme neba chytať príliš skoro. Ešte nie všetko je stvorené nanovo; ešte nie všetky emócie sú v poriadku; ešte nie všetka radosť nám patrí. Kým budeme kráčať v krehkom tele a nosiť v sebe smrteľného nepriateľa, naša radosť, hoci je skutočná, sa bude miešať s tmou. 

Tma, akokoľvek mučivá, je spoločná tma. Máme ju spoločnú so žalmistami, prorokmi a apoštolmi. Máme ju spoločnú so svätými, ktorí nás predišli, i s našimi súčasníkmi. A ktorú máme, samozrejme, spoločnú s naším Spasiteľom. „Nie sme na ceste, po ktorej ešte nik nešiel,“ pripomína nám C. S. Lewis, „sme skôr na hlavnej ceste“ (Listy Malcolmovi, 44).     

Boh je nablízku

Čierna farba však nie je jediná, ktorou Dávid maľuje. Aj keď tento žalm obsahuje veľa ťažkých myšlienok, je viac než vyvážený nádejou. Temnota je bežnou realitou, to áno. Ale Boh je nablízku.

Aj vtedy, keď sa zdalo, že Dávidove modlitby vystúpili do neba a zostali nevypočuté, v skutočnosti ich zachytil Boh, ktorý sa od neho nikdy nevzdialil (Ž 40:2). Aj keď sa Dávid znova ocitol v jame, Boh sa k nemu priblížil so stálou milosťou a vernosťou (Ž 40:12). Aj keď sa Dávid cítil úbohý a chudobný a opustila ho odvaha (Ž 40:13), predsa len mohol povedať: „Pán myslí na mňa“ (Ž 40:18).

„Ale ak je Boh tak blízko,“ možno sa pýtame, „prečo je tma bežnou realitou?“ Samozrejme, že tma je niekedy spôsobená našou vinou, ako to bolo v Dávidovom prípade, prinajmenšom čiastočne (Ž 40:13). Boh bol vždy nablízku, ale my sami sme sa dostali do jamy. Avšak často sa stáva, že Boží ľud sa v tme ocitne nie svojím zavinením. A v takých chvíľach nezabúdame na to, že Pán, ktorý nás miluje — ktorý nás vskutku miloval až na smrť –, má isté zámery, ktoré sa dajú urobiť len uprostred noci.

„Ešte nie všetko je stvorené nanovo; ešte nie všetky emócie sú v poriadku; ešte nie všetka radosť nám patrí.“

Nemusíme hľadať ďalej než po Dávidovho slávnejšieho Syna, ktorého kroky sa ozývajú v tomto žalme (Ž 40:7–9; Žid 10:5–7). V porovnaní s tmou, ktorú pretrpel Ježiš, bola Dávidova len krátko trvajúcim tieňom. Nik nebol bližšie k Bohu než jeho vlastný Syn. Ale nik nekráčal po tmavšej ceste.

Odolaj pokušeniu posudzovať Božiu blízkosť podľa toho, aká jasná je obloha nad tebou. Ak patríš Ježišovi, nie si opustený ani zabudnutý; tvoj Pán vo svojej nekonečnosti myslí na teba (Ž 40:18).               

Radosť sa blíži

Božia blízkosť teda neznamená, že už nikdy nebudeme kráčať v tme. Znamená to však, že tma nie je nikdy koncom, ale vždy len prostriedkom; koľajami, nie stanicou; cestičkou domov, nie miestom pri kozube. V tme ladí Boh struny našej duše a pripravuje ich na chválu, ktorá sa približuje.

V Božom čase sa radosť, ktorá sa zdala byť od Dávida tak ďaleko, vrátila. „Vyzdvihol ma… a na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu“ (Ž 40:3–4). Spomienka na stratenú a obnovenú radosť mu potom dodáva odvahu, aby sa modlil na konci tohto žalmu, keď od neho radosť znova utiekla „Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú! A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech hovoria vždy: Hospodin je veľký!“ (Ž 40:17)

Dávidova istota o blížiacej sa radosti neznamená, že jeho tma nebola nakoniec taká hlboká; znamená to, že radosť u tých, ktorí sú v Kristovi, je vždy hlbšia a istejšia než tma — nekonečne hlbšia, nekonečne istejšia. Práve teraz túto pravdu možno neprežívaš. Ale vieš si napriek všetkému predstaviť seba, ako znovu spievaš, znovu sa smeješ a každému, kto je ochotný ťa vypočuť, hovoríš: „Hospodin je veľký!“?

Stratená radosť nemusí zostať stratená. Pre tých v Kristovi platí, že nezostane. Hoci sa zdá, že práve teraz tvoja radosť v Kristovi sotva bliká, jedného dňa vzbĺkne a bude horieť plným plameňom. Aj keď bude tma do veľkej miery po zvyšok tvojej pozemskej púte pokračovať, jedného dňa budeš pevne stáť na skale a tvoje nohy sa už nepošmyknú; jedného dňa zaspievaš novú pieseň, z tvojich úst už nebude vychádzať vzdychanie. Nech je tma, ktorej čelíš v tomto zápase o radosť v Bohu akákoľvek veľká, platí o nej, čo vyjadril Samuel Rutherford, že „sa nedá ani porovnať s tým, ako bude v tú prvú noc vyzerať naše privítanie doma v nebi“ (The Loveliness of Christ, 21). Plnosť radosti sa blíži, kresťan. Nesmierna radosť, večná radosť, svet bez konca.

Dúfaj v Neho

Prísľub blížiacej sa radosti však nepatrí všetkým, ktorí kráčajú v tme. Patrí tým, ktorí aj uprostred svojej tmy neprestávajú hľadať Boha. Všimni si v Dávidovej modlitbe to slovné spojenie, ktorým sa okruh zužuje: „Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú!“ (Ž 40:17). Dávidova posledná pripomienka k nám teda prichádza ako výzva: dúfajte v Boha.

„Čakaj, lipni, modli sa, hľadaj a ver, že tvoj Boh príde.“

Neprestávaj čakať na svojho Boha aj vtedy, keď dlho mešká. Neprestávaj lipnúť na jeho prisľúbeniach aj vtedy, keď sa zdá, že od nich upustil. Neprestávaj na neho volať aj vtedy, keď si nie si istý, že počúva. Neprestávaj hľadať jeho tvár aj vtedy, keď po tom túžiš najmenej. Odmietni pokušenie, keď sa prichytíš pri tom, že si z čakania už unavený, aby si „blúdil v klame“ (Ž 40:5) — hľadal iné útočisko než Boha, ktoré sľubuje okamžitú úľavu. Čakaj, lipni, modli sa, hľadaj a ver, že tvoj Boh príde.

Už čoskoro nebude temnota bežnou súčasťou života, nebude už existovať. Boh nebude len nablízku, ale bude ho vidno. Radosť nebude len skutočná, ale úplná a navždy. Tak ako to napísal Thomas Kelly v skladbe Chváľte Spasiteľa, vy, čo ho poznáte:

Vtedy budeme tam, kde sme byť túžili.

Vtedy budeme takými, akými by sme byť mali.

To, čo teraz nie je, ani nemôže.

Už čoskoro bude naše vlastné.