Keď ste viac požehnaní ako Mária

Ježiš hovorí: „Blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili." (Ján 20:29b)

Čo tým myslí, je, že tí, ktorí Ho nikdy nevideli osobne, a predsa v Neho veria, sú blahoslavení.

Ale to nie je jednoduché. Rozhodne nie sme náchylní premýšľať takto. Chcem povedať, viete si predstaviť, aké by to bolo bývalo vidieť Ježiša? Vidieť Boha v tele, ležiaceho v jasliach? Počuť prvé zvuky vychádzajúce z Jeho hlasiviek? Skutočne sa Ho dotknúť? Dotknúť sa Nazaretského, úplného Boha, úplného človeka, jednej osoby dvoch prirodzeností?

Aká výsada to len musela byť. Jednoznačne by to našu vieru posilnilo. Ale počkajte minútu. Takto presne to nefunguje. Nezabúdajte, čo povedal Ježiš.

Jonathan Edwards píše:

„Je väčšou blaženosťou mať duchovné spoločenstvo s Bohom a mať spásny vzťah s Ním pôsobením Jeho Ducha a praktizovaním skutočnej zbožnosti ako konverzovať s Bohom externe, vidieť viditeľnú podobu a prejav Jeho prítomnosti a slávy, a počuť Jeho hlas telesnými ušami ako Mojžiš. Pretože v tomto duchovnom vzťahu je duša bližšie a má väčší podiel ako v akomkoľvek vonkajšom vzťahu.

Je blaženejšie byť duchovne príbuznými Ježišovi Kristovi — byť Jeho učeníkmi, Jeho bratmi a údmi — ako stáť v najbližšom dočasnom vzťahu, ako byť Jeho bratom či Jeho matkou." („Že počúvanie a konanie podľa Slova Božieho robí osobu blaženejšou.")

Edwards hovorí, že my, ktorí poznáme Ježiša duchovne, sme blaženejší ako tí, ktorí Ho poznali „zvonku". Je lepšie byť s ním spojený vierou, ako keby sme Ho boli videli našimi očami, počuli Ho našimi ušami alebo dotkli sa Ho našimi rukami (Čo v dôsledku znamená, že sme blaženejší ako panna Mária.)

Pamätajte, čo Peter (ktorý videl stránku Ježiša, ktorú Jeho matka nikdy nevidela) povedal o nás. Máme niečo istejšie ako Otcov majestátny hlas potvrdzujúceho hrmenia v Matúšovi 17:5. Máme prorocké slovo, vysvetľuje Peter — Sväté Písmo vytvorené ľuďmi, ktorí „Duchom Svätým vedení hovorili" (2. Petrov 1:17–21).

Toto zjavenie, a teda tento vzťah, je vzácnejší. Je v ňom „väčší podiel." Inak povedané, naša mystická jednota s Ježišom je spoľahlivejšia ako pocit jaziev v Jeho boku. Prečo? Pretože príčina našej únie je istejšia ako nervy v našich rukách. Sme v Kristovi pre Božie nepominuteľné semeno, Jeho žijúce a pretrvávajúce slovo, ktoré pretrváva navždy (1. Petrov 1:23–25). Boh to vykonal. Boh. A to, čo my vidíme, je menej dôležité ako to, čo On hovorí. Čokoľvek v ríši musí padnúť pred autoritou rozhodnutia Najvyššieho.

Takže akokoľvek výnimočné by to bolo bývalo, kráčať po boku Ježiša v Galilei, radšej budem milovať Jeho, ktorého som nikdy nevidel, veriť v Neho, ktorého teraz nevidím, a radovať sa nevyjadriteľnou radosťou, ktorá prichádza skrze vieru, nie videnie — vediac po celý čas, že jedného dňa Ho uvidím takého, aký je (1. Jánov 3:2).

Ale dnes „blahoslavení", hovorí Ježiš, „ktorí nevideli, a predsa uverili."