Keď to s čakaním chceme vzdať

Ide o nepodstatné situácie, ale aj v nich je pre mňa ťažké čakať. Sú väčšie, omnoho dôležitejšie záležitosti, na ktoré tiež dosiaľ čakám. Doteraz mučivo dlho čakám na uzdravenie z môjho postpoliomyelitického syndrómu. Na to, aby som mala jasno, ktorou cestou sa vydať pri dôležitom rozhodnutí. Na obnovenie zložitého vzťahu. Na to, aby sa blízky priateľ vrátil späť k viere. Na každú z nich čakám aj dlho potom, čo som si pomyslela, že moje prosby už mali byť vypočuté. Odpoveď ma mnohé vážne prosby čakám stále.

Nie je to náhodou tak, že vec, na ktorú čakáme, je pre nás dôležitejšia ako Boh?

Utešujem sa, keď vidím, že ľudia v Biblii, ako napríklad Abrahám, tiež strácali trpezlivosť, keď sa ich modlitby a sľuby neuskutočnili tak, ako dúfali.

Čo mohol urobiť iba Boh

Boh zasľúbil Abrahámovi, že bude otcom mnohých národov. A potom nastalo ticho. Dlhých jedenásť rokov sa nič neudialo (predstavte si, kde ste boli pred jedenástimi rokmi). Abrahámova žena Sára bola neplodná a už dávno skončila doba, keď mohla vynosiť dieťa.

Po viac ako desaťročí čakania sa obaja nazdávali, že azda oni sami musia konať, aby naplnili Božie zasľúbenie. Abrahám teda vzal Hagar, Sárinu slúžku a mali spolu Izmaela. Nejakú dobu si mysleli, že zasľúbenia sa teraz splnia prostredníctvom Izmaela.

O trinásť rokov im Boh povedal, že Sára porodí syna Izáka. Čakali už tak dlho, ani jeden z nich neveril, že Boh to teraz urobí. Abrahám rozhodne nebol nadšený z tohto prehlásenia. Keď sa počuteľne zasmial a v duchu zapochyboval, Abrahám povedal Bohu: „Kiežby Izmael žil pod tvojím dohľadom“ (1. M 17:18).

Abrahám prišiel na to, ako mať dedičov svojim vlastným pričinením. Úmysel čakať a byť celkom závislý na Bohu nebol súčasťou jeho plánu. Od Boha chcel, aby požehnal, čo už sám urobil, skôr ako by počkal, čo mohol urobiť iba Boh.

Prečo to s čakaním vzdávame

Práve to často robím. Nemám rada čakanie. Chcem konať, prísť tomu na kĺb, vedieť s istotou, čo sa bude diať. A potom sa chcem posunúť vpred. Abrahám od Boha chcel, aby požehnal Izmaela, aby mohol mať cez neho potomkov. Boh mal na mysli niečo iné, čo sa Abrahámovi odkrylo časom — niečo, čo ľudsky videné nebolo možné.

Úprimne, i ja chcem často Izmaela. Chcem čosi, čo môžem vymyslieť, nad čím mám kontrolu, čo si nevyžaduje čakanie a dôveru.

Neskracuj si cestu, ktorú pre teba vybral Boh.

Čo robíme, keď sa naše čakanie, ako to Abrahámovo, trvajúce dni, mení na čakanie trvajúce mesiace, to sa mení na roky, a to sa mení na desaťročia? Odvrátime svoje srdce od Boha, ktorý zdanlivo nesplnil to, na čo čakáme? Ak sa to deje, nie je to náhodou tak, že vec, na ktorú čakáme, je pre nás dôležitejšia ako Boh?

Čo nám Boh odopiera

Čo sa deje počas nášho čakania? Je medzi našimi modlitbami a ich naplnením len akýsi prázdny priestor? Nie, počas nášho čakania koná Boh svoje najhlbšie dielo.

Boh nás posväcuje a učí nás dôverovať Mu. Niekedy dostaneme, na čo čakáme, radujeme sa a sme vďační. Inokedy nevidíme to naplnenie na zemi, a priblížime sa k Bohu, keď Ho neprestaneme hľadať.

Boh na nás nezabudol. Nejde o to, že by naše prosby boli nepodstatné. Odpovie na nich vo svojom vlastnom čase (čo je pre nás vždy aj ten najlepší čas). On vidí, čo my nevidíme; pozná potenciálne nebezpečenstvá a nástrahy, pred ktorými nás chráni. Kým čakáme, Boh je s nami. Prežíva s nami bolesť, plače s nami, potešuje nás. Stretáva sa s nami v našej bolesti a všetky naše zápasy používa pre naše dobro. Jedného dňa sa mu poďakujeme za všetko, čo nám na tejto zemi dal, aj čo nám odoprel.

Pusti z hlavy, čo sa dá ľudsky dosiahnuť

Čakanie je pre nás dobré. Je však hrozne ľahké sa unaviť a vziať veci do vlastných rúk, lebo to trvá už príliš dlho. Je pokušením hľadať Izmaela, postarať sa sami o seba, naplniť svoje túžby podľa vlastných predstáv. Môže sa zdať, že na dosiahnutie cieľa nachádzame jednoducho iné prostriedky. Ale Boh má v rukách tak prostriedky, ako aj cieľ. Neskracuj si cestu, ktorú pre teba vybral Boh. Nepoddávaj sa sklamaniu. Neuspokoj sa s Izmaelom, keď má Boh pre teba Izáka. Izák bol synom smiechu a zasľúbenia, naplnením všetkého, čo Boh povedal. Čakať na Izáka sa oplatilo.

Jedného dňa sa mu poďakujeme za všetko, čo nám na tejto zemi dal, aj čo nám odoprel.

Izák vyžaduje vieru. Je desivé vzdať sa istej veci a čakať na niečo, čo sa možno neuskutoční. Bojíme sa, že nám ostanú prázdne ruky a budeme si lámať hlavu nad tým, prečo sme vôbec čakali. Môžeme usúdiť, že je lepšie mať niečo ako nič, a tak sa uspokojíme s Izmaelom. Napĺňa to naše potreby. Ale Izmael nás nikdy nenaplní, lebo Izmael je niečo, čo robíme z našej vlastnej sily. A my nemáme tú schopnosť uspokojiť svoje najhlbšie túžby. Potrebujeme Boha, aby to urobil. On to možno urobí tak, že zázračne naplní, o čo sme ho žiadali, alebo to možno urobí tak, že nám odoprie, o čo sme ho žiadali, a dá nám viac zo seba samého. Tak či onak, nájdeme radosť, pretože máme Jeho.

Čo je tvoj Izmael? Čo ťa unavuje čakať a čo ťa pokúša, aby si veci vzal do vlastných rúk? Čo sa bojíš pustiť z hlavy, lebo sa ti zdá, že je lepšie mať niečo ako nič? Z akého dôvodu Bohu dôveruješ?

Neuspokoj sa s tým, čo je možné z ľudských síl; čakaj na to, čo môže urobiť iba Boh.