Kresťanskí starší v Novej zmluve

1. Pôvod pojmu „starší“ v judaizme

1.1

Takmer všetky rané spoločenstvá alebo náboženské skupiny boli do určitej miery spravované a vedené „staršími“, teda staršími, skúsenými a múdrymi mužmi z komunity. Genezis 50:7 hovorí o starších Egypta a Numeri 22:7 o starších Moábu a Midjánu. Koncept podriaďovania sa autorite starších teda nebol ničím novým ani výnimočným.

1.2

Raná kresťanská cirkev vyrástla na židovskej pôde, jej prví členovia a vodcovia boli Židia, jej Pán bol Žid a samu seba vidí cirkev ako naplnenie židovského zákona a ako pravý Boží židovský národ. Preto je pochopiteľné, že cirkev, keďže vzišla zo štruktúr judaizmu, bude istým spôsobom budovať svoj život podľa príkladu štruktúr Božieho ľudu Starého zákona, ktorého pravým potomkom sa teraz aj ona stala.

„Starší“ Izraela sa spomínajú v Starej zmluve od počiatkov izraelského národa v Egypte (Exodus 12:21) a ich úrad pokračuje až do obdobia znovuvybudovania jeruzalemského chrámu (Ezdráš 6:7). V Ezechielovi 7:26 sa spomínajú spolu s prorokmi a kňazmi, pričom každá z týchto troch funkcií má svoje špecifické poslanie. „Vtedy budú vyhľadávať videnie u proroka, ale zanikne poučenie u kňaza aj rada skúsených starších.“ V knihe Leviticus 4:15 majú zase starší zboru reprezentatívnu funkciu za ľud pri obrade obetovania. V knihe Numeri 11:16 sa opisujú ako správcovia ľudu.

Vo všeobecnosti teda môžeme povedať, že hoci sa úloha starejších počas histórie bezpochyby menila, jedno zostávalo rovnaké: stále to boli starší mužovia komunity, ktorí vďaka svojej múdrosti a úcte, ktorá im ako starším patrila (Leviticus 19:32), stali sa oficiálnymi správcami a vodcami spoločenstva.

V judaizme za Ježišových dní mali starší ľudu stále významnú úlohu. Najčastejšie sa toto spojenie v Novej zmluve používa v súvislosti so Židmi, ktorí predstavovali Ježišových oponentov počas dní Jeho pôsobenia. V evanjeliách aj v Skutkoch sú „starší“ najčastejšie opisovaní ako tí, ktorí sa pričleňovali k skupine „veľkňazov.“ Znovu a znovu čítame o „veľkňazoch a starších ľudu“ (Matúš 21:23; 26:3, 47; 27:21; atď.). Pojem „starší“ bol pravdepodobne veľmi široký, a zahŕňal tak zákonníkov, ako aj farizejov a sadukajov (pozri „podanie starších“, Matúš 15:2; Skutky 22:6).

Je teda zrejmé, že v judaizme, z ktorého raná cirkev vyrástla, mali starší svoje špecifické, oddelené poslanie vodcov ľudu. Bezpochyby je to práve tu, kde má tento kresťanský úrad svoje korene. No na zistenie toho, aký bol zmysel a funkcia úradu starších v ranej kresťanskej cirkvi, je potrebné študovať texty Novej zmluvy. Bolo by nesprávne usudzovať, že kresťanstvo prebralo židovskú tradíciu bez akýchkoľvek modifikácií, pretože kresťanská cirkev nie je žiaden duplikát židovstva starozmluvných Izraelcov.

Je dôležité ešte spomenúť, že úrad „kňaza“, tak výnimočný a významný v Starej zmluve, nebol prevzatý ranou cirkvou. Proroci aj starší ľudu majú svoju obdobu v súčasnej cirkvi (pozri Ezechiel 7:26) a používajú sa pre nich rovnaké tituly. No neexistuje žiaden oficiálny pokračovateľ úradu kňaza, pretože, ako nás učí Nový zákon, cirkev ako celok je „svätým kňazstvom“ (1. Petra 2:5), či „kráľovským kňazstvom“ (1. Petra 2:9). My, ktorí sme kresťanmi, sme všetci boli urobení „kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi“. (Zjavenie 1:6). Každý jedinec má prístup do svätyne svätých, k Božiemu trónu milosti, vďaka raz a navždy platnej smrti Pána Ježiša Krista. Žiaden úrad v cirkvi nemá funkciu prostredníka medzi Bohom a Jeho ľuďmi.

2. Kresťanskí „starší“ v jeruzalemskej cirkvi

2.1

Starší ranej jeruzalemskej cirkvi sa v knihe Skutkov objavujú trikrát. Prvá zmienka sa nachádza v Skutkoch 11:30. Učeníci z Antiochie si umienili, že sa vyzbierajú na podporu bratom v Judsku, a pošlú im svoje dary. „Tak aj urobili a poslali starším podporu po Barnabášovi a Saulovi.“ V texte sa nespomínajú diakoni ani apoštolovia. „Starší“ boli teda zjavne starší muži zodpovední za celkový chod cirkvi. Nevieme nič o tom, ako sa stali „staršími“; a môžeme sa iba domnievať, že dôvod, prečo mali túto funkciu bol ten, že takáto štruktúra bola už predtým zavedená v judaizme.

2.2

V druhom prípade čítame o starších na apoštolskom konvente v Jeruzaleme v Skutkoch 15. Spomínajú sa tu päťkrát: vo veršoch 2, 4, 6, 22 a 23. Niektorí židovskí kresťania začali v Antiochii učiť, že človek sa musí dať obrezať, aby dosiahol spasenie (15:1). Pavol a Barnabáš s nimi diskutovali, dokým „Pavel, Barnabáš a niektorí ďalší z nich išli v tejto spornej otázke k apoštolom a starším v Jeruzaleme“. (15:2)

Je zaujímavé, že zatiaľčo dary, ktoré kresťania v Antiochii vyzbierali, boli poslané iba starším (11:30), doktrinálny problém mali riešiť tak apoštolovia, ako aj starší. Autorita apoštolov bola uznávaná, no predsa môžeme vidieť, že táto autorita nie je zneužívaná, aby sa dosiahlo rozhodnutie bez zjednotenia sa a diskutovania na spoločnom konvente.

Keď prišli Pavol a Barnabáš do Jeruzalema, „prijal ich cirkevný zbor, aj apoštolovia a starší“. (15:4) Tu vidíme tri rôzne skupiny: cirkev ako celok, dvanásť apoštolov a zbor starších. Problém obriezky skoro vyšiel na povrch (15:5), výsledkom čoho bolo, že sa „zišli apoštolovia a starší, aby uvažovali o tom“.

V debate, ktorá nasledovala, najprv Peter, potom Pavol a Barnabáš a nakoniec aj Jakub bojujú proti prijatiu obriezky. Očividne bola táto diskusia, aspoň zozačiatku, obmedzená na apoštolov a starších. Členovia zhromaždenia boli pravdepodobne, podľa verša 12, prítomní, a potom, ako bolo všetko prediskutované, verš 22 hovorí: „Nato sa apoštolovia a starší s celým cirkevným zborom uzniesli“ poslať pohanským zborom list s ich rozhodnutím.

Verš 28 dodáva, že to bolo aj rozhodnutie Ducha Svätého neprijať obriezku. Keď bol list doručený, napríklad v Skutkoch 16:4, Lukáš opisuje, že na rozhodnutí sa uzniesli „apoštolovia aj starší v Jeruzaleme“. Tento verš len potvrdzuje už zmienený verš 15:6, ktorý hovorí: „Nato sa zišli apoštolovia a starší, aby uvažovali o tom.“

Takže, obraz ktorý sa nám tu maľuje, ukazuje, že starší zboru, spolu s apoštolmi, boli zodpovední robiť pod vedením Ducha Svätého rozhodnutia v otázkach morálnych (15:29), ako aj doktrinálnych. Môžeme predpokladať, že dôležité otázky boli predkladané na odsúhlasenie celému zboru. (15:22)

Keď hľadáme aplikáciu pre dnešnú cirkev, musíme pamätať na to, že úrad apoštolov, súvisiaci s faktom, že apoštolovia boli svedkami Ježišovej smrti a vzkriesenia, je niečím, čo sa nededí na nasledujúce generácie. Ich nenahraditeľný úrad je dnes zachovaný v apoštolských slovách, ktore máme v Novej zmluve. Takže, v dnešnom ponímaní by vedenie zboru vyzeralo asi takto: skupina starších zboru pod vedením Ducha Svätého v pokornej diskusii s apoštolským slovom, teda Novou zmluvou.

2.4

Aby sme si to zhrnuli: nevieme nič o tom, ako títo starší zboru boli do svojho úradu vymenovaní, ak za starších nerátame siedmich mužov zo Skutkov 6:3. Nie je ale dôvod, prečo by sme ich rátať mali. Môžeme usudzovať, že pozícia starších nejako prirodzene vyplynula z existencie tohto úradu v židovskej spoločnosti. Ich zodpovednosťou bolo dozerať na celkový stav cirkvi (11:30) a tiež spolu s apoštolmi pod vedením Ducha Svätého (15:28) robiť rozhodnutia ohľadom morálky a doktrín cirkvi. (15:6; 16:4) Tieto rozhodnutia boli potom následne schválené celým zborom. (15:22)

3. Starší v zboroch Pavla

3.1

Pojem „starší“ ako titul pre vedúceho zboru sa v Pavlových listoch objavuje len trikrát — v 1. Timotejovi 5:17, 19; a v Títovi 1:5. Je zjavné, že titul ako taký pre Pavla veľa neznamenal. Mohlo by sa dokonca povedať, že ho počas celého svojho pôsobenia vôbec nepoužíval — až na sklonku svojej služby, keď písal zborom pastorálne listy — až na to, že tieto listy predpokladajú určité predchádzajúce oboznámenie sa s týmto pojmom.

3.2

V Skutkoch nájdeme dve zmienky o starších v Pavlových zboroch. Najprv sa na ne poďme pozrieť:

3.2.1

V Skutkoch 14:21 Pavol vyráža späť na cestu do Antiochie v Sýrii, smerujúc do zborov južnej Galácie: Derba, Lystra, Ikónia a Pisidská Antiochia. Počas návštev týchto čerstvo založených zborov, Pavol a jeho spoločníci „utvrdzovali učeníkov, povzbudzujúc ich, aby zotrvali vo viere“. (14:22) Hneď v ďalšom verši nám Lukáš hovorí, že Pavol a Barnabáš „po cirkevných zboroch ustanovili starších“ a potom „na modlitbách a pôstoch porúčali ich Pánovi, v ktorého uverili“. (14:23)

Čo sa týka starších, to, že sa v texte spomínajú, neznamená, že Pavol ich takto tituloval — je dosť možné, že je to čisto Lukášov pojem pre vedúcich v zbore, bez toho, aby ich Pavol nejako nazýval, snáď možno okrem titulu z 1. Tesalonickým 5:12 — „predstavení“ — a titulu „biskupov“ zo Skutkov 20:28. No či ich Pavol nazýval staršími alebo nie, pre Lukáša títo ľudia ustanovení v zboroch južnej Galácie plnili rovnakú funkciu ako starší.

Po druhé, môžeme tu vidieť, že v každom zbore boli ustanovení viacerí starší, hoci nevieme presne koľkí. Po tretie, ich inštalácia sa diala skrze vymenovanie, nie voľbu; to je črta spoločná pre všetky takéto prípady Novej zmluvy. Po štvrté, muselo ísť o relatívne čerstvých kresťanov, keďže všetky tieto zbory boli založené len krátko predtým. A teda princíp zakotvený v 1. Timotejovi 3:6 (biskup nemá byť nováčikom vo viere) nie je úplne absolútny v misijnom kontexte. Nič sa z tohto textu nedozvedáme o úlohe a funkciách týchto starších. Lukáš zrejme považoval tento úrad v danej dobe za tak zrejmý, že nepovažoval za potrebné ďalej ho vysvetliť.

3.2.2

Druhá zmienka o starších v Pavlových zboroch sa v Skutkoch nachádza v 20:17. Pavol smeruje do Jeruzalema na konci svojej tretej misijnej cesty. Zastavuje sa v Miléte, južne od Efezu, a „povolal si starších cirkevného zboru“ efezského. Keď sa zišli, Pavol prednesie svoje dojemné slová rozlúčky.

Vo verši 28 ich Pavol varuje slovami: „Bedlite teda o seba a o celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si vydobyl svojou krvou.“

Opäť vidíme, že Pavol týchto mužov nenazýva staršími, ale „biskupmi“. Grécke slovo použité v origináli je επισκοπους (episkopous), a doslovne znamená „dozorca, správca“, ale býva niekedy prekladané aj ako „biskup“. Tu je teda starším zverená úloha duchovného dozoru. Táto úloha má svoj veľký význam: Pavol ho vysvetľuje hneď v nasledujúcom verši: prídu pažraví vlci, ktorí striehnu na stádo, a nebudú ho šetriť. Pre Pavla je teda úloha „dozorcu“ (alebo biskupa) synonymom pre úlohu „pastiera“, keďže zhromaždenie vykresľuje ako stádo. Tento obraz tu kladie základ nášmu použitiu slova „pastor“, pretože „pastor“ znamená „pastier“ (pre zvyšné dve Pavlove použitia metafory pastiera ako vodcu cirkvi pozri 1. Korintským 9:7 a Efezským 4:11).

3.2.3

Z týchto dvoch textov vidíme, že už v ranných Pavlových zboroch boli ustanovovaní lídri, ktorých úlohou bolo dozerať na stádo, chrániť ho, pásť ho a pomáhať napĺňať jeho fyzické potreby. Lukáš pre tento úrad používa pojem „starší“, a vysvetľuje, že v každej cirkvi bolo viac takýchto ľudí, v Efeze dokonca ešte viac, než inde. (pozri Skutky 20:25)

3.3

V samotných Pavlových listoch sa pojem starší objavuje len trikrát: v 1. Timotejovi 5:17, 19 a v Títovi 1:5. Pozrieme sa na ne v opačnom poradí. Pritom musíme pamätať na unikátny charakter pastorálnych listov (listy 1. a 2. Timotejovi a Títovi): sú to posledné listy, ktoré Pavol napísal, a zhrňujú situáciu 15 až 20 rokov po Pavlovej prvej misijnej ceste. Na rozdiel od ostatných Pavlových listov sú adresované jednotlivcom — cirkevným vodcom — a nie celým zborom a Pavol v nich zhrňuje ich povinnosti.

3.3.1

Pavol píše Títovi (1:5–9):

„Nato som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte nebolo (zriadené), a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal: ak je niekto bez úhony, muž jednej ženy, má veriace deti, ktoré nie sú obviňované z roztopašnosti a neposlušnosti. Biskup totiž ako šafár Boží musí byť bez úhony, nie samoľúby, ani hnevlivý, ani pijan, ani bitkár, ani nečistého zisku žiadostivý, ale pohostinný, milovník dobra, mierny, spravodlivý, pobožný, zdržanlivý, musí sa pridŕžať pravého slova podľa učenia, aby bol schopný aj napomínať podľa zdravého učenia a podvracať tých, ktorí odporujú.“

Hneď vidíme, že Pavol používa slová „starší“ a „biskup“ odkazujúc na tú istú osobu. Verše 6 a 7 môžu byť parafrázované: „biskup musí byť bez úhony“ (anengklĕtos) môžeme nahradiť: „starší musí byť bez úhony“ (anengklĕtos). Funkcia starších je teda zhrnutá ako dozor, spravovanie, rovnako, ako to bolo aj v Skutkoch 20:17, 28. A opäť, ako v Skutkoch, aj tu je dôraz kladený na službu slova. Starší má mať dobré základy v doktrínach (didachē, verš 9) a byť „schopný aj napomínať podľa zdravého učenia a podvracať tých, ktorí odporujú”. O ďalších úlohách starších sa okrem tohto nič nespomína.

Verše 6–8 vyobrazujú požiadavky, ktoré musí niekto spĺňať, aby mohol byť vymenovaný za staršieho — biskupa. V rámci svojich vzťahov v spoločenstve musí byť bez úhony, jeho manželstvo a rodina musia byť príkladné. Čo sa týka charakteru, má byť duchovne zrelý a otvorený pomáhaniu ostatným.

A napokon, opäť pripomíname, že starší sú ustanovovaní. Situácia je podobná ako v Skutkoch 14:23, kde sú zbory relatívne mladé, keďže ešte nemali svojich starších zboru ustanovených. Pavol musel zjavne opustiť Krétu predtým, než stihol starších vymenovať, ako to zvyčajne robieval. A tak necháva Títa, aby to spravil zaňho. Fakt, že Pavol opisuje, ako má starší — biskup a jeho život vyzerať, dokazuje, že Duch Svätý nepotláča ľudské rozumné zhodnotenie duchovnej vyspelosti človeka; naopak, toto ľudské zhodnotenie hrá v procese vymenovania starších do funkcie svoju dôležitú úlohu.

3.3.2

Zvyšné dva texty, kde sa pojem „starší” objavuje v Pavlových listoch, sa nachádzajú v 1. Timoteovi 5:17; 19. V odseku 5:13–16 sa opisujú pokyny, ako sa starať o vdovy v zbore. Starosť o „skutočné vdovy”, teda Božie staršie ženy, ktoré nemajú žiadnych príbuzných, aby sa o nich postarali, má mať zbor. (5:3, 9, 16) Takto sa im má preukázať úcta.

Následne Pavol vo veršoch 17 a 18 hovorí: „Starších, ktorí boli dobrými predstavenými, najmä tých, čo sa unúvajú v kázaní a vyučovaní, treba považovať za hodných dvojitej cti, lebo Písmo hovorí: Nezaviažeš ústa volovi, keď mláti! (Deuteronomium 25:4) a: hodný je robotník svojej mzdy (Lukáš 10:7).“

Tento text odkrýva celý rad otázok: Z čoho pozostáva úcta vo verši 17? Verš 18 nám trochu objasňuje, že v nej hrá sčasti svoju rolu aj finančná podpora: Hodný je robotník (za prácu kázania a vyučovania, pozri verš 17) svojej mzdy. Takže potom by malo spojenie dvojitá česť znamenať dvojitý plat. Ale opäť sa tu natíska otázka: Čo sa má v skutočnosti zdvojnásobiť?

Keď Pavol hovorí, že tí, ktorí boli dobrými predstavenými, sú hodní dvojitej cti, znamená to v praxi, že starší, ktorí neboli dobrými vodcami, majú mať plat 5000 dolárov ročne a tí, čo boli dobrí vo svojej úlohe, 10 000 dolárov ročne? Je to nepravdepodobné, keďže Pavol nehovorí nič o úcte voči tým starším, ktorí vládli zle; naopak, vo verši 20 hovorí o karhaní tých starších, ktorí zotrvávajú v hriechu. Avšak, predsa môžeme v tomto texte nájsť zmienku o cti, ktorú je potrebné zdvojnásobiť: zmienku o úcte k vdovám (verš 3). Táto úcta zahŕňa tak rešpekt (verše 2, 10), ako aj finančnú podporu (verš 16). Keby sme prepojili verše 13 a 17, zneli by asi takto: Maj v úcte vdovy, ktoré sú skutočnými vdovami, ale preukazuj dvojitú úctu starším, ktorí boli dobrými predstavenými.

Ďalšia otázka spočíva vo verši 17, v spojení: „najmä tých, čo sa unúvajú v kázaní a vyučovaní“. Toto by sme si mohli vysvetliť tak, že sú starší, ktorí pracujú v kázaní slova a vyučovaní, a sú takí, ktorí to nerobia. J.N.D. Kelly vo svojom komentári navrhuje, aby sa tí, ktorí vyučujú, nazývali „dozorcami“ alebo „biskupmi“ a tí, ktorí nevyučujú, nech sú „diakonmi“. Inými slovami, podľa neho pojem „starší“ zahŕňa tak biskupov ako aj diakonov.

V každom prípade, nejde tu až tak veľmi o štruktúru cirkvi, ako skôr o to, aké pojmy a tituly v rámci tejto štruktúry budeme používať. V jednom prípade má pojem „starší“ široký význam, a zahŕňa tak biskupov (dozorcov) ako aj diakonov. V užšom slova zmysle je tento pojem zameniteľný len s pojmom biskup (dozorca).

V 1. Timoteovi 5:17–22 pozorujeme dve nové črty, týkajúce sa služby starších. Ich práca je tu opísaná v kontexte „predstavených“ nad ľuďmi. Grécke slovo použité v origináli je proistemi, a znamená „stáť pred”. Bolo použité Pavlom aj v 1. Tesalonickým 5:12: „Prosím vás bratia, vážte si tých medzi vami, čo namáhavo pracujú, sú vám predstavení v Pánovi a poučujú vás… “ Význam tohto slova je azda najjasnejší v kontexte 1. Timoteovi 3:4, 5; 12, kde sa prekladá ako „spravovať“, a je použité v kontexte otca rodiny. A teda starší v zbore sú pre zbor tým, čím je otec pre svoju rodinu: vedie, spravuje všetky záležitosti a radí.

Druhou črtou, ktorú sme zatiaľ jasne v textoch doteraz nevideli je, že boli ordinovaní skladaním rúk. Potom, čo Pavol povedal Timoteovi, ako sa správať k starším, ktorí zotrvávajú v hriechu, varuje ho, aby „unáhlene na nikoho nekládol ruky“. (5:22) Povedané inými slovami: neprenáhli sa v rozhodnutí, koho vyberieš a ustanovíš za staršieho zboru. (o Timotejovom vlastnom ustanovení skladaním rúk pozri 1. Timoteovi 4:14, 1:18 a 2. Timoteovi 1:6)

3.4

Neprešli sme všetky texty, kde Pavol použil pojem „starší“, ale keďže je z oboch textov (Skutky 20:17, 28 a Títovi 1:5) zjavné, že pojmy „starší“ a „biskup/dozorca“ sú niekedy zameniteľné, mali by sme sa zrejme ešte pozrieť na ďalšie dva texty, kde sa biskup spomína.

3.4.1

V 1. Timoteovi 3:1–7 Pavol opisuje, aký má byť človek, ktorý ašpiruje na funkciu biskupa (episkopēs). Tento opis sa veľmi podobá na ten z Títa 1:5–9, opäť sa tu spomína jeho úloha vyučovať (verš 2) a aj jeho povinnosť správcu je zhrnutá vo verši 5: „starať sa o cirkev Božiu“.

3.4.2

Druhý a posledný prípad, kde Pavol hovorí o biskupovi je Filipským 1:1: „Pavol a Timoteos, služobníci Krista Ježiša, všetkým svätým v Kristovi Ježišovi vo Filipis, aj biskupom a diakonom.“ Nič viac sa už o nich ďalej v liste nedozvedáme, ani to, či ide o dva odlišné úrady, čo by bolo azda najprirodzenejšie vysvetlenie. Hlavná hodnota tejto krátkej zmienky z historického hľadiska spočíva v tom, že dokazuje, že pojmy „biskup/dozorca“ a „diakon“ nie sú obmedzené len na pastorálne listy, o ktorých niektorí vykladači Biblie tvrdia, že neboli napísané Pavlom.

3.5

Teraz sa pokúsime zhrnúť, čo sme sa dozvedeli o starších v zboroch, ktoré založil Pavol. Ich funkcia sa dá najjasnejšie zhrnúť v slove „spravovanie“, preto sa niekedy pojmy „starší“, „dozorca“ a „biskup“ môžu zamieňať. (Títovi 1:5, 7; Skutky 20:17, 28) Nie je však isté, či tento pojem zahŕňal aj úrad diakona. (Skutky 20:35, 1. Timoteja 5:17)

Toto spravovanie cirkvi zahŕňa duchovné vedenie a ochranu stáda tak, ako aj pastier chráni svoje ovečky pred vlkmi (Skutky 20:28), a vo vodení stáda na pašu. Vedenie stáda na pašu predstavuje to, keď starší pracujú v kázaní a vyučovaní stáda. (1. Timoteovi 5:17; 3:2; Títovi 1:9; Skutky 20:27, 32) No 1. Timoteovi 5:17 môže tiež naznačovať, že sú aj takí starší, ktorých úlohou nie je kázanie a vyučovanie. Okrem duchovnej služby starší boli tiež zodpovední za plnenie fyzických potrieb stáda. (Skutky 20:35)

V Novej zmluve sú starší vymenovávaní buď Pavlom alebo Barnabášom (Skutky 14:23), alebo Timoteom (1. Timotejovi 5:22), alebo Títom (1:5). Duch Svätý bol aktívne prítomný v procese ustanovenia, takže možno povedať, že On ich ustanovil staršími. (Skutky 20:28) Ale Jeho božské vedenie nevylučovalo prítomnosť zdravého ľudského úsudku pri hodnotení charakteru a duchovnej vyzretosti človeka, keďže podľa 1. Timotea 3:2–7 a Títa 1:5–9 mal mať starší príkladný rodinný život, duchovnú zrelosť, a schopnosť zdravého učenia. Proces ustanovenia staršieho do funkcie bol odpoveďou na posvätené volanie, ktoré bolo sprevádzané skladaním rúk. (1. Timotea 5:22, pozri tiež Skutky 13:3)

No a napokon, je zjavné, že každý zbor mal vlastných starších, a to hneď niekoľkých, nielen jedného. Pravdepodobne zozačiatku nebol tento úrad prácou na plný úväzok, ale skôr dobrovoľnou odpoveďou na Božie povolanie. Ale dokým Pavol napísal list Timoteovi, starší v Efeze boli za svoju prácu už platení.

4. Starší v „nepavlovských“ zboroch

4.1

Pojem starší sa početne používal aj inými, nielen Pavlom, a teraz sa na tieto texty pozrieme bližšie. V knihe Zjavenia sa toto slovo spomína dvanásťkrát a hovorí o dvadsiatich štyroch starších v nebi. Medzi vedcami neexistuje zhoda v tom, koho títo starší reprezentujú. 2. a 3. Jána začínajú slovami: „Ja, starší — atď.“ Je zjavné, že autor listu je adresátom tak dobre známy, že sa nepotrebuje predstaviť, ale nazýva sa iba starším.

4.2

V Jakubovi 5:13–15 čítame:

Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí. Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy. Je niekto chorý medzi vami? Nech si zavolá starších zboru a nech sa modlia nad ním, keď ho v Pánovom mene pomazali olejom. A modlitba z viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustí sa mu.

Jediná nová vec, ktorú sa tu dozvedáme, je konkrétnailustrácia praktickej služby, ktorú mali starší vykonávať v diaspóre. (Jakub 1:1)

A nakoniec, aj v 1. Petra 5:1–4 sa spomína starší:

Starších medzi vami napomínam ako spolustarší a svedok Kristových utrpení i účastník slávy, ktorá sa má zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. Ani nie, akoby ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu, a keď sa zjaví Arcipastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.

Prvá vec, ktorú si všimnime, je, že Peter sám seba nazýva starším. Toto, samozrejme, neznamená, že nie je rozdiel medzi staršími a apoštolmi (pozri sekciu 2). Nie, ale práve vďaka apoštolskej autorite a pastorálnej povinnosti, apoštolský úrad sa prelínal s úradom starších. Peter sa tu odvoláva na svoj status staršieho, aby ilustroval, čo chce povedať: teda, že sa nechce povyšovať nad starších, ale svojím vlastným príkladom a napomínaním im pomôcť napĺňať ich povolanie. Upozorňuje na Kristovo utrpenie a slávu, ktorá je veľmi dôležitá pre starších, ktorí majú pokorne prevziať svoju úlohu — byť príkladom stádu a očakávať nevädnúcu korunu slávy, ktorú vie dať iba Kristus. (verš 4)

Znovu teda, starší majú milovať svoju prácu. Majú ju robiť ochotne. Požehnaný je ten, kto rád dáva, pretože iba taký človek nie je nútený dávať nejakými vonkajšími motívmi. Dávanie samo je mnohokrát požehnanejšie ako prijímanie. V skutočnosti boli tieto Pavlove slová adresované starším: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.“ (Skutky 20:35)

Tretí pár napomenutia je ozvenou vlastných slov Pána Ježiša, ktoré hovorí v Marekovi 10:42–44. Rovnaké slovo „panovať“ (katakurieuō), ktoré je použité v 1. Petra 5:3, je použité aj u Matúša v 42. verši. Kontextom, v ktorom ich Ježiš varuje nepanovať nad svojimi bratmi, je situácia, keď sa učeníci dohadovali, kto je medzi nimi najväčší. (pozri Lukáš 22:24–30) Povedané inými slovami, zlo túžby vládnuť nad svojimi bratmi spočíva v tom, že odhaľuje vnútornú túžbu po uznaní od človeka, pretože sa snažíme povýšiť sami seba v očiach ostatných, a tak požívať potešenie ľudskej oslavy.

A tu, v 1. Petra 5:3, Peter varuje starších (ako starší, ktorý bol svedkom utrpenia Krista), aby ich motívom nebola láska k ľudskému uznaniu alebo moci. Naopak, ich úlohou je byť pokorným príkladom pre svoje stádo, presne tak, ako bol aj Ježiš v Lukášovi 22:24–30 a Jánovi 13:1–20. Potom bude nasledovať aj sláva, ale nie od človeka; od Krista samého, a nie vädnúca ľudská sláva, ale nevädnúca večná sláva. Uistení touto večnou slávou, starší môžu zanechať všetky svetské motívy, ako peniaze alebo moc, a ochotne sa vydať do služby spravovania stáda v pokornom, Kristu podobnom príklade pre zbor.

Sám Ježiš je tým pravým príkladom pre všetkých starších/biskupov/dozorcov, a to nielen v 5:3, ale aj v 1. Petra 2:25. Tu Peter hovorí: „Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz ste navrátení Pastierovi a Biskupovi (episkapon) vašich duší.“ Kristus je „Arcipastierom“ (5:4), ale je tiež „Arcibiskupom“ (2:25) a mohli by sme povedať, že aj „Arcistarším“. Toto je najväčšia vec, ktorú môžeme povedať o úlohe starších zboru: je to povolanie od Krista (skrze Ducha Svätého) robiť prácu pod Jeho vedením, podľa Jeho príkladu a pre Jeho oslavu.