Kto sa „postaví do trhliny“?

Nemám svoj „životný verš“, dokonca ani obľúbený biblický verš. To však nie je kritika tých, ktorí sa tešia z takýchto požehnaní; možno je to dokonca priznanie, že v niektorých oblastiach mám krátku pozornosť. Ale pre mňa by bolo jednoduchšie vymenovať sto (alebo tisíc!) veršov, ktoré nejakým významným spôsobom formovali môj život, ako vymenovať jeden, ktorý by si mohol nárokovať výlučný vplyv.

Tieto verše sa ku mne často dostali v presne definovanom období môjho života a následne ku mne „hovorili“ s osobitnou jasnosťou a naliehavosťou. Napríklad, keď som sa v posledných rokoch venoval evanjelizačnému kázaniu v nepriateľskom prostredí, často som uvažoval nad Žalmom 36:1: „Bezbožný má v srdci slová neprávosti; niet pri ňom bázne pred Bohom.“

Už ako študent v seminári, som často uvažoval nad Zjavením Jána 19:6–7: „Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny! Radujme sa, veseľme sa, vzdávajme Mu slávu, že prišla svadba Baránkova a manželka Jeho sa pripravila.“ Nepochybne sa pripájam k miliónom ďalších veriacich a uvádzam verše zo Žalospevov 3:21–24: „Vezmem si to k srdcu, preto budem čakať na Neho. Hospodinove skutky lásky neprestávajú, lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí; obnovujú sa každého rána, veľká je Tvoja vernosť. Hospodin je môj údel, vraví moja duša, preto budem očakávať na Neho.“

Jeden verš však zohral významnú úlohu pri mojom povolaní do služby.

Želal by som si, aby som dal viac?

V tom čase som študoval chémiu na McGillovej univerzite a práca ma dosť bavila. Na niekoľko mesiacov som sa ocitol v Ottawe, v chemickom laboratóriu prevádzkovanom kanadskou federálnou vládou, ktoré sa zameriavalo na znečistenie ovzdušia. Život a práca ma veľmi bavili.

Zároveň som časť svojej energie, najmä cez víkendy, venoval pomoci priateľovi pri zakladaní nového zboru o niečo ďalej v údolí. Netrvalo dlho a začal som rozmýšľať o tom, či by som nemal uvažovať o povolaní do služby. Nemohol som sa zbaviť refrénu, ktorý som sa naučil v nedeľnej škole:

Keď sa pozriem na jeho tvár —

Krásna tvár, tvár zatienená tŕňmi.

Keď sa pozriem na jeho tvár,

Prial by som si, aby som mu dal viac.

Samozrejme, už vtedy (pred viac ako päťdesiatimi rokmi) som chápal, že niektorí ľudia sú povolaní byť chemikmi, iní učiteľmi, pracovníkmi v odpadovom hospodárstve a podobne: pre nich to „viac“ z tohto refrénu, zahŕňa takéto povolania. Ale napriek tomu som nedokázal vymazať z mysle ten refrén a pocit, že to „viac“ mňa vedie niekam inam.

Postaviť sa do trhliny

V septembri toho istého roku som v nedeľu večer v mojom domovskom kostole v Montreale počul, ako misionár na Haiti, istý Richard Wilkinson, prednášal o Ezechielovi 22:30, kde Boh hovorí prorokovi: „Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho.“

A celá moja bytosť zakričala: „Tu som ja! Pošli mňa!“ (pozrite Iz 6:8) Z kontextu Izaiáša 6 vyplýva, že Izaiášovo dobrovoľné volanie bolo súčasne výsledkom ľútosti i opovážlivosti; tomu poslednému som sa určite nevyhol.

Napriek tomu táto kázeň, založená na texte z Ezechiela 22, kde Boh dosvedčuje, že hľadal niekoho, kto by sa „postavil do trhliny“ pred jeho tvár, ale nenašiel nikoho, bola jedným z prozreteľných kúskov, ktoré Boh použil v tom roku, aby ma nasmeroval od chémie k povolaniu do služby.

Ako sa na mňa môže vzťahovať tento verš?

Pochádzam z rodiny, kde sa čítala Biblia. Nás deti od malička učili, aby sme si všímali kontext. Keď som čítal Božie slová v Ezechielovi 22:30, bolo mi jasné, že nesľubuje hnev hriešnym Kanaďanom v šesťdesiatych rokoch, ale hrozí hnevom Judsku asi šesť storočí pred Ježišom: vtedy sa nikto neobjavil, aby sa „postavil do trhliny“ pred Boha, aby nemusel zničiť svoj zmluvný ľud.

„Boh dnes hľadá niekoho, kto by sa u neho prihováral v mene jeho hriešneho ľudu.”

Aby som to aplikoval na seba, implicitne som použil analogický argument: tak ako pred dva a pol tisícročím, Boh aj dnes hľadá niekoho, kto by sa u neho prihováral v mene jeho hriešneho ľudu.

Znova nenájde nikoho? Je to silná výzva. Prišiel som na to, keď som bol mladý, a zisťujem, že je to pravda aj dnes.

Stáť pevne v modlitbe

Ďalšie roky čítania Biblie ma priviedli k premýšľaniu o mnohých ďalších detailoch textu.

Takmer o dve desaťročia neskôr som počul iného kazateľa, ako vysvetľuje text z Ezechiela 22:30 a niektoré súvisiace pasáže. Aj to sa stalo počas nedeľnej večernej bohoslužby, ale zbor sa nachádzal v anglickom Cambridge. Kazateľom bol Theo Donner, pôvodom z Holandska. Po získaní doktorátu v Cambridge odišiel spolu so svojou škótskou manželkou ako misionár do Medellínu v Kolumbii, kde odvtedy slúžia. Kázeň, o ktorej hovorím, bola prednesená počas jedného z jeho pravidelných pobytov v Cambridge.

Nepamätám si všetky body, ktoré z textu vyvodil, ale spomínam si, ako zameral našu pozornosť na niekoľko dôležitých pasáží. Na jednej strane, keď ľud zmluvy vyznáva Samuelovi svoj hriech — že chce, aby sa kráľ podobal pohanským národom okolo seba –, Samuel ho uisťuje, že „Hospodin nezavrhne svoj ľud pre svoje veľké meno; lebo zapáčilo sa Hospodinovi učiniť vás svojím ľudom.“ Potom Samuel dodáva: „Ale odstúp odo mňa to, aby som hrešil proti Hospodinovi tým, že by som sa prestal modliť za vás“ (1. S 12:22–23). Inými slovami, príhovorná modlitba za Boží ľud bola súčasťou Samuelovho povolania.

Na druhej strane, v Ámosovi sa objavuje iná dynamika. Keď Boh hrozí katastrofálnym súdom, Ámos sa prihovára slovami: „Hospodine, Pane, odpusť! Ako obstojí Jákob, veď je primalý?“ Biblický text pokračuje: „I oľutoval to Hospodin. Ani to sa nestane, riekol Hospodin, Pán“ (Am 7:2; 7:6). Ale nakoniec Boh vyhlasuje: „Už mu viac neodpustím“ (Am 7:8). Čas na príhovornú modlitbu uplynul.

Na inom mieste sa dozvedáme, že Samuel ani nesmúti nad Saulom, keď ho Pán zavrhol (1. S 16:1). Inými slovami, Ezechiel 22:30 je len jedným z úryvkov, ktoré zobrazujú zložitú sieť, ktorou Boh riadi životy svojho ľudu prostredníctvom Bohom nariadenej (alebo dokonca Bohom zakázanej!) modlitby. Pre tých, ktorých láka rozjímať o tajomstvách prozreteľnosti, nájdu v Ezechielovi 22 a paralelných pasážach veľa vody na mlyn.

Stáť v temnote

Predchádzajúce verše z Ezechiela 22:30 ukazujú, že hriechy a zlyhania ľudu boli veľmi rozšírené.

Kniežatá sa sprisahali a „požierajú ľudské životy, berú poklady a vzácnosti, rozmnožujú počet vdov v jej strede“ (Ez 22:25); kňazi „násilne prekrúcajú môj zákon, znesväcujú moje svätyne“ (Ez 22:26); úradníci „sú ako vlci, trhajú korisť, sú schopní preliať krv, hubiť ľudské životy, len aby dosiahli zisk“ (Ez 22:27); proroci „im to zatierajú omietkou, keď podávajú klamné videnia, a veštia im lož, keď hovoria: Takto vraví Hospodin, Pán! hoci Hospodin neprehovoril“ (Ez 22:28); a ľud „trápia útlakom a nasilu uchvacujú lup, biedneho i chudobného utláčajú, i cudzinca protiprávne utláčajú“ (Ez 22:29).

„Potreba postaviť sa do trhliny pred Boha je teraz rovnako naliehavá, ako bola šesťsto rokov pred Kristom.“

To je kontext temnoty, v ktorom Boh vyhlasuje: „Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho.“

Existuje mnoho biblických pasáží, v ktorých Boh hľadá a ustanovuje prorokov, kňazov, kráľov, apoštolov a zvestovateľov evanjelia. V kontexte Ezechiela 22 však Boh hľadá príhovorcu, ktorý z Božieho vlastného rozhodnutia takpovediac blokuje Božiu cestu (podobne ako Mojžiš v 2. M 32:34).

Týmto veršom, zasadeným do kontextu Ezechiela a do kontextu môjho vlastného života, ma Boh vyzval, aby som pozorne a pri modlitbe premýšľal o tom, čo chce, aby som urobil so svojím životom. A potreba postaviť sa do trhliny pred Boha je teraz rovnako naliehavá, ako bola šesťsto rokov pred Kristom.