Ľahký a chvíľkový úspech bezbožných

Dávid v Žalme 16 doteraz hľadal útočisko u Boha a prosil ho, aby ho Boh chránil a zachovával. Vyznal, že Hospodin nie je len Pán, ale že je Dávidov Pán — postačujúce a všetko uspokojujúce Dobro, od ktorého pochádza každý dobrý dar. A pod týmto najväčším Dobrom sú jedným z hlavných pozemských dobier, ktoré Dávid dostal, svätí v krajine, Boží ľud. Sú svätí a majestátni a tešia Dávida svojou vznešenosťou. Pretože Dávid miluje byť v Božej blízkosti, rovnako miluje byť v blízkosti svojho ľudu.

Dávid sa ďalej modlí a uvažuje o ďalšej skupine ľudí, o tých, ktorí sa utiekajú za inými bohmi. Možno má na mysli národy okolo Izraela, ktoré nehľadajú útočisko u Hospodina, ale u Baala, Dagona a Aštoreta. Izrael je ženatý s Hospodinom, zmluvne zviazaný s ním ako so svojím Pánom a Manželom. Na druhej strane, národy sa oženili s falošnými bohmi, démonickými mocnosťami. Utekali za nimi a dostali sa s nimi do manželstva.

A čo sa v dôsledku toho stalo? Keď Dávid uvažuje o svätých a ich manželstve s Hospodinom, s veľkou radosťou a potešením myslí na majestátnosť hôr. Keď uvažuje o modloslužobníkoch okolo nich, vidí úplne iný obraz — smútok, bolesti, zranenia, útrapy a rany. A nielen nemenné bolesti, ale množiace sa, rastúce a rozhojňujúce sa bolesti.

„Keď sa bezbožníci rozbehli za inými bohmi a získali ich, sami na seba uvrhli bolesť, svár a rany.“

Prosperita bezbožných?

Takéto trápenia nám nie sú vždy hneď zrejmé. V Žalme 73 Ásáf vyjadruje svoje zdesenie nad blahobytom bezbožných a zmätok nad ich úspechom. Bezbožní nemajú až do smrti žiadne úzkosti, sú dobre živení a izolovaní od problémov. Nemajú také ťažkosti a zápasy ako väčšina ľudí (verše 4–5). Napriek ich pýche, násiliu, hlúposti, zlobe a útlaku sa im darí a majú úspech vo všetkom, čo robia (verše 6–9). Sú vždy v pohode, keď zväčšujú svoje bohatstvo a drzo sa vysmievajú Bohu, že nevidí a nevie o ich hriechu (verše 10–12).

Takýto obraz je v úplnom kontraste s Dávidovým pozorovaním v Žalme 16. Ako teda možno tieto dva obrazy zosúladiť? Množia sa smútky modloslužobníkov alebo sú bezbožní vždy v pohode? Zraňuje ich modloslužba a spôsobuje im škodu, alebo prispieva k ich prosperite a úspechu?

Ásáf nám ukazuje cestu. Jeho rozhorčenie ustupuje jasnosti, ale až potom, čo sa pokloní Hospodinu vo svätyni. Až keď hľadá útočisko v Bohu ako v najvyššom dobre, je schopný rozoznať koniec bezbožných (Ž 73:17). A keď to urobí, dospeje k rovnakému záveru ako Dávid:

„Veru, na klzké miesto ich staviaš

     a rozbíjaš ich na trosky.

Ako rýchlo vyjdú navnivoč!

     Miznú a hrôzou zahynú!

Ako sen mizne po prebudení,

     Pane, tak zavrhneš ich obraz,

     keď sa prebudíš.“ (Ž 73:18–20)

Inými slovami, hoci sa bezbožným môže na chvíľu dariť, nakoniec sa ich trápenia znásobia. Ich noha v pravý čas skĺzne. Keď sa rozbehnú za márnosťou, rozplynú sa v prízrakoch. Po uctievaní stvorení sa na nich vzťahuje kliatba. Nakoniec príde vyúčtovanie.

„Hoci sa bezbožným môže na chvíľu dariť, nakoniec sa ich trápenia znásobia.“

V tomto živote sú trápenia bezbožných rozdelené nerovnomerne. Niekedy vidíme ich záhubu skoro, keď im Boh dá okúsiť to, čo zasiali. Vidíme to v dôsledkoch ich činov — v bolesti, zlomenosti a strate  spôsobenej hriechom. Je to veľké milosrdenstvo, Božia láskavosť, ktorá má viesť bezbožníkov (a nás) k pokániu.

Iní sa však takýmto pozemským trápeniam vyhýbajú. Dočasne sa vyhýbajú tomu, aby boli zmietaní. Ale aj títo si zhromažďujú hnev na to, „keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha“ (R 2:5). A keď ten deň príde, smútky sa budú navždy množiť.

Falošné uctievanie a falošné vyznanie

Po pozorovaní a rozpoznaní konca modloslužby musí Dávid konať podľa toho, čo vie. A tak sa zaväzuje, že sa bude vyhýbať ich modloslužobným obetám a falošným vyznaniam. Konkrétne tu spomína vyhýbanie ich „nápojovým obetám.“

Izrael prinášal Hospodinu nápojové obety ako súčasť obetného systému (3. M 23). Pri izraelskej nápojovej obete kňaz vylieval víno v mene uctievaného v spojení s jednou z ďalších hlavných obiet, či už išlo o obetu vzostupu, obetu za pokoj, alebo obetu za očistenie (4. M 15:28–29). Takéto obety sa mali obetovať až po vstupe Izraela do krajiny a po jej obsadení. V Biblii víno znamená triumf, oslavu a odpočinok. Ako hovorí jeden vykladač Biblie, chlieb je ranné jedlo, ktoré sa konzumuje, aby dodalo silu na celodennú prácu; víno je večerné jedlo, ktoré sa pije na konci dňa ako vďačnosť za dokončenú a dobre vykonanú prácu. Nápojové obety vína teda mali oslavovať Božie víťazstvo nad jeho nepriateľmi a jeho vernosť jeho prisľúbeniam.

V Žalme 16 teda Dávid odmieta účasť na modlárskych nápojových obetách. Presnejšie, odmieta „krvavé obety.“ Hoci sa krv pri izraelských obetách určite používala — kropila sa na rohy oltára alebo sa vylievala na základ oltára –, Izrael mal prísne zakázané piť krv. Zdá sa však, že národy v okolí Izraela pili krv a časť z nej obetovali aj svojim bohom v nápojových obetách. Keďže „život tela je v krvi“ (3. M 17:11), je možné, že to robili preto, aby získali život zo zabitého zvieraťa. Izrael, naopak, dostával život priamo od samotného Hospodina.

Dávid nielenže odmieta ich obety, ale odmieta aj ich vyznanie. Odmietnutie prijať ich meno na svoje pery je viac než len vyhnutie sa vysloveniu nesprávneho slova. Dávid odmieta vzývať mená falošných bohov, odmieta ich vzývať ako svojho pána. Je to protiklad k tomu, že hľadá útočisko u Hospodina a jeho vyznáva ako svojho Pána.

Vzor vernej odolnosti

Dávidova vernosť Bohu s jasným pohľadom je pre nás dnes vzorom. Príliš často vidíme, ako sa vo svete darí hriešnikom. Zdá sa, že ich hriech im ani zďaleka neškodí, ale umožňuje ich úspech, a tým sa stáva pokušením aj pre nás. Tlak na to, aby sme sa prispôsobili — aby sme sa uspokojili s falošným bohom našej zlej doby, aby sme sa odvolávali na predmety dôvery a uctievania tohto sveta, aby sme sa rozbehli za inými bohmi, aby sme zapadli a našli pozemský úspech — je skutočný.

Musíme však rozoznať ich koniec. Ich trápenie sa bude množiť. Ľahkosť, ak existuje, bude trvať len chvíľu. Ľahký a chvíľkový úspech bezbožných im pripravuje večnú ťarchu utrpenia, ktorá ďaleko prevýši pozemský blahobyt.

A keď rozoznáme tento koniec, posilňujme sa, aby sme odolali tlaku našej doby. Namiesto toho, aby sme sa prispôsobili vzoru tohto sveta, sme premenení obnovou svojej mysle. Namiesto toho, aby sme sa snažili ulahodiť falošným bohom alebo falošným ľuďom, prinášame seba ako živú obetu jedine Bohu (R 12:1–2). Namiesto toho, aby sme opakovali klamstvá a faloš v našej spoločnosti, hovoríme ústami a srdcom: „Ty si môj Pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba!“ (Ž 16:2)