Len v Bohu sa utíšim

Keď sa ocitáme v situácii, v ktorej je Boh našou jedinou pravou nádejou, okusujeme milosrdenstvo. A nehovorím to len tak zľahka. Takmer vždy totiž zároveň okusujeme aj beznádej. Vonkajšie okolnosti či vnútorná kríza nás zavlečú tam, kde nás všetky naše útechy a nádeje opustia alebo sklamú. V takých chvíľach intenzívne pociťujeme svoju slabosť a zraniteľnosť a prosíme Boha o únik.

Trvalá viera sa však utvára práve vtedy. Keď sa na to pozrieme spätne, takéto skúsenosti — vďaka ktorým zistíme, že Boh je skutočne našou jedinou skalou a že naša jediná pravá nádej pochádza od Neho — sa ukazujú ako tie najkrajšie v našom živote. Až potom ich nazveme milosťami.

Len v Bohu sa utíšim

Keď Dávid písal Žalm 62, sám prežíval čas beznádeje.

„Len v Bohu utíši sa moja duša;
od Neho pochádza moja spása.
Len On je moja skala, moja spása,
môj hrad; veľmi sa nesklátim.“ ( Ž 62:2–3)

Dávid mnohokrát počas svojho života okúsil beznádej. Žil v krutej dobe a znášal obrovské nátlaky. Väčšinu svojej dospelosti prežil pod hrozbou smrti, ktorá sa nad ním vznášala ako tieň. Roky žil na úteku pred podozrievavosťou kráľa Saula. Roky viedol vojská proti agresívnym nepriateľským národom a mal sa na pozore pred vyzvedačstvom. A čo je najhoršie, roky prežíval muky, keď videl, ako sa z jeho dôverných priateľov a známych (Ž 55:14–15), či dokonca z jeho vlastného syna (2. S 15:10), stávajú zradní nepriatelia, ktorí nachádzajú potešenie v jeho súžení a snujú proti nemu sprisahania.

„Časy beznádeje nás učia, čo znamená dôvera. Učia nás skutočne dôverovať Bohu.“

Dávid však hneď od začiatku vložil svoju dôveru v Hospodina (Ž 40:5). Odmietol zdvihnúť ruku proti Saulovi, ktorého Pán pomazal za kráľa (1. S 24:7). Keď mal viesť vojnu, hľadal Pánovu vôľu (2. S 5:19). A keď proti nemu snuli sprisahania alebo ho hanobili, nepomstil sa svojvoľne (2. S 16:5–14). Všetci vedeli, že dôveroval Bohu. V jeho vlastnom konaní bolo v stávke Božie meno. Bohu patrila pomsta i odplata (5. M 32:35), preto Mu dôveroval, že On ho zachová a odplatí, a nesnažil sa o pomstu z vlastného rozhodnutia.

A čo spravil Boh pre Dávida? V mnohých situáciách mu preukazoval, že jedine Jemu môže dôverovať, že On je jeho jediná skala a jediná spása, že len v Ňom sa utíši.

Preborený múr

Ako sa Dávid cítil uprostred súženia a beznádeje? Takto to opísal vo svojom žalme:

„Dokedy budete dorážať na človeka? Všetci vraždíte
ako naklonená stena a ako preborený múr.
Aj z jeho výšky snažia sa ho zvrhnúť:
milujú lož;
ústami žehnajú,
no vo svojom vnútri preklínajú.“ (Ž 62:4–5)

Nezdá sa, že by Dávid cítil, že jeho viera silnie. Naopak, cítil sa slabý, zraniteľný a krehký. Cítil sa ako starý kamenný múr pripravený na zrútenie. Ako vratký starý múr, ktorý by sa mohol ľahko prevaliť.

Takto sa často cítime aj my vo chvíľach, keď sa učíme dôverovať výlučne Bohu. Skúšky našej viery sa nám zdajú ako jej hrozby. Nech prežívame akékoľvek ťažkosti, máme pocit, že nás premôžu. Cítime sa slabí, zraniteľní a krehkí, akoby sme sa mali každú chvíľu prevaliť a zrútiť. Sme v pokušení podľahnúť panike.

Čo máme teda robiť?

Od Neho pochádza moja nádej

Dávid nám na túto otázku odpovedá v Žalme 62. Sústreďuje našu pozornosť na svoju (a našu) utrápenú, slabú, zraniteľnú a krehkú dušu:

„Len v Bohu utíši sa moja duša;
lebo od Neho pochádza moja nádej.
Len On je moja skala, moja spása,
môj hrad; nesklátim sa.
Na Bohu spočíva moja spása, moja česť;
i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu.“ (Ž 62:6–8)

Týmito slovami Dávid vyjadruje to, čo povedali už Kórachovci v Žalmoch 42; 43.

„Prečo si skleslá, duša moja,
a zmietaš sa vo mne?
Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu,
spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“ (Ž 42:12)

„Božie prisľúbenia sú naším útočiskom a hradom, miestom, kam sa môžeme utiekať, keď sa cítime slabí.“

Dávid svojej duši pripomína, že od Boha pochádza jej nádej. Presnejšie povedané, pripomína jej to, čo mu Boh prisľúbil. Je pravda, že Dávid okúsil výnimočné Božie prísľuby, napríklad že sa stane kráľom Izraela (1. S 16:13), že mu Boh dá potomstvo a jeho kráľovský trón upevní na veky (2. S 7:12–17).

Pre svätých je nádej v Bohu založená na Božích prisľúbeniach. Jeho prisľúbenia a Jeho Slovo sú pre nás hradom, kam sa utiekame, keď sa bojíme. Preto Dávid na inom mieste hovorí: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“ (Ž 56:4)

Môj hrad

Dávidovým útočiskom neboli iba prísľuby, ktoré dal Boh výhradne jemu. Bolo ním celé zjavené Božie Slovo, ktoré bolo ustanovené. Preto Dávid v Žalme 19 hovorí, že každé zjavené Božie Slovo má moc občerstvovať dušu, potešovať srdce, osvecovať oči a dať hojnú odmenu tým, ktorí ho zachovávajú (Ž 19:7–11).

Veriaci Novej zmluvy to tiež považujú za pravdivé. Áno, Duch nám zvykne v ťažkých časoch osvetliť nejaký konkrétny prísľub preto, aby sme vytrvali. Ešte väčšou pravdou je, že „koľkokoľvek je zasľúbení Božích, v Ňom [Ježišovi] sú všetky“ (2. K 1:20). Božie prisľúbenia sú nám útočiskom a hradom, miestom, kam sa môžeme utiekať, keď sa cítime slabí, zraniteľní a krehkí. Veď On povedal:

• „Neopustím ťa, ani nezanechám.“ (Žid 13:5)
• „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ (J 14:27)
• „Ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste, čo chcete, a stane sa vám.“ (J 15:7)
• „Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša.“ (F 4:19)
• „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac než odev?… Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ (Mt 6:25, 33)
• „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro.“ (R 8:28)
• „Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ!“ (1. Pt 5:10)
• „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.“ (Mt 28:20)

A dal nám aj mnohé ďalšie prisľúbenia. V čase beznádeje, keď niekto alebo niečo ohrozuje našu nádej, a sme na pokraji zrútenia, sa musíme odvrátiť od hrozby, svoj zrak uprieť na pôvodcu našej nádeje a spolu s Dávidom vyhlásiť: „Na Bohu spočíva moja spása, moja česť; i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu“ (Ž 62:8).

Dúfajme v Neho v každom čase

Pravdou je, že časy beznádeje nás učia, čo znamená dôvera. Smerujú nás k skutočnej dôvere v Boha. Z Dávidových slov robia v našich očiach viac než len obyčajné slová:

„Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase;
vylievajte si pred Ním srdce!
Boh je naším útočiskom.“ (Ž 62:9)

„Keď sa ocitáme v situácii, v ktorej je Boh našou jedinou pravou nádejou, okusujeme milosrdenstvo.“

Beznádej nie je len jedným z najefektívnejších nástrojov, ktoré nás učia dôverovať Bohu, je to aj jeden z najefektívnejších nástrojov, ktoré nás učia modlitbe. Len málo vecí nami pohne, aby sme vyliali naše srdce Bohu v úprimnej modlitbe tak, ako keď sa všetko zdá byť na hrane a my premýšľame, či to unesieme. Väčšina ľudí sa rozbehne k bezpečnému hradu, až keď sa im do cesty postaví skutočné nebezpečenstvo.

Preto som v úvode povedal, že keď sa ocitáme v situácii, v ktorej je Boh našou jedinou pravou nádejou, okusujeme milosrdenstvo. Ale tiež som poznamenal, že to nevravím len tak zľahka. Sám som totiž okúsil také situácie, a boli najťažšie v mojom živote. Časť mňa ich nepraje zažiť nikomu. Ale moja múdrejšia časť ich praje zažiť každému.

Prečo? Pretože nič na svete sa nevyrovná sladkej úľave, ktorú naša duša okúsi, keď skutočne poznáme, že naša najväčšia nádej pochádza od Boha, že jedine On je naša pevná skala a naše útočisko a že Mu môžeme dôverovať v každom čase. Všetko, čomu nás takáto situácia učí, sa napokon premení na veľkú milosť.