List neúplnému, neistému teenagerovi

„Boh má Svoj plán, avšak zrealizovať túto premenu nie je jednoduché."

Pred štyrmi rokmi mi teenager z nášho zboru napísal, aby som mu dal radu o živote, konkrétne o identite. Tu je moja odpoveď, s veľkou dávkou autobiografie pre ilustráciu.

Milý _______,

moja skúsenosť so zmenou z introvertného, neistého, previnilého, žiadostivého, sebeckého adolescentného života sa viac podobala vývoju žaby zo žubrienky ako motýľa z larvy.

Larvy miznú vo svojich zámotkoch a v súkromí prežívajú niekoľko nevysvetliteľných zmien, bez toho, aby sa niekto pozeral (pravdepodobne, je to tam dnu trošku nechutné), potom zámotok opadne a každý hovorí „ó", „ach", „nádherné". U mňa to takto neprebiehalo.

Žaby sa rodia vo vode ako maličké, rybám podobné, slizké, na dne prebývajúce stvorenia. Nevystavujú ich v akvaristike. Môžu byť v bazéne nejakého nóbl hotela, ak je to miesto opustené 20 rokov a na jeho dne je len zelená voda.

Ale krok po kroku, keďže sú predurčené byť žabami, plávajú si v zelenej vode a začínajú sa na žaby čoraz viac podobať.

Najprv im na bokoch vyrastú maličké nohy. Zvláštne. Na tejto úrovni od nich nikto nežiada, aby hovorili svoje svedectvo na bankete atlétov.

Potom ďalší pár nôh. Potom hrboľatý chrbát. Ryby v rybníku sa už stiahli: „Hmm," hovoria, „tento už viac nevyzerá ako jeden z nás." Polovyvinutá žaba nepasuje nikam.

Ale Boh je dobrý. On má svoj plán. Zrealizovať túto premenu nie je jednoduché, ale výsledok je zaručený. Je tisíc lekcií, ktoré sa v tomto procese máme naučiť. Nič nie je stratené. Život nečaká náhlu výraznú zmenu. To robia larvy v zámotku. Ale žaby sú na verejnosti po celý čas, napriek bláznivosti tejto zmeny.

Myslím, že kľúčovým momentom pre mňa bolo, že som našiel pomoc v apoštolovi Pavlovi, C. S. Lewisovi a mojom otcovi. Všetci vyzerali neuveriteľne zdraví, práve preto, že boli tak veľmi užasnutí všetkým okrem seba samých.

Ukázali mi, že najväčším mentálnym zdravím nie je mať rád samého seba, ale byť radostne zaujatý všetkým okrem mňa. Boli druhom ľudí, ktorí boli takí užasnutí tým, že ľudia majú nosy — nie zvláštne nosy, jednoducho nosy — že kráčanie po akejkoľvek rušnej ulici bolo takmer ako výlet do zoo. Ó, áno, oni sami mali nosy, ale tie svoje nemohli vidieť. A prečo by to vôbec chceli? Pozrite sa na všetky tie nosy, na ktoré sa môžu slobodne pozerať! Úžasné.

Schopnosť úžasu týchto mužov bola obrovská. Divil som sa a modlil som sa, aby som prestal márniť tak veľa času a tak veľa emocionálnej energie premýšľaním o sebe. Fuj, myslel som si. Čo to robím? Prečo by som sa mal starať o to, čo si o mne ľudia myslia. Som milovaný Všemohúcim Bohom a On zo mňa robí plnohodnotnú vysoko-skákajúcu žabu.

Najdôležitejším textom týkajúcim sa môjho vznikajúceho „žabiactva" sa stal 2. Korintským 3:18:

„My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy."

Toto bolo jedno z najväčších tajomstiev, ktoré som kedy objavil: Uvidieť znamená stať sa.

Pohľad dovnútra musí uvoľniť cestu úžasu zo slávy. Keď ju uvoľní, nastáva to stať sa. Ak je nejaký kľúč k dospelosti, toto je ono. Uzrite svojho Boha v Ježišovi Kristovi. Potom urobíte pokrok od žubrienky k žabe. To bolo úžasné odhalenie.

Samozrejme, (myslel som si) že nebudem nikdy schopný rozprávať pred skupinou ľudí, keďže som taký nervózny. A možno nikdy nebudem ženatý, pretože mám príliš veľa vyrážok. Dievčatá ma strašia na smrť. Ale Boh ma má vo Svojej ruke (Filipským 3:12) a má plán, ktorý je dobrý, a je svet tam vonku, videný a nevidený, ktorý možno poznať a z ktorého možno byť užasnutý — prečo by som ničil svoj život toľkým premýšľaním o sebe?

Vďaka Bohu za Pavla, Lewisa a môjho otca! Všetko je to teraz také zreteľné. Vlastné ja je jednoducho príliš malé na to, aby uspokojilo vybuchujúce túžby môjho srdca. Chcel som zakúsiť niečo veľké, úžasné, nádherné, večné.

Začalo to videním prírody a skončilo videním Boha. Začalo to v literatúre, a skočilo v liste Rímskym a v Žalmoch. Začalo to prechádzkami po lúkach, lesoch a lagúnach a skončilo prechádzkami po vysokých pláňach teológie. Neznamená to, že literatúra, lúky, lesy a lagúny zmizli, ale stali sa zjavnejšími kópiami a smerovkami.

Nebesá rozprávajú o sláve Božej. Keď sa presuniete od nebies k sláve Božej, nebesá neprestávajú byť slávne. Ale sú „odbožštené," keď odhalíte to, čo hovoria. Ukazujú. „Ty dávaš plesať tam, kde svitá ráno, kde sa zmráka večer." (Žalm 65:9)

O čom tak radostne kričia východ a západ slnka? O svojom Tvorcovi! Mávajú na nás, aby sme sa pridali. Ale ak sa rozčuľujem pre tú bodku na nose, ani sa nepozriem z okna.

Takže moja rada znie: buď trpezlivý so spôsobom, ktorým sa podľa Božieho plánu máš stať veľmi šťastnou, vysoko-skákajúcou žabou. Neuspokoj sa s tým, že si žubrienka alebo zvláštna položaba. Rovnako nebuď prekvapený so zvláštnosťou a pomalosťou toho procesu.

Ako som sa stal kazateľom? Ako som sa oženil? Len Boh vie. Neuveriteľné. Takisto aj tvoja premena na to, čím budeš v tridsiatich štyroch, bude neuveriteľná. Len udržuj kurz a pozeraj sa. Pozeraj sa, pozeraj sa. Je toho toľko, čo môžeme vidieť. Biblia je nevyčerpateľná. Pozeraj sa najmä tam. Druhá Božia kniha, tá neautoritatívna — príroda — je tiež nevyčerpateľná. Pozeraj sa. Pozeraj. Pozeraj. Videním slávy Pána sme premieňaní.

Milujem Ťa a verím, že Boh má pre Teba skvelé „žabie" veci. Netráp sa preto, že si len vysoko hopkajúca, Kristovi podobná žaba. Tvoja radosť prichádza z toho, čo vidíš.

Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.

Existuje tu však ešte ďalšia premena. Je to stále lepšie a lepšie. Boh je nekonečný, preto človek vždy bude môcť jasnejšie vidieť Jeho slávu svojou obmedzenou mysľou. Vo večnosti nebude žiadna nuda.

S láskou,
pastor John