Milujte (všetkých) svojich blížnych

Dvaja muži vošli do chrámu, aby sa modlili. Títo však na rozdiel od dvoch mužov z Ježišovho podobenstva (L 18:9–14) vyzerali a zneli rovnako. Obaja dvíhali ruky na chválu. Obaja sedeli mlčky pri Božom slove. Obaja sklonili hlavy pri vyznaní. A predsa len jeden z mužov odišiel do svojho domu ospravedlnený. Len jeden bol zmierený s Bohom.

Niekomu sa tento scenár môže zdať znepokojujúci. Ak nemôžeme rozoznať duchovnú úprimnosť človeka podľa jeho uctievania, ako ju potom môžeme rozoznať? Ak zdvihnuté ruky, pozorné uši a sklonená hlava môžu maskovať tvrdé srdce, kde sa potom objavuje skutočná láska k Bohu?

Hlavná odpoveď prichádza v Ježišovej odpovedi istému zákonníkovi. „Majstre,“ pýta sa muž, „ktoré je veľké prikázanie v zákone?“ (Mt 22:36) A Ježiš namiesto toho, aby odpovedal jedným prikázaním, uvádza dve:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ (Mt 22:37–39)

„Milovať Boha“ je prvé a najväčšie prikázanie, koruna Božieho dobrého zákona. Ale takáto láska nikdy nestojí osamote, hovorí Ježiš — ani ju nespoznáte len podľa vonkajších prejavov uctievania. Láska k Bohu sa skôr prejavuje (alebo nie) v tom, ako sa človek správa k svojim blížnym. Ak teda chcete lepšie spoznať niekoho duchovnú úprimnosť, nepozorujte ho len v kostole. Pozorujte ho s jeho deťmi. Pozorujte ho v práci. Sledujte ho v premávke. Pozorujte ho, keď sa urazí. Lebo ho spoznáte podľa jeho lásky k blížnemu.

Najčastejšie citovaný Ježišov verš

Hoci sa prvé a najväčšie prikázanie objavuje v modlitbe Šma — azda najvýznamnejšom starozákonnom úryvku (5. M 6:5) –, môže sa zdať, že príkaz „Milovať budeš blížneho ako seba samého,“ je pochovaný pod zákonmi a obradmi Tretej knihy Mojžišovej. Ale nie pre Ježiša. 3. M 19:18 sa stal jeho najcitovanejším veršom — a najcitovanejším veršom v celom Novom zákone.

Prečo sa Ježiš opakovane vracal k úryvku, ktorý pri čítaní Biblie často prechádzame narýchlo? Prinajmenšom z dvoch dôvodov. Po prvé, v Tretej knihe Mojžišovej 19:18 je v pozoruhodne kompaktnej forme zhrnuté jadro Božieho zákona, ktoré sa týka našich vzťahov. Ako neskôr napísal Pavol: „Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania… v tomto slove sú zhrnuté: „Miluj blížneho ako seba samého“ (R 13:8–9). Tretia kniha Mojžišova 19:18 je ako krátke objavenie sa podzemnej rieky, ktorá preteká celým Starým zákonom a oživuje každý zákon.

Ježiš sa vrátil k Tretej Mojžišovej 19:18 aj z iného dôvodu: láska k blížnemu možno viac než čokoľvek iné odhaľuje úprimnosť nášho náboženstva. Ján Kalvín poznamenáva, že prvá tabuľa desiatich Božích prikázaní (týkajúca sa lásky k Bohu) „bola zvyčajne buď v úmysle srdca, alebo v obradoch.“ Ale, Kalvín pokračuje: „úmysel srdca sa neprejavil a pokrytci sa neustále zaoberali obradmi.“ Čo je jeden z dôvodov, prečo Boh dal druhú tabuľu prikázaní (týkajúcu sa lásky k blížnemu), pretože „skutky lásky sú také, že ich prostredníctvom sme svedkami skutočnej spravodlivosti“ (Inštitúcia, 2.8.52).

Tu, v každodenných kontaktoch s rodinou, priateľmi, cudzincami a nepriateľmi sa objavuje skryté srdce. Preto v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi Ježiš ilustruje pravú duchovnosť nie náboženským obradom (v ktorom vynikali kňaz a levita), ale praktickým milosrdenstvom (L 10:30–37). Bez takéhoto milosrdenstva sa aj tá najdôslednejšia náboženská disciplína stáva obieleným hrobom (Mt 23:27). Ako povedal Ježiš v ďalšom opakovanom citáte: „Milosrdenstvo chcem, a nie obeť“ (Mt 9:13; 12:7; cituje Oz 6:6). Lepšie je podať pomocnú ruku na kraji cesty, ako prísť do chrámu načas.

Duchovne mŕtvi môžu vykonávať mnohé náboženské obrady. Môžu sa zhromažďovať s Božím ľudom, dlho a často sa modliť, učiť sa naspamäť Božie zákony a presne odvádzať desiatky. Nedokážu však milovať blížneho tak, ako to vyžaduje Boh.

Širší okruh blížnych, hlbšia láska

Na tomto mieste sa však môžeme spýtať: „Áno, láska k blížnemu odhaľuje našu duchovnú úprimnosť, ale nemôže byť samotná láska k blížnemu predstieraná?“ V skutočnosti môže. Mnohí Židia v Ježišovej dobe si mysleli, že poslúchajú 3. M 19:18, hoci v skutočnosti poslúchali príkaz, ktorý si sami vytvorili — zmenšený a udomácnený príkaz, priateľskejší k telu.

„Každý dokáže milovať príjemných a milých blížnych. Ale milovať nepriateľov a núdznych je znakom Kristovej milosti.“

A tak to môžeme urobiť aj my. Kazateľ z 19. storočia John Broadus si všimol, že práve vtedy, keď si myslíme, že milujeme svojich blížnych ako seba samých, môžeme v skutočnosti „milovať len [seba] — akýsi rozšírený egoizmus“ (citované v Matúšovi, str. 160). Ježiš často bojoval s takýmto „rozšíreným sebectvom“. Nedovolí nám, aby sa láska k blížnemu zmenšila na úroveň neobnovených síl. Vtedy aj teraz si láska k blížnemu ako k sebe samému vyžaduje niečo, čo ďaleko presahuje nás samých.

Aby nás Ježiš prebral a poslal k Bohu, aby sme ho prosili o milosrdenstvo a pomoc, nielenže nám hovorí, aby sme milovali blížneho, ale tiež obnovuje pravý význam slov blížny a láska.

Kto je môj blížny?

Keď sa stretneme s takým ohromujúcim príkazom, ako je „Milovať budeš blížneho ako seba samého,“ jedným z našich prvých prirodzených impulzov je zúžiť význam blížneho na tých, ktorých je ľahké milovať.

Keď náš Pán prvýkrát cituje 3. M 19:18, cituje tiež obľúbený dodatok k prikázaniu: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa“ (Mt 5:43). Nech prehľadávame Starý zákon ako chceme, na príkaz nenávidieť svojich nepriateľov nenarazíme (a nájdeme, naopak, príkazy ako 2. M 23:4–5). A tak proti prirodzenému impulzu vylúčiť nepriateľov zo spoločnosti našich blížnych Ježiš hovorí: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5:44).

Popri nepriateľoch môžeme ľahko odoprieť status blížneho aj núdznym, najmä ak títo núdzni k nám nemajú taký blízky vzťah. Keď sa teda zákonník „chcel ospravedlniť,“ pýta sa Ježiša: „A kto mi je blížny?“ Ježiš ho nechá predstaviť si polomŕtveho, doráňaného muža, človeka v núdzi, od ktorého hrozí, že nám naruší program a vyprázdni peňaženku (L 10:29–30). Možno ho nepoznáte, možno od vás nič nepožaduje okrem toho, že je to váš blížny. Ale ak ste mu nablízku a môžete mu pomôcť, potom je tento núdzny človek vaším blížnym.

Ak chceme posúdiť hĺbku našej lásky k blížnemu, môžeme sa spýtať, komu sa pravidelne venujeme? Za koho sa modlíme (Mt 5:44)? Komu „činíme dobre“ (L 6:27)? A komu vychádzame v ústrety (Mt 5:47)? Obsahuje tento zoznam aj nepriateľov — tých, ktorí nás urážajú, provokujú, skúšajú, krivdia nám alebo nás jednoducho ignorujú? A obsahuje váš zoznam aj nejakých núdznych — ľudí, ktorí vám narúšajú deň a „nemajú čím odplatiť“ (L 14:14)?

Ak nie, potom sa náš zoznam tých ľudí, ktorých považujeme za blížnych, musí rozšíriť. „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú,“ pýta sa nás Ježiš, „aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5:46) Každý dokáže milovať príjemných a milých blížnych. Ale milovať nepriateľov a núdznych je znakom Kristovej milosti.

Čo je láska?

Možno sa nepýtame rovnakú otázku („A kto mi je blížny?“) ako zákonník. Možno vieme, že pojem blížny sa rozprestiera nad všetkými ľuďmi okolo nás, tak ako obloha. Ale čo láska? Ani tu nám Ježiš nedovolí zúžiť definíciu na niečo, čo by bolo uskutočniteľné mimo Neho.

Jeden z najhlbších opisov skutočnej lásky k blížnemu sa objavuje v tom, čo poznáme ako Zlaté pravidlo:

„Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.“ (Mt 7:12)

„To je zákon aj proroci,“ sa nápadne podobá na Matúša 22:40, kde Ježiš hovorí, že „celý zákon aj proroci“ sa zakladá na dvoch veľkých prikázaniach — čo naznačuje, že zlaté pravidlo ponúka zlatý štandard lásky k blížnemu. A aký štandard ponúka.

Nachádzame tu aktívnu, praktickú lásku; lásku, ktorá presahuje želanie dobra a smeruje ku konaniu dobra. Nachádzame tu nápaditú lásku, ktorá venuje iným čas a premýšľa o tom, čo by druhému skutočne prospelo. Tu nachádzame sebazapierajúcu lásku, ktorá slúži druhým bez ohľadu na to, ako oni poslúžili nám. A tu nachádzame veľkorysú a objemnú lásku, ktorej hranice siahajú až po „čokoľvek si želáte.“ „Milovať budeš blížneho“ nás posúva ďalej, než často ideme, a vyzýva nás, aby sme blížneho postavili do popredia nášho vedomia, namiesto toho, aby sme ho považovali za vedľajšiu postavu hry, v ktorej hrám ja.

Popri otázke, koho milujeme, by sme sa teda mohli pýtať, ako milujeme. Spôsobuje nám pravidelne naša láska nepríjemnosti? Vychádza zo srdca zahriateho túžbou po blahu druhého človeka v Kristovi? Prejavuje sa skôr v konkrétnych činoch, než aby zostávala v ústach alebo predstavách? A pre tých, ktorí sú orientovaní na úlohy: Je náš zoznam úloh zameraný na rôzne potreby druhých, a nielen na naše vlastné?

Stal sa naším blížnym

Keď nám Ježiš prikazuje milovať blížneho ako seba samého, hovorí nám, aby sme milovali všetkých svojich blížnych — vrátane nepriateľov a núdznych. A hovorí nám, aby sme ich skutočne milovali — aby sme na nich uplatňovali mieru našej sebalásky. Takáto láska, akokoľvek nedokonalá (a nedokonalá bude, až kým nebudeme v nebi), neomylne označuje tých, ktorí skutočne milujú Boha.

Ak sa však prvé prikázanie stáva viditeľným prostredníctvom druhého, druhé sa stáva možným len prostredníctvom prvého. Ježiš prikazuje hlbšiu lásku, než akú dokážu ponúknuť naše hriešne srdcia. Prikazuje lásku, ktorá pochádza od Boha — ba dokonca lásku, ktorá pochádza od samotného Boha, ktorý sa stal naším blížnym. Ježiš, aby nám ukázal túto spravodlivosť a aby bol pre nás touto spravodlivosťou, prišiel a žil medzi nami.

V ňom vidíme, ako sa uprostred náročného života rozvíja dokonalá láska k blížnemu. Tu je ten, kto miloval nepriateľa a cudzinca, kto uzdravoval stotníkových synov a hľadal hriešnikov samaritánov. Tu je ten, kto miloval druhých ako seba samého a dovolil, aby nekonečné potreby a vytrvalé prosby prerušili jeho dni a narušili jeho odpočinok. Tu je ten, kto miloval svojho blížneho, aj keď ten blížny držal kladivo a klince na jeho koži.

Ba čo viac, je tu ten, ktorý miloval nás — núdznejších ako polomŕtvy človek na okraji cesty, nepriateľskejších ako ktorýkoľvek nepriateľ, ktorého sme poznali. Iba taká láska, ako bola jeho, môže naše srdcia odkloniť od náboženského formalizmu, aby poslúchali prvé prikázanie. A len taká láska ako jeho môže naplniť naše srdcia natoľko, aby sme poslúchli druhé prikázanie. Milovať blížneho ako seba samého vyplýva z toho, že nás Ježiš hlboko a denne miluje.

„Nech sa každý kresťan ujme povinnosti kresťanskej lásky s desaťnásobnou vážnosťou,“ napísal raz škótsky pastor Maurice Roberts. A nech to robí každý tak, že sa na Ježiša pozerá s desaťnásobnou pozornosťou, oddanosťou a láskou.