Modlitba: Najzanedbávanejšia povinnosť

Niektorí sa nikdy nemodlia

Pýtam sa ťa, či sa modlíš, pretože vo viere neexistuje iná povinnosť, ktorá by bola taká zanedbávaná, ako je súkromná modlitba.

Žijeme v dobe, keď mnohí vyznávajú svoje náboženstvo. Máme viac miest pre verejné bohoslužby ako kedykoľvek predtým. Navštevuje ich viac ľudí ako kedykoľvek predtým. A predsa, napriek všetkému tomuto verejnému náboženstvu verím, že dochádza k obrovskému zanedbávaniu súkromnej modlitby. Je to jedna z tých súkromných výmen medzi Bohom a našimi dušami, ktoré nikto nevidí, a preto taktiež jedna z tých, pri ktorých sú ľudia pokúšaní nevšímať si ju a nečiniť. Verím, že tisíce nikdy nevyslovia v modlitbe ani slovo. Jedia. Pijú. Spia. Vstávajú. Idú do práce. Vracajú sa domov. Dýchajú Boží vzduch. Vidia Božie Slnko. Kráčajú po Božej zemi. Užívajú Božie milosrdenstvá. Ich telá umierajú. Čaká ich súd a večnosť. Nikdy ale nehovoria k Bohu. Sú ako zvieratá, ktoré umierajú. Správajú sa ako stvorenia bez duše. Nemajú čo povedať tomu, kto má v rukách ich život, dych a všetky veci a z ktorého úst musia jedného dňa prijať večný rozsudok. Aké desivé sa to zdá — ale aké bežné, ak by vyšli najavo skryté veci ľudí.

Niektorí sú iba formálni

Verím, že existujú desaťtisíce, ktorých modlitby nie sú ničím viac ako formalitou, mechanicky opakovaným súborom slov, bez jedinej úvahy nad tým, čo znamenajú. Niektorí opakujú pár unáhlených viet, ktoré pochytili, keď boli deťmi. Niektorí sa uspokoja s opakovaním kréda, zabudnúc na to, že v ňom nie je žiadna prosba. Niektorí pridajú Pánovu modlitbu (Mt 6:9–13), ale bez štipky túžby, aby sa jej závažné prosby naplnili.

Mnohí, dokonca aj tí, ktorí používajú dobré formy, mrmlú svoje modlitby, keď si ľahnú do postele, alebo keď sa ráno umývajú alebo obliekajú. Môžu si myslieť, čo chcú, ale môžu sa spoľahnúť, že z Božieho pohľadu toto nie je modlitba. Slová bez účasti srdca sú pre naše duše rovnako márne, ako je bubnovanie biednych pohanov pred ich modlami. Kde nie je srdce, pery a jazyk môžu pracovať, ale nie je tam nič, čomu môže Boh načúvať, nie je tam modlitba. Nepochybujem o tom, že Saul odriekal mnohé dlhé modlitby predtým, ako ho Pán stretol na ceste do Damasku. Avšak až keď bolo jeho srdce zlomené, Pán povedal: „Hľa, modlí sa.“ (Sk 9:11)

Prekvapuje ťa to? Počúvaj ma, a ja ti ukážem, že takto nehovorím bezdôvodne. Myslíš si, že moje tvrdenia sú prehnané a neopodstatnené? Venuj mi pozornosť, a ja ti ukážem, že hovorím pravdu.

Prečo sa ľudia nemodlia

Zabudol si na to, že nie je prirodzené modliť sa? „Telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu“ (R 8:7). Túžbou ľudského srdca je dostať sa čo najďalej od Boha a nemať s Ním nič spoločné. Človek necíti voči Bohu lásku, ale strach. Prečo by sa modlil človek, ktorí si neuvedomuje svoj hriech, svoju duchovnú potrebu, neverí skutočne vo veci, ktoré nevidí a nemá túžbu po svätosti a nebi? Väčšina ľudí nevie a necíti nič z týchto vecí. Mnohí kráčajú širokou cestou (Mt 7:13). Na to nemôžem zabudnúť. Preto smelo hovorím: Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, že nie je moderné modliť sa? Je to jedna z vecí, za ktorú by sa väčšina ľudí hanbila. Stovky by sa radšej vrhli do najťažšieho boja alebo by sa upli k zúfalej nádeji, ako by verejne vyznali, že sa pravidelne modlia. Tisíce sú tých, ktorí ak musia spať v rovnakej izbe s cudzincom, si radšej ľahnú do postele bez modlitby. Pekne sa obliekať, ísť do divadla, mať povesť chytrého a príjemného človeka, to všetko je moderné — modlitba ale nie. Na to nemôžem zabudnúť. Nemôžem si myslieť, že nejaký zvyk, za ktorí sa tak mnohí hanbia, je bežný. Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, aké životy mnohí žijú? Môžeme skutočne veriť, že ľudia sa dňom nocou modlia proti hriechu, keď vidíme, ako sa do neho vrhajú? Môžeme predpokladať, že sa modlia proti svetu, keď sú úplne pohltení a zaujatí svetskými záležitosťami? Môžeme si myslieť, že skutočne žiadajú od Boha milosť slúžiť Mu, keď neukazujú najmenšiu túžbu po službe? Nie, je úplne jasné, že väčšina ľudí neprosí Boha alebo nemyslí vážne svoje slová, keď prosia, čo je vlastne to isté. Modlitba a hriech nebudú nikdy spoločne prebývať v jednom srdci. Modlitba pohltí hriech alebo hriech zadusí modlitbu. Na to nemôžem zabudnúť. Vidím životy ľudí. Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, ako mnohí umierajú? Mnohí, keď sa ich smrť priblíži, sú Bohu úplne neznámi. Nielenže sú smutne neznalí Jeho evanjelia, ale rovnako smutne im chýba moc hovoriť s Ním. V ich snahe pristúpiť k Nemu je hrozná nešikovnosť a plachosť. Zdá sa, že robia niečo úplne nové. Zdá sa, ako keby chceli, aby ich niekto Bohu predstavil, ako keby s Ním nikdy predtým nehovorili. Spomínam, ako som počul o dáme, ktorá dychtila po návšteve pastora na svojej smrteľnej posteli. Túžila, aby sa s ňou modlil. Spýtal sa, za čo sa má modliť. Nevedela a nedokázala mu odpovedať. Nedokázala pomenovať jedinú vec, ktorú si priala od Boha pre svoju dušu. Zdalo sa, že všetko, čo chce, je iba oficiálnosť modlitby pastora. Tomu dokážem rozumieť. Smrteľné postele odhaľujú tajomstvá. Nedokážem zabudnúť na to, čo som videl pri chorých a umierajúcich. To ma taktiež vedie k viere, že málokto sa modlí.

Nevidím do tvojho srdca. Nepoznám tvoju osobnú duchovnú históriu. Ale z toho, čo vidím v Biblii a vo svete, som si istý, že ti nemôžeme položiť dôležitejšiu otázku ako túto: Modlíš sa?