Modlitba za dušu rodiča

Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania.

Ako rodič, špeciálne malého dieťaťa, konštantne venuješ svoj čas a energiu niečomu, čo neprináša okamžité výsledky. To, čo práve robíš, sa môže otočiť ešte stokrát a je nejasné, či to bude mať nejaký trvalý efekt na tvoje deti — čo je nepríjemné, keďže trvalý efekt je to, o čo ti ide.

Nikdy to nie je len o tom, aby tvoje deti prespali v poriadku celú noc alebo si dobre oddýchli, alebo boli slušné pri jedálenskom stole, ani o tom, aby sa zle nestavali k tomu, keď sa niečo nedeje podľa nich. Len pre istotu, je pravda, že na toto minieš kvantum času a energie, ale nikdy to nie je len o tomto. Presnejšie, tú snahu im venuješ, lebo chceš, aby sa z nich stal určitý typ ľudí z dlhodobého hľadiska. Chceš, aby sa z nich stali vyzretí dospelí. Všetky tie malé veci, čo robia rodičia, od učenia svojich detí, aby povedali „prepáč mi“ a „ďakujem ti“, až po zákaz jedenia soplíkov, to všetko je namierené do ich budúcnosti.

Ale táto do budúcnosti nasmerovaná investícia nie je nikdy istá. Ak budeš mať šťastie, budeš môcť vidieť časť progresu na svojich deťoch, kým sú ešte malé, ale nemáš šancu vidieť to vcelku, a niekedy vidíš tak málo, že ťa to hrozne znechutí. Som si napríklad celkom istý, že rodinné modlitebné stíšenia sú viac skúškou trpezlivosti rodičov, než pre dobro detí. Proste, je ťažké vidieť výsledky okamžite. A, úprimne, v skutočnosti nemáme žiadnu garanciu, že uvidíme vôbec niečo.

Neviem, či uvidím, ako sa moje dcéry budú vydávať alebo či sa moji synovia stanú odvážnymi mužmi. Neviem. Rodičia to nikdy nevedia. Tak veľa toho, čo robíme, je investíciou do neviditeľného, a preto je to dielo vo svojej podstate založené na viere. Je to práca s povahou čakania. Je to riskantná práca.

Rodičovstvo nás tak ako nič iné vystavuje možnosti hlbokého utrpenia. Stále si pamätám jednu z prvých rodičovských rád, ktoré sme s manželkou dostali od múdrejšej, staršej členky zboru, ktorá nám povedala milosrdne o našej dcére: „Viete, zlomí vám srdce.“ Čo neznamenalo, zlomí vám srdce tým, aká bude zlatá, alebo ako si ocka omotá okolo prsta. Toto znamenalo „zlomí vám srdce“ v zmysle, že túto osobu budete milovať tak veľmi, že len z myšlienky, že by vám mohla zlomiť srdce, by ste mohli zošalieť a jedného dňa bude robiť svoje vlastné rozhodnutia a nebudete s nimi vždy súhlasiť, a v skutočnosti niektoré z nich asi budú nebezpečné a vaša duša vás pri nich bude bolieť viac, ako hocičo, čo vás bolelo predtým.

Vedela o čom hovorí. Hovorila nám, že dokonca aj pri všetkej našej láske a starosti a výchove, napriek tomu, čo hovoria niektoré knihy, nemôžeme vedieť, ako to nakoniec dopadne. Rodičovstvo nie je nikdy istou investíciou s bezprostrednými výsledkami. Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania.

Takže, ako na ňu?

Dovoľ mi počuť, veď ma vpred.

V žalme 143 sa nachádza modlitba, ktorá nám môže pomôcť. Cieľom tejto modlitby nie je dať rodičovskú radu, je pre dušu rodiča. Ohniskom nie sú rodičovské metódy ani procesy, ale postoje tvojho srdca ako rodiča.

Kontextom tejto modlitby je, že Dávid sa nachádza v zlej situácii. Píše: „do temnôt usádza ma ako naveky mŕtvych“ (Žalm 143:3). Posledná časť súvetia je intenzívny poetický spôsob, ako Dávid vyjadruje, že čaká — že je v mukách, že nevie, čo sa bude diať. Čaká už veľmi dlho, v skutočnosti sa toho udialo tak málo, bolo tak málo viditeľného ovocia, tak málo ocenenia pre jeho osobu, že sa cíti ako mŕtve telo. Niekedy sa ako rodič môžeš cítiť presne takto.

Ale potom si všimnite Dávidovu vieru o niekoľko veršov neskôr: „Čím skôr ma vyslyš, Hospodine, môj duch hynie; neskrývaj svoju tvár predo mnou, aby som sa nepodobal tým, čo zostupujú do hrobu.“ (Žalm 143:7)

A potom verš 8:

Daj, že by som ráno počul tvoju milosť,
lebo na teba sa nadejem.
Oznám mi cestu, ktorou mám ísť,
lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

(Roháčkov preklad)

Nachádzajú sa tu dve prosby a po každej z nich je dané zdôvodnenie. Najprv sa Dávid modlí: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť, … “ Prečo? Lebo na teba sa nadejem. Po druhé: „Oznám mi cestu, ktorou mám ísť, … “ Prečo? Lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

Uprostred zmätku, keď ho jeho nepriatelia prenasledujú, aby ho dostali, sa Dávid modlí, v zjednodušenej podobe toto: Dovoľ mi počuť a veď ma vpred. Toto je tá krátka fráza na zapamätanie.

Kam pôjdem?

„Oznám mi cestu, ktorou mám ísť.“ Druhá časť modlitby dáva zmysel najjasnejšie. Keď vo svojom živote hľadíš do budúcnosti a cítiš ten uzol neistoty zvierajúci tvoje hrdlo, možno tou najjednoduchšou modlitbou je, aby ti Boh ukázal kam máš ísť. Naše deti vyrastú a je tu tisíc rozhodnutí, ktoré pre nich potrebujeme urobiť. Idúc vpred na tejto ceste rodičovstve niekam smerujeme, a zrazu sa cesta rozdelí na päť odlišných smerov. Kam pôjdeme? Čo urobíme? Modlitba je jednoduchá: Bože, daj nám vedieť cestu. Zdvíham k tebe svoju dušu. K tebe! Ty si všetko, čo mám. Ukáž mi, kam mám ísť.

Ale predtým, ako sa sem Dávid dostane, modlí sa inú modlitbu, ktorá na um neprichádza úplne automaticky. Predtým, ako prosí Boha, aby mu ukázal cestu, žiada ho: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť.“ Počúvanie je menej automatické než kričanie o pomoc, keď už nevieš udržať hlavu nad hladinou. Žiadať o možnosť počúvať je dokonca ešte menej automatické než počúvanie. Je to niečo, čo si vyberáme, niečo, o čom vieme, že to potrebujeme. To je to, čo sa tu deje.

Miluješ ma?

Dávid vie, že prvá vec, ktorú ráno potrebuje, je spomenúť si na neutíchajúcu Božiu milosť. To znamená, predtým než vyjde von, predtým než premyslí ďalší krok vo svojej stratégii, predtým než sa rozhodne o čomkoľvek, je jedna vec nad všetky ostatné, ktoré musí vedieť: Stojí Boh za ním? Pomôže mu? Miluje ho?

Dávid potrebuje počuť čerstvú správu o tom, že Boh je verný, že dodrží svoje sľuby, že je dobrý. A to isté rodičia. Musíme vedieť, čo o nás Boh hovorí. Je to nakoniec On, ktorému veríme. Vsádzame na neho. Čo vraví On?

Hovorí: Milujem ťa. Hovorí: Dokázal som ti svoju lásku. Ukázal som ti svoju lásku tak živo, že kým si bol ešte hriešnik, môj syn za teba umrel (Rímskym 5:8). Pre tvoju záchranu som dokonca spravil zo svojho Syna, ktorý nepoznal hriech hriešnika, aby si sa ty mohol stať spravodlivosťou v Ňom (2. Korintským 5:21). Môj Syn ťa zachránil z kliatby zákona tým, že sa stal kliatbou za teba (Galatským 3:13). Zachránil som ťa nie pre tvoje skutky — nie preto, že by si bola úžasnou mamou — ale zachránil som ťa zo svojej vlastnej milosti. Spomeň si, otec, ty si si nevybral mňa, to ja som si vybral teba. Ja som ťa sem zavolal. Ja som ťa vykúpil. Ty si môj (Ján 15:16, Izaiáš 43:1). Mám svoje ruky okolo teba, mama, otec. Nikdy mi vás nevytrhne(Ján 10:28). Preto sa nemusíte báť, pretože ja som s vami. Nemusíte byť vydesení, mama, otec, pretože ja som váš Boh. Posilním vás. Pomôžem vám. Podopriem vás svojou spásonosnou pravicou (Izaiáš 41:10).

Áno, potrebujeme počuť o Božej neprestávajúcej milosti. Musíme to ukotviť k našej duši predtým, než by sme počuli čokoľvek iné. Dovoľ mi počuť a potom ma veď vpred.

Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania. Ale tu, v tejto neistote, skrze túto modlitbu, rozpamätávame sa na jasný obraz Božej lásky v kríži a víťazstve Ježiša, až následne sa vydávame na cestu so všetkými Božími prísľubmi, kvôli tej láske. Dovoľ mi počuť a veď ma vpred.

Uverejnené 30. 12. 2014.