Modlitba zameraná na kráľovstvo I.

Naprieč Starou a Novou zmluvou a históriou cirkvi bolo každé duchovné prebudenie založené na spoločnej, prevládajúcej, intenzívnej, na kráľovstvo zameranej modlitbe. Nemôžeme vytvoriť duchovné obnovenie sami, ale môžeme „pripraviť oltár“ a prosiť Boha o zoslanie svojho Ducha Svätého, aby zmenil naše srdcia, naše cirkvi a naše spoločenstvá.

Kresťania zvyknú o modlitbe uvažovať ako o prostriedku na naplnenie svojich osobných potrieb. Dospelejší kresťania chápu modlitbu ako prostriedok, ako chváliť Boha a klaňať sa Mu, spoznávať Ho, prichádzať do Jeho prítomnosti a byť Ním zmenený. Ale korporátny aspekt modlitby nie je veľmi známy. Ako sa máme modliť, kajať a prosiť Boha ako ľud?

Duchovné prebudenie a obnova v Starej zmluve

Naprieč Starou zmluvou Boží ľudia kontinuálne upadávali do období duchovnej stagnácie a následne si znova navykali uctievať modly a praktíky okolitých pohanských spoločností. Potom prichádza obrátenie sa k Bohu, objavenie sa nových lídrov a „obnova zmluvy“ — obnovenie duchovnej vízie a vitality.

Tento vzor je najviditeľnejší v knihe Sudcov, ale pokračuje počas vlády kráľov, zajatia a návratu z exilu. Tak, ako bol Izrael ustanovený ľudom čítaním zákona a uzavretím zmluvnej prísahy na vrchu Sinaj, tak si musia ľudia pravidelne pripomínať, kým sú, obnovovať zmluvu a navracať sa k Hospodinovi. Zmluvné ceremónie podobné tej na Sinaji sa konajú znova pred vstupom do Kanáanu (Jozua 24), pred zvolením prvého kráľa (1. Samuelova 12) a po návrate z exilu (Nehemiáš 8:9). Menej formálne, ale dôležité hnutia obnovy sa dejú po celý čas („šnúru“ takýchto hnutí môžete nájsť v Sudcoch 3:7–11; 3:12–15; 4:1–4; 6:7–10 a 10:6–16).

Keď sa pozrieme na tieto rozličné obrodenia, zasiahne nás najprv to, aké rozdielne sú. Niektoré sú formálnymi ceremóniami. Niektoré vyzerajú byť spontánne. Niektoré sú vedené silným ústredným lídrom a niektoré vyzerajú, akoby vyrastali z ničoho. Jedna vec sa však spomína znova a znova: ľud „volal k Hospodinovi“. Je to jediný faktor, ktorý je prítomný pri každej takejto udalosti. Je to spoločná, intenzívna, prevládajúca modlitba — nie pre osobné potreby, ale pre prítomnosť a skutočnosť Boha medzi svojím ľudom.

Duchovné prebudenie a obnova v Novej zmluve

Dokonca aj v Novej zmluve, pod vodcovstvom apoštolov, je evidentné, že stále existuje potreba neustáleho obnovovania. Tak, ako bolo zvolenie Izraela za Boží ľud vykonané na Sinaji, tak je cirkev ustanovená zostúpením a naplnením Ducha Svätého v 2. kapitole Skutkov apoštolov. Ale rovnako, ako je Izrael neustále povolávaný k obnovám zmluvy podobným tej na Sinaji, tak cirkev, aj keď nevyzerá byť na veľkom zostupe, dostáva čerstvé naplnenia Duchom Svätým. „Mini-Letnice“ sa odohrávajú v Skutkoch 4:31; 7:55; 8:17; 10:44; 13:9. Čo majú tieto spoločné?

Je veľmi jednoduché nechať sa vyrušiť troma nezvyčajnými javmi v deň Letníc: mocný zvuk, „ako keď sa prudký vietor valí“ (verš 2); viditeľné „ohnivé jazyky“ nad každým človekom (verš 3) a rozprávanie „inými jazykmi“ (verš 4), ktorým mohol každý človek v multietnickom zhromaždení rozumieť vo svojom materinskom jazyku (verš 6). Rozprávanie v jazykoch sa deje pri niektorých ďalších príležitostiach naplnenia Duchom, ale nie pri všetkých, dokonca ani nie pri väčšine. Ústrednou, stálou charakteristikou Letníc je, že boli spolu v modlitbe (Skutky 1:14; 2:1), boli „naplnení Duchom Svätým“ (2:4), a teda „začali hovoriť“ (2:4) „hlásajúc zázraky Božie“ (2:11).

Porovnajte to s ďalšími dvoma udalosťami v Skutkoch po Letniciach. V Skutkoch 4:31, ako na Letnice, je obdobie prevládajúcej modlitby (4:24) a potom mocné trasenie, keď každý vníma zostupovať Božiu prítomnosť. Ale na rozdiel od Letníc tam nie sú žiadne ohnivé jazyky ani hovorenie v jazykoch. Ako výsledok je tam znova odvaha (uistenie o Božej láske a skutočnosti) a schopnosť hovoriť Božie slovo (verš 31).

Udalosť v Skutkoch 7:55–56 je zaujímavá, pretože je to individuálna skúsenosť. Keď má byť Štefan popravený, pozdvihuje oči k nebu (verš 55) tak, ako veriaci v 4:24 dvíhali k Bohu svoje hlasy. Dostáva rovnaké uistenie a odvahu, vnímanie Božej reality a prítomnosti nazývané „plnosťou Ducha Svätého“. Toto mu dovoľuje čeliť prenasledovaniu spôsobom dokonale podobným Kristovi, s odvahou a odpúšťajúcou láskou voči svojim katom.

Na zhrnutie, čo majú všetky tieto udalosti spoločné? Vidíme, že je tu neustála potreba obnovy plnosti Ducha. Vidíme tiež, že plnosť je vo všeobecnosti spojená s prevládajúcou modlitbou, obzvlášť tvárou v tvár výzve.

Čo je to duchovné obnovenie?

Duchovné oživenie, či obnovenie, je Božou prácou, ktorou je cirkev skrášľovaná a zmocňovaná, pretože zvyčajná práca Ducha Svätého je zintenzívňovaná. Zvyčajná práca Ducha zahŕňa usvedčovanie z hriechu (Ján 16:8), užívanie a uisťovanie o milosti a o Otcovej láske (Rímskym 8:15–16), prístup k Božej prítomnosti (Ján 14:21–23; 2. Korintským 3:17–18) a utváranie hlbokej komunity a milujúcich vzťahov (Efezským 4:3–13).

Tento pohľad sa odlišuje od nasledovných troch zvyčajných pohľadov alebo im odporuje:

1) Populárna charizmatická predstava oživenia, ktoré v základe vidí oživenie ako sumár nezvyčajných diel Ducha Svätého (zázraky, liečenie, proroctvo, zjavenia).
2) Populárny fundamentalistický pohľad, že oživenia sú jednoducho zvlášť mocné obdobia evanjelistickej aktivity. Berú to tak, že „oživenie“ znamená evanjelistické krížové výpravy či celomestskú misiu atď.
3) Populárny sekulárny pohľad, že oživenia sú primitívne, emocionálne očisťujúce udalosti nastávajúce medzi nevzdelanými ľuďmi vystavenými psychologickej manipulácii zo strany evanjelistov.

Znaky oživenia sú však jednoznačne tieto.

Po prvé, je tam vyliatie Ducha na zhromaždenie a v rámci neho, takže prítomnosť Boha medzi Jeho ľuďmi sa stáva evidentnou a hmatateľnou.

Keď sa toto stane, „zaspatí“ či stagnujúci kresťania „sa zobudia“. To znamená, že sa objaví nové a hlbšie usvedčenie z hriechu a pokánie — nielen za väčšie „hriechy správania“, ale za postoj srdca. Zakúšajú omnoho mocnejšie uistenie o Božej blízkosti a láske s konečným výsledkom, že kresťania sa zároveň stávajú pokornejšími aj odvážnejšími. Čím hlbšie človek cíti dlh svojho hriechu, tým intenzívnejšie cíti zázrak, že bol tento dlh zaplatený namiesto neho.

Nominálni kresťania, alebo kresťania len podľa označenia, si začínajú uvedomovať, že v skutočnosti nemajú živý vzťah s Kristom podľa milosti, a tak dochádza k ich konverzii. Keď sa toto začína diať, ľudí to elektrizuje. Dlhoroční členovia zboru vstávajú a hovoria o tom, ako konvertovali, alebo rozprávajú nadšene o Kristovi, či vyjadrujú pokánie novými spôsobmi. Skoré etapy obnovenia zatrasú ostatnými nominálnymi či „spiacimi“ a privedú ich k obnoveniu. V spoločnosti je cítiť väčšiu vášeň a slobodu a prítomnosť Boha na bohoslužbách.

Po druhé, ako dôsledok vyliatia Ducha, sú do zboru privádzaní noví ľudia a zbor začína rásť.

Na jednej strane vytvárajú obnovení veriaci omnoho atraktívnejšiu komunitu zdieľania, starostlivosti a často skvelého uctievania. Je to okrášlené spoločenstvo Kráľa. Toto môže prilákať ľudí zvonku.

Na druhej strane kresťania, ktorí začínajú zakúšať Božiu krásu, moc a lásku, umiestňujú svoj vzťah s Kristom a cirkvou na prvé miesto vo svojich životoch a stávajú sa žiarivými a atraktívnymi svedkami — ochotnejšími a smelšími hovoriť iným o svojej viere, stávajú sa pri tejto činnosti pôvabnejšími (menej odsudzujúcimi), a sú istejší so svojom vlastnom zbore a teda ochotnejší pozývať ľudí, aby ho navštívili. Ako výsledok prichádzajú početné obrátenia — pevné, trvácne a niekedy dramatické. Nastáva významný, či dokonca ohromujúci rast cirkvi.

Mnohé zbory v Amerike rastú rýchlo, ale takmer výhradne prostredníctvom transferového rastu. Keď je to takto, dynamika obnovenia nie je v cirkvi silná. Pri obrodení však nie sú obrátenia len akýmsi pramienkom. V rokoch 1857–1859 priviedlo oživenie v USA do cirkvi viac ako pol milióna ľudí. V New York City je overeným faktom, že takmer všetky zbory narástli v období týchto dvoch — troch rokov o 50 percent. V Severnom Írsku sa počas rovnakého obdobia pridalo k cirkvi 100-tisíc nových konvertitov (takmer tretina populácie). Odhaduje sa, že 10 percent celkovej populácie Walesu a Škótska konvertovalo v rovnakom čase.

Po tretie, dostavuje sa viditeľný dopad na komunitu okolo cirkvi a dokonca aj na širšiu kultúru.

Obrodenia produkujú vlny ľudí, ktorí sa angažujú vo veciach spoločenských záujmov a spoločenskej spravodlivosti. Veľké hnutia spoločenskej spravodlivosti, ako napríklad abolicionizmus (hnutie za zrušenie otroctva v USA, pozn. prekladateľa), mali silný základ v týchto obrodeniach. Dôvodom je to, že skutočná svätosť mení súkromné aj verejné životy kresťanov. Skutočné náboženstvo nie je len súkromnou vecou prinášajúcou vnútorný pokoj a naplnenie. Transformuje aj naše správanie a naše vzťahy.

Obrodenie vo Walese v rokoch 1904–1905 prinieslo mnoho spoločenských zmien. Pretransformoval sa život v uhoľných baniach; pracovníci a manažéri sa zapájali do modlitbových stretnutí v pracovnom čase. Poor Law Guardians (chudobní strážcovia práva, ktorí na toto oslobodenie dozerali), povedali, že mnohí pracujúci ľudia prichádzali do chudobincov, aby odtiaľ zobrali svojich starnúcich rodičov, keď ich tam predtým poslali tak „neuvážene“. Dlhotrvajúce dlhy boli splatené, ukradnuté tovary boli vrátené a miera zločinnosti prudko poklesla.

Celkovo môžu byť tieto tri znaky obrodenia malé alebo veľké, dlhotrvajúce alebo krátkodobé, dramatické alebo pokojné, široko rozšírené alebo lokálne. Môže sa to diať na rozličných úrovniach, no keď sa na danom mieste dostaví dynamika obrodenia, vyššie popísané dôsledky budú viditeľné. Bez tejto oživovacej sily môže síce cirkev rásť počtom, ale nie vitalitou, a tak tento rast nebude mať trvácne výsledky.

Mnohé zbory v Amerike rastú rýchlo, ale sú čistými príkladmi „bezživotnosti“. Väčšina rastu alebo všetok rast môže byť presunom, nie obrátením. Neprichádza žiadne hlboké usvedčenie z hriechu ani pokánie, a tak iba málo ľudí môže svedčiť o zmenenom živote. Rast mnohých zborov tiež nemá žiaden dopad na miestny spoločenský poriadok, pretože ľudia neprenášajú svoju kresťanskú vieru do využívania svojho bohatstva, svojej práce či do svojich verejných životov. Bez hlbokého obnovenia evanjelia v našich srdciach budú naše vonkajšie životy izolované od toho, čomu veríme, a naša viera nevyústi do konkrétnej životnej zmeny.