Nádej pre zápasiace spoločenstvá

Ako študentka som vždy porovnávala moje malé spoločenstvo InterVarsity s tými veľkými a silnými na neďalekých vysokých školách. Tým, že som bola členom malého spoločenstva, čím viac som sa dívala na väčšie „úspešné“ spoločenstvá v mojej oblasti, tým viac som bola frustrovaný. Niekedy bola táto frustrácia až natoľko oslepujúca, že som už nevidela, čo všetko Boh vykonal na mojej univerzite.

Naše spoločenstvo malo približne 30 členov. Ja som sa v ňom začala angažovať na konci druhého ročníka, a odvtedy už počet našich členov drasticky klesol. Koncom jesene v ďalšom ročníku, sme mohli narátať už len desať ľudí, ktorí ešte prichádzali na stretnutia. Môj končiaci ročník sa začal len s piatimi stálymi členmi a bez žiadneho formáleho vedenia. Počas týchto dní, plných sklamania, no zároveň posilnenia, ma Boh veľmi povzbudil.

Vydrž tam, nevzdávaj sa. Boh sa nikdy nevzdáva (Kde by sme len boli keby sa vzdal?). Niekoľkí z našich členov boli v pokušení, aby sa nášho spoločenstva vzdali. Niekedy sa naša situácia zdala beznádejná. Dokonca sme padli do pasce, kde sme sami o sebe hovorili, ako o posledných členoch nášho spoločenstva. Bol to hrozne seba-deštruktívny prístup!

Neboj sa vyskúšať nové nápady. Pár krát sme sa pokúsili skombinovať naše malé stretnutia s tými veľkými do jedného večerného piatkového stretnutia. Toto skončilo ako úplné fiasko! No práve vďaka tomu sme sa naučili novým veciam. Napríklad, sme si uvedomili, že stretnutia vedúceho tímu sme strávili viac-menej plánovaním týchto veľkých stretnutí. Zanedbali sme tak naše malé skupinky, ktoré tým utrpeli. Po istých zmenách sme si všimli, že asi tak dvadsať ľudí sa zapájalo do troch skupiniek, ktoré sa konali v rôznom čase. Zmenili sme program stretnutí a zamerali sme sa na riešenie otázok ohľadom spoločenských udalostí alebo typických veľkých stretnutí konajúcich sa každý druhý týždeň. Tieto dvojtýždňové rokovania uchránili náš vedúci tím od toho, aby ich plameň vyhasol alebo aby sa zaoberali príliš drobnými detailmi. A potom to boli práve malé skupinky, ktoré sa chopili plánovania mnohých akcií.

Ak tradičný vedúci tím nevyhovuje, vyskúšajte netradičný. Namiesto tradičného tímu sme sa rozhodli vytvoriť „pomocný tím“. Náš tím sa stretáva každý druhý týždeň, kde spoločne rozoberáme a riešime problémy a modlíme sa. Bolo to dosť neformálne a bez stanovených vedúcich osôb sme museli byť opatrní, keď sme prebrali zodpovednosť za veci, ktoré bolo treba urobiť.

Nežeň ľudí do vedenia. Jeden rok sme začali s tromi hlavnými vedúcimi. Z toho dvaja odstúpili už v decembri, a my sme za nich museli hľadať náhrady. Ale nútiť nepripravených ľudí do voľných pozícií vo vedení môže byť pre spoločenstvo ešte škodlivejšie. Preto je niekedy lepšie počkať.

Nevhupni do vedenia len preto, lebo si myslíš, že si jediná osoba, ktorá na to ostala. Môže sa ti stať, že ochladneš a začneš neznášať svoju prácu, spoločenstvo aj Pána. Božie dielo nie je závislé na nás. On pozná potreby a on pozná kto je (alebo ešte nie je) k dispozícii. Nechajme na Bohu, aby sa o to postaral.

Povedz ostatným členom spoločenstva o potrebe pomôcť. Taktiež nechceme vstupovať do cesty Božej pomoci. Zabráňte zmýšľaniu, že jeden človek to môže všetko zvládnuť. Často ani sami nevieme kedy a ako volať o pomoc. Naučme sa byť smelí, úprimní a zrozumiteľní.

Maj jasný cieľ. Je to v pohode snívať vo veľkom: „Ako by tak mohlo vyzerať spoločenstvo pod Božím načasovaním?“ „Čo musíme urobiť ešte dnes aby sme sa zamerali na uskutočnenie tohto cieľa?“ Dajme tomu čas — či už to bude deň, týždeň, semester…

Modlite sa. Jednoducho sa spolu stretnite a proste Boha aby konal. Poproste iné spoločenstvo aby sa modlilo za vás. Neďaleké spoločenstvo sa modlilo za nás celý rok. Zdieľali sme s nimi naše obavy a našli sme vzájomné povzbudenie v ich slovách, „modlíme sa za vás“.