Najlepšie miesto, kde zanechať sťažnosti

Pesničkár Andrew Peterson spieva o podobnej otázke. V pesničke je zoznam niektorých dobrých darov v živote — východ slnka, krása, čas jari, deti, láska, odpustenie — a pýta sa: „Nechcete za tieto veci niekomu poďakovať?“

Samozrejme, že chceme. Ale či to aj urobíme, je iná otázka.

Peterson je vnímavý. Vždy existujú stovky dôvodov, prečo byť vďačnejší. Napriek tomu sa často zameriavame na dôvody, prečo nebyť vďačnými. Takže namiesto toho, aby nás definovala vďačnosť, dáva Boží ľud priechod sťažnostiam, a naše myšlienky a slová sú nespokojné rovnako ako tie neveriaceho sveta, ktorý nás obklopuje. To, čo potrebujeme, je pravidelná náprava našich priorít. Našťastie, raz do týždňa príde nedeľné ráno.

Palivo pre vďačnosť

Strata vďačnosti je stratou zraku. Poznáš ten pocit: nevidíš nič mimo dneška a seba, a tvoje aktuálne bremená sú viac, než dokážeš zniesť. Týždeň máš plný povinností a tvoj svet pozostáva iba z toho, čo je priamo pred tebou. Ale potom príde nedeľa.

Najlepšie miesto, kde prejaviť vďačnosť, je tvoj miestny zbor. Každý týždeň nás tieto bohoslužby — stretnutia vďačných — učia pozerať sa na veci správne.

Aký súvis majú bohoslužby s našou nevďačnosťou? Ak je nedostatok vďačnosti výsledkom špirálovitého zostupu do nás samotných, potom nás spoločné vzývanie vedie vzostupnou špirálou opačným smerom:

• Modlíme sa a dvíhame oči k Tomu, ktorý nám pomáha (Ž 121:1).
• Spievame hľadiac na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa našej viery (Žid 12:2).
• Vyznávame svoje hriechy pri pohľade na kríž, aby sme videli hĺbku Otcovej lásky (1. Jn 3:1).
• Počúvame slovo, ktoré nás povoláva, aby sme hľadeli na veci, ktoré sú nad nami (Kol 3:1–3, Ž 119:15).
• Slávime Večeru Pánovu, v ktorej vidíme zhrnutie evanjelia (1. Kor 11:23–26).
• Máme spoločenstvo, v ktorom hľadíme na potreby a záujmy druhých (Flp 2:3).

Inými slovami, spoločné bohoslužby pozdvihujú naše oči od nás a otáčajú ich k Ježišovi. Je to príležitosť spomenúť si na to, čo sme prijali v Kristu. A keď porovnáme to, čo prijímame s tým, čo si zaslúžime, nevyhnutne odpovedáme: „Vďaka Ti.“

Keď sú veriaci vďační

Keď rastieme vo vďačnosti, nie sme jediní, ktorí z toho máme prospech. Apoštol Pavol hovorí:

„Všetko čiňte bez reptania a bez pochybovania, aby ste boli bez úhony a úprimní, bezvadné deti Božie uprostred tohto prevráteného a skazeného pokolenia, v ktorom sa javíte ako jasné hviezdy vo vesmíre“ (Flp 2:14–15).

Vďačný život je príťažlivý a vďační ľudia sú živými apologétmi Božej dobroty. Rímskym 1:21 popisuje tých, ktorí nepoznajú Boha, ako tých, ktorí mu „neďakovali“. Znakom tých, ktorí potláčajú pravdu, je to, že nie sú vďační a že nepoznajú Toho, ktorý si úplne zasluhuje ich vďačnosť.

Nemal by byť v životoch tých, ktorí poznajú Boha, výrazný rozdiel? Nemali by naše životy ukazovať radostné a pokorné vedomie toho, ako šokujúco dobrý je k nám Boh? Toto nie je volanie po veselom, nemastnom-neslanom pozitivizme s nalepeným úsmevom. Toto by nepresvedčilo nikoho. Ani to nie je volanie po ignorovaní životných reálií. Máme skutočné dôvody pre smútok a zažívame skutočnú bolesť.

Namiesto toho je to volanie po triezvej, užasnutej vďačnosti — to, čo G. K. Chesterton nazýva „radosť zdvojnásobená údivom“. Keď sú naše životy v najlepšom stave, slúžia ako pozvanie pre ostatných, aby sa pýtali samých seba Petersonovými slovami: „Nechcete za tieto veci niekomu poďakovať?“

Chceme, aby svet poznal odpoveď na Pavlovu otázku v 1. Kor 4:7, keď sa pýta: „A čo máš, čo by si nebol dostal?“ Kresťania vedia, že odpoveďou je nič. K stolu neprichádzame s ničím, len s prázdnymi rukami, ktoré sú otvorené, aby prijali Božiu milosť.

Dávka nedeľného rána

Nedokážeme dokonale vyjadriť našu vďačnosť za všetko, čím Boh je a čo pre nás robí. A naše životy nebudú nikdy také príťažlivé, ako by sme chceli. Naše sťažnosti a ponosy vybublú na povrch ľahšie, ako by sme chceli.

To je dôvod, prečo potrebujeme nedeľné rána. Zúfalo potrebujeme každý týždeň spoločne pozdvihnúť svoje oči. Naše srdcia potrebujú pripomienku toho, čo si pre hriech zasluhujeme a ako veľa pre nás urobil Kristus.

Takže vyliezame opäť z postele v nedeľné ráno, kým svet spí. A keď vzývame Pána, dvíhame svoje oči a hovoríme: „Vďaka Ti.“ Pán nám istotne dá milosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli prežiť ďalší víkend a milovať Ho, slúžiť Mu a závisieť na Ňom.