Najvyšší na kolenách

Aké myšlienky sa preháňali mysľou anjelov, keď videli svojho Stvoriteľa, ako sa skláňa, aby umyl ľudské nohy? Ako veľmi sa museli títo „horiaci“ serafi čudovať. Sami sa červenali, že by pred svojim Kráľom odhalili taký aspekt stvorenstva — uctievali Syna okolo trónu a nohy mali zakryté krídlami (Iz 6:2). Čo si teraz mysleli, keď sa pozerali, ako Svätý berie vodu a čistí tie mozoľnaté, spotené, nepekné prsty?

Spievali so žalmistom: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8:5). Sympatizovali s udiveným Petrom: „Pane, Ty mi umývaš nohy?“ Videli niečo správne v Petrovom naliehaní: „Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy“ (J 13:6, 8)?

Z pohľadu nebies musel tento okamih prekonať mnohé Ježišove znamenia a zázraky, ktoré sa doteraz stali. Anjeli boli pri tom, keď Syn stvoril svet, keď „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Job 38:7). Čo bolo rozmnoženie chleba v porovnaní s tým, že slovom stvoril zem a pšenicu? Upokojenie búrky v porovnaní so samotným stvorením morí, vetra a vĺn jednoduchým slovom? Oni už vedeli, že ich Boh má moc kriesiť mŕtvych, poznali ho ako Boha všetkého života.

Tento pohľad bol však iný. Kráľ kráľov hral úlohu otroka otrokov. Videli ich oči niečo podobné, odkedy na seba vzal ľudské telo? Armády anjelov sledovali svojho kapitána — večného Boha z Otcovej pravice –, ako sa skláňa pred svojimi stvoreniami, aby im umyl nohy, a to niekoľko hodín predtým, ako tie nohy v strachu utiekli. Tu sa sklonil čin presahujúci všemohúcnosť, čin, ktorý Matthew Henry nazval „zázrak pokory“. Predchádzajúce zázraky dokazovali, že je Bohom; tento dokazoval, akým je Bohom.

Psychológia služby

Ach, vidieť tak tento čin tak, ako ho videli anjeli. Alebo ešte lepšie by bolo vidieť ho tak, ako ho vidí Boh. Našťastie, Duch Svätý pohol Jánovým perom, aby ho zachytil. V jeho rozprávaní sú obsiahnuté dva úplne hlboké, Bohom zjavené detaily, ktoré som príliš často prehliadal.

Takto som si ja (a možno aj vy) roky pripomínal túto udalosť:

„Ježiš… vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný.“ (J 13:3–5)

Pamätáme si len vonkajší akt. Ježiš umýval nohy, a tak by sme to mali robiť aj my. Ale o koľko lepšie je to, čo hovorí Biblia, ako to, čo si pamätáme. Dve nenápadné vety sú vynechané:

„Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:2–5)

Duch Svätý, ktorý skúma dokonca aj Božiu myseľ (1. K 2:10), dáva Jánovi nahliadnuť do samotných Kristových myšlienok tesne predtým, ako sa sklonil, aby mu slúžil. Máme možnosť nahliadnuť do Ježišových úvah v duši. Nemôžu to byť nepodstatné detaily. Ján nedovolí Ježišovi umývať nohy, kým sa nedozvieme, čo ho podnietilo k službe. Duch nás obdarúva psychológiou Ježišovej nebeskej služby, keď predpovedal blížiaci sa kríž.

Zamyslime sa teda nad jeho dvoma myšlienkami, než vstal od večere. A nech to, čo vidíme, oživí celý život pokornej služby.

1. Som bohatý v Bohu

„(Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk… vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3–5)

To, že Otec vložil „všetko“ do Kristových rúk, nebola pre neho nová myšlienka. Túto plnosť pociťoval od začiatku svojej služby: „Otec miluje Syna a všetko dal Mu do ruky“ (J 3:35).

Kristova služba od začiatku a aj teraz nebola ochudobnenou službou. Nepovažoval sa za človeka, ktorý by nemal nič vo svojich rukách, ani za človeka, ktorý by nemal nič lepšie, čím by ich mohol naplniť, než ľudskými nohami. Nič nepotreboval od svojich učeníkov; a tak im mohol bohato dávať. Bohatý Kráľ sa znížil.

Ján prostredníctvom Ducha dáva najavo, že Ježiš opäť uvažuje o všetkom, čo mu Boh dal. Cítil poklady vo svojej mysli a srdci. Aké zlaté mince cítil?

Cítil doteraz dokonané dielo, ktoré mu dal Otec vykonať (J 17:4) — učenie, dokonalé skutky spravodlivosti, mocné diela, ktoré by ani svet plný kníh nemohol obsiahnuť (J 21:25) — pričom hlavný klenot mal teraz pred sebou. Možno cítil, ako v ňom pulzuje život, alebo uvažoval o svojej moci nad celým telom (J 5:25–27; 17:2). Nepochybne cítil diamanty a rubíny slávy, ktorá mu bola darovaná, a slávu, ktorá mu má opäť patriť, keď bude teraz vyvýšený ako Bohočlovek v Otcovej prítomnosti (J 17:5). V Jánovom evanjeliu však Ježiš najčastejšie hovorí o tom, že mu Otec dal ľud (J 6:35–40; 10:28–29; 17:1–3, 6–9, 11–15, 22–25).

V tú noc sa modlí: „za tých, ktorých si mi dal“ (J 17:9):

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, zachoval som v Tvojom mene tých, ktorých si mi dal, a zachránil som ich a nikto z nich sa nestratil, len syn zatratenia, aby sa naplnilo Písmo.“ (J 17:11–12)

„Ježiš klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe.“

Otec mu dal ľud. Neskôr večer pri svojom zatknutí predstupuje pred nich, aby splnil svoj sľub: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného“ (J 18:9). Prenasledovala ich smrť, satanove obvinenia a Otcov spravodlivý hnev. Nebol nájomným robotníkom — položil svoj život za svoje ovce. Musel, ak ich chcel zachrániť. Klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe a k Otcovi v nebi. „Keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku“ (J 13:1).

2. Idem domov k svojmu Otcovi.

„Ježiš vediac, … že od Boha vyšiel a k Bohu ide… začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3, 5)

Nie sme od Otca tak, ako bol Ježiš. On je Syn, plne Boh, večne existujúci „na počiatku“ s Bohom, na počiatku ako Boh (J 1:1–2). Otec poslal Syna od večnosti (J 7:29). Syn prijal telo a prebýval medzi nami (J 1:14); Boh vstúpil do svojho vlastného príbehu.

Ježiš to vedel. Židov rozhneval tvrdením, že On bol skôr, ako existoval Abrahám (J 8:58). V ten večer sa modlil: „Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal“ (J 17:5). Ježiš, v ktorom sa zaľúbilo prebývať Božej plnosti, prišiel od Otca na svet, aby zachránil svoj ľud od hriechov.

Počas večere Ježiš myslel na budúcnosť s Otcom. Niekoľko veršov predtým Ján zhrnul celý krutý kríž najkrajšou vetou: „Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi“ (J 13:1). Ježiš vnímal svoju prichádzajúcu smrť, dokonca aj tú najstrašnejšiu, potupnú smrť, ako to, čo ho privedie domov k jeho Otcovi.

Radosť prevážila utrpenie: pre radosť, ktorú mal pred sebou, znášal kríž a pohŕdal potupou. Smrť ho (a všetkých jeho ľudí) neponorí do priepasti; nesie dušu k Bohu, ktorého nazýva „Otcom“. Za umývaním nôh a za krížom a dokonca aj za jeho ľudom a slávou na druhej strane, Ježiš uvažoval o tom, ku komu išiel: k Otcovi, ktorého jeho duša milovala.

Žiadna služba nie je príliš malá

Majstrove umývanie nôh predpovedalo jeho očistnú prácu na kríži. A tým nám zanechal príklad.

„Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší ako pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, blahoslavení ste, ak podľa toho aj konáte.“ (J 13:15–17)

Kristus, náš veľký Majster, ktorý zmýva našu špinu, nám zanechal príklad — nielen vo svojich skutkoch, ale aj vo svojich úvahách. V psychológii služby Bohočloveka nám ukazuje, že aj my musíme slúžiť z poznania svojej plnosti a budúcnosti v ňom.

„Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?“

Často neslúžime, pretože si myslíme, že sme nedostatoční. Domnievame sa, že služba druhým zväčšuje naše nedostatky. Uvážte však, že v Kristovi je všetko vaše. Keď si zložíte svoj vrchný plášť, neodstránite Božiu priazeň. Keď si uviažete okolo pása uterák sluhu, neprídete o izbu v dome svojho Otca. Vezmite do rúk zablatené, zapáchajúce, nepekné nohy ostatných kresťanov a hriešnikov, a stále si udržíte svoje miesto vedľa Syna, aby ste vládli. Čo nás môže oddeliť od Kristovej lásky? Kým vás a mňa obklopuje také požehnanie — ktoré tu zažívame v najmenšej miere –, komu nemôžeme umyť nohy?

Alebo si uvedomte, že sa ako Kristus plavíte na lodi, ktorá smeruje k Otcovi. Ježiš to tak urobil. Išiel na Golgotu, aby nám pripravil miesto v Otcovom dome (J 14:2–3). Peter o kríži píše: „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu“ (1. Pt 3:18). Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?

Teraz ste bohatí v Bohu a ešte bohatší, keď smerujete k Bohu, svojmu plnému dedičstvu. Komu nemôžeme slúžiť na ceste k takejto sláve? Anjeli videli Syna umývať ľudské nohy: kiež by videli, ako takúto krásnu službu opakuje jeho ľud na celom tomto sebeckom svete. Nech vidia naše uspokojenie v Bohu uskutočňované v našej službe druhým.