Kríž hanby

Až do smrti na kríži.

Apoštol sa odvažuje pridať túto hrôzu ako najhoršiu časť sebaponíženia svojho Pána. Ježiš „sa ponížil,“ hovorí Pavol, „a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:8).

Dnes, keď máme kríže na vežiach a nosíme ich okolo krku, sotva vnímame pôvodné pohoršenie takéhoto tvrdenia. Ale pre každého nového poslucháča v prvom storočí, Žida či Gréka, boli Pavlove slová takmer nepredstaviteľné. Ukrižovaný?

Pri pomyslení na klince zatĺkané do ľudských rúk a nôh sa dnes zhrozíme. Zvíjame sa pri pohľade na tŕňovú korunu vtlačenú do čela, ktorá prepichuje kožu a po tvári steká krv. A keď tieto násilné úkony roztrhali mäso a kosti, bolesť ukrižovania sa len začala. O niekoľko hodín neskôr mnohí vykrvácali, iní zomreli na udusenie, nakoniec boli príliš zničení, aby vôbec dýchali. Toto nebola len smrť, ale smrť umučením. Bolo to hrozné.

Kríž však nebol vypočítaný len na zosilnenie a predĺženie fyzickej bolesti; bol navrhnutý takmer psychoticky alebo diabolsky, aby obeť úplne zahanbil. Hrôza kríža nespočívala len v tom, že sa to dialo, ale aj v tom, že sa to dialo preto, aby to všetci videli. Nebol len doslova mučivý, ale aj extrémne ponižujúci.

„Hrôza kríža nespočívala len v tom, že sa to dialo, ale aj v tom, že sa to dialo preto, aby to všetci videli.“

Niektorým z nás sa môže zdať melódia piesne The Old Rugged Cross príliš veselá pre váhu Veľkého piatku, ale druhý riadok textu Georgea Bennarda z roku 1913 dobre vystihuje význam kríža v starovekom svete: „symbol utrpenia a hanby.“

Nástroj hanby

Martin Hengel vo svojej knihe Ukrižovanie uvádza príklady „negatívneho postoja k ukrižovaniu, ktorý bol v staroveku univerzálny“ (str. 7). Stručne povedané, celý výjav „potupného umučenia“ alebo „kríža hanby“ bol taký urážlivý, taký odporný, že sa v slušnej konverzácii považoval za obscénny. Hengel si všíma „používanie slova crux (kríž) ako vulgárneho posmechu medzi nižšími vrstvami“ (str. 9). Vychovaní ľudia sa neznížili k takej strašnej téme, či už slovom, alebo písmom, čo vysvetľuje „hlbokú averziu voči najkrutejším trestom v literárnom svete“ (str. 14). Len málo starovekých spisovateľov sa odvážilo uviesť také podrobnosti o ukrižovaní, aké nachádzame v štyroch evanjeliách.

V storočí pred Kristom nazval Cicero (106 — 43 pred Kr.) ukrižovanie „najkrutejším a najohavnejším trestom.“ Historik Jozef (cca 37 — 100 po Kr.) ho označil za „najhoršiu zo všetkých smrtí.“ Celsus, odporca raného kresťanstva z druhého storočia, sa o ukrižovanom Kristovi rečnícky pýtal: „Ktorá opitá stará žena, ktorá rozpráva príbehy, aby uspala malé dieťa, by sa nehanbila za to, že rozpráva takéto nezmysly?“ Ukrižovaný Mesiáš nebol len absurdný. Bolo to aj hanebné.

V Palestíne prvého storočia prenasledoval Ježišových súčasníkov pravidelný pohľad na kríže — a ich zjavná bolesť a hanba — a k tejto potupe sa pridala aj Božia kliatba, ktorú v Písme vyslovil Boh nad každým, kto visel na dreve (5. M 21:22–23). Je teda prekvapujúce, že Pavol vo svojej dobe hovoril o ukrižovanom Mesiášovi ako o úplnej hlúposti, čistom šialenstve medzi neveriacimi (1. K 1:18)? Česť Mesiáša a potupa ukrižovania robili túto myšlienku nezmyselnou a odpornou, protirečivou a urážlivou, absurdnou a hanebnou.

A práve verejnú potupu kríža — a nie bolesť, ktorú by sme mohli mať na mysli ako prvú — spomína List Židom na vrchole svojho výkladu o veriacich: „ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou“ (Žid 12:2).

Znášať kríž

Táto zdrvujúca hanba ukrižovania ponúka pohľad na Veľký piatok, ktorý dnes zdôrazňuje len málokto. Teológovia často hovorili o Kristovej aktívnej poslušnosti počas života a pasívnej poslušnosti pri smrti. V tomto rozlišovaní by sme mohli nájsť určitú pomoc, ale v Žid 12:2 nie je pasivita zdôraznená.

Obraz v Liste Židom 12 je nápadne aktívny — až znepokojivo. Mohli by sme ho dokonca nazvať atletickým: preteky, ktoré treba bežať, diváci okolo a cena, ktorú treba na konci získať. Ježišove znášanie kríža v druhom verši je paralelou znášania pretekov v prvom verši, kde dokončiť znamená nezvratne dosiahnuť.

To vidíme v Ježišovom „pohŕdaní hanbou“ na kalvárii. Ako poznamenáva David deSilva, opovrhnúť obrovskou, paralyzujúcou hanbou kríža „znamená viac než len znášať skúsenosť potupy, namiesto toho, aby sme sa jej vyhýbali“ (str. 433). Keď Ježiš opovrhol potupou kríža, skôr ňou pohŕdal a rozhodol sa ju prekonať. Postavil sa jej. Pozrel sa hroziacej hanbe do očí a nevenoval pozornosť tomu, čo by pre iných ľudí bolo poslednou prekážkou.

Ale samotné poznanie vlastnej neviny by nestačilo proti extrémnemu utrpeniu a potupe na kríži. Vytrvalosť až do konca si vyžadovala viac. List Židom nám hovorí, že vytrval „pre radosť, ktorá Ho čakala (prekl. z angl.).“ Ale aká konkrétne to mohla byť radosť? Aká odmena mohla byť dostatočne silná, aby ho ťahala vpred, aby dokončil tento beh, keď mu v ceste stál samotný symbol utrpenia a hanby?

Aká predzvesť radosti by mohla vydržať kríž?

Potešený zo zničenia

Jánovo evanjelium, ktoré napísal Ježišov najbližší spolupracovník, nám poskytuje najlepší pohľad do jeho mysle a srdca, keď sa pripravoval na kríž. Dve konkrétne časti, okrem iných, hovoria o podstate a odtieňoch jeho radosti, keď prijímal kríž v hodinách predchádzajúcich jeho obetovaniu.

Prvá časť je Ján 12:27–33, niekedy po Ježišovom triumfálnom vstupe do Jeruzalema. Predtým Ježiš povedal, že ešte neprišla „jeho hodina“ (J 2:4; 7:30; 8:20). Teraz si uvedomuje, že už prišla:

„Teraz je moja duša rozrušená, a čo mám povedať: Otče, vyprosti ma z tejto hodiny? Ale veď preto som prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno! Vtedy prišiel hlas z neba: Aj som oslávil aj zase oslávim.“ (J 12:27–28, prekl. prof. Roháčka)

Než už odhalíme o Ježišovej radosti čokoľvek, nebude bezproblémová. V týchto vrcholných kapitolách trikrát čítame, že sa trápi (J 11:33; 12:27; 13:21). Prítomnosť problémov však neznamená neprítomnosť radosti. V skutočnosti realita takýchto ťažkostí ukazuje hĺbku a silu jeho radosti, aby sa dokázal cez ťažkosti preniesť a aby pred nimi neutekal.

Tu nachádzame prvý zdroj jeho radosti: slávu jeho Otca. Keď si Ježiš uvedomuje príchod svojej hodiny, je to prvá motivácia, ktorú vyslovuje. Žil pre Otcovu slávu, nie pre svoju vlastnú (J 8:50), a teraz, keď sa kríž rýchlo približuje, najprv sa za to modlí a dostáva potvrdenie okamžitej odpovede z neba: „Oslávil som [v tvojom živote] a ešte oslávim [v kríži a prostredníctvom neho].“

Nasleduje druhá radosť: čo kríž dosiahne nad odvekým nepriateľom. „Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené“ (J 12:31). Satan, ktorého Pavol nazýva „boh tohto sveta“ (2. K 4:4) a „knieža mocností vzduchu“ (Ef 2:2), bude definitívne zbavený funkcie „kniežaťa tohto sveta,“ a Ježiš zažije radosť z toho, že ho zbavil moci a stal sa Otcovým nástrojom, aby „odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi“ (Kol 2:15). Kríž hanby časom zahanbí nepriateľa.

„Kríž hanby časom zahanbí nepriateľa.“

Potom Ježiš spomína tretiu radosť: záchranu svojho ľudu. „A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe“ (J 12:32). Bude povýšený zo zeme — najprv tým, že bude vyzdvihnutý na kríž, ako hneď dodáva Ján (J 12:33). Nemýľte sa, v „radosti, čo Ho čakala,“ bola radosť z lásky. Prišiel zachrániť svet (J 12:47), a vo štvrtok večer umyje učeníkom nohy, aby im ukázal lásku, ktorá ho sčasti poslala na kríž: „keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku“ (J 13:1).

Moja radosť v nich

Druhý úryvok — Ježišova veľknazská modlitba v 17. kapitole Jánovho evanjelia, práve v tú noc, keď ho vydali do väzby — je ozvenou dvoch už predstavených radostí a pridáva ešte jednu „radosť, čo Ho čakala,“ ktorá nás vracia k Listu Židom 12.

Najprv sa Ježiš výslovne modlí o šírenie vlastnej radosti, a to (opäť) ako výraz svojej lásky k učeníkom: „Toto hovorím vo svete, aby moju radosť mali úplnú v sebe“ (J 17:13). Ježišova radosť — dostatočne hlboká, dostatočne plná, dostatočne bohatá, aby ho vyniesla na kríž a cez kríž — nebude len jeho, ale vloží ju do svojho ľudu, a to prostredníctvom svojich slov i obetavého diela: „Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť aby bola úplná“ (J 15:11).

Potom sa Ježiš v Jánovi 17 modlí aj v očakávaní Otcovej slávy. Pripomína, že jeho život bol zasvätený Otcovej sláve, aby bolo známe jeho meno (J 17:4, 6, 26). Ale teraz, v zasvätení modlitby a v posledný večer pred utrpením a potupou, sa modlí, po tretie, za svoje vlastné povýšenie:

„Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba… teraz, Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal.“ (J 17:1, 5; pozrite tiež verš 24)

Ak nepochopíme Kristovu úplnú svätosť a tento okamih, nepochopíme ani túto vrcholnú radosť: návrat k Otcovi a zaujatie miesta na tróne vesmíru s dokonaným dielom. Radosť z toho, že bude tróniť v nebi — oslávený — po pravici svojho Otca, sa nedostaví inak ako cez kríž a vďaka krížu. A jeho vyvýšenie a dosadenie na trón bude znamenať nielen osobnú česť, ale aj osobnú blízkosť. „Po pravici“ je miesto cti i blízkosti jeho Otca. Chcel mať nielen trón, ale opäť aj svojho Otca.

Toto nadchádzajúce povýšenie a blízkosť je konkrétnou radosťou, na ktorú okrem iného poukazuje List Židom: „Pre radosť, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“

Predzvesť slávy — a radosti

Vraciame sa teda k cti, ktorá premohla „kríž hanby“. Veľký piatok nám hovorí o obrovskej vojne medzi cťou a hanbou. Na kríži, tom strašnom symbole hanby:

„Ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, (vyvolil si), aby zničil to, čo je, aby sa nikto nechválil pred Bohom.“ (1. K 1:27–29)

Veľký piatok je veľkým zvratom. Úplné poníženie a nesmierna potupa by slabším dušiam zabránili vybrať si kalváriu. Ale Ježiš si to želal pre radosť. Aj keď to bolo také strašné, ako to bolo, potešilo ho to. S tým vedomím, že je nevinný, očakával radosť z oslávenia svojho Otca, z porážky satana a zo záchrany svojho ľudu v láske, a tieto radosti, ktoré mal pred sebou, sa spojili v jeho víťaznom návrate k Otcovi, teraz už ako vyvýšený Boh-človek.

Ako pred siedmimi storočiami prorokoval Izaiáš: „Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa“ (Iz 53:11, Roháčkov preklad). V agónii a potupe Veľkého piatku videl, ako sa pred ním objavila radosť, začal ju zakúšať a bol dostatočne spokojný, aby vydržal.

Dokonca aj smrť na kríži.