Nebuďte otupení

Vrúcnosť sa v dnešnej dobe stáva obdivuhodnou, pretože je zriedkavá. Táto doba skrolovania, rýchleho čítania a zábavy z nás celkovo urobila povrchnejších a krehkejších ľudí. Mnohí z nás sú až alergickí na vážne veci. Naše srdcia slabnú príliš ľahko.

Jasné životy niekoľkých ľudí však prenikajú cez túto duchovnú hmlu a žiaria realitou, ktorá pre mnohých zoslabla. Ich slová, priority a reakcie opakovane odhaľujú, že Kristus zachytil ich plnšiu oddanosť. Radi slúžia a obetujú sa, keď iní stonajú a vyhovárajú sa. Tvárou v tvár nepriazni osudu sa zdajú byť silnejšími, uprostred konfliktu láskavejšími a radostnejšími dokonca aj v utrpení. Sú sústredení, a to chýba vystresovaným a roztržitým. Priťahujú nás (a niekedy možno aj zahanbujú), pretože ich životy nám pripomínajú to, na čom skutočne záleží, a tým je svet, ktorý existuje pod povrchom našich zmyslov, duchovnú vojnu o naše duše. Čas s nimi nás motivuje k tomu, aby sme sa viac modlili, viac milovali a rástli.

Títo svätí majú veľa spoločných vlastností, ale podľa slov Druhého listu Korintským 8:7, je jednou z nich to, že sú vrúcni.

Lenivý v horlivosti

Kresťanská vrúcnosť je vyrovnaná a radosťou naplnená intenzita voči Bohu. Ako sa píše v Liste Židom 6:11–12:

„Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení.“

Vrúcnosť je opakom duchovnej otupenosti, lenivosti, apatie a samoľúbosti. Tak ako všetci veriaci, aj tí vrúcni zažívajú obdobie pochybností, zápasov a skľúčenosti, ale dokonca aj vtedy (a možno práve vtedy), plameň ich viery horí jasnejšie, než by čakali.

„Každodenný boj viery sa často vedie v zákopoch našej vlastnej otupenosti.“

Kde inde sa spomína tento duchovný oheň? Apoštol Pavol nás vyzýva: „Nebuďte leniví v horlivosti“ — rovnaké slovo — „duchom vrúcni, slúžte Pánovi“ (R 12:11). Už len tento verš si vyžaduje vážnu úvahu a modlitbu. Ako často sme sa cítili leniví v horlivosti? Ako často sme sa cítili duchovne horiaci? A do akej miery sme si už zvykli na našu neustálu lenivosť? Ešte stále sa modlíme, aby Boh znovu zapálil oheň, ktorý sme mali kedysi?

Každodenný boj viery sa často vedie v zákopoch našej vlastnej otupenosti. Rovnako ako milosrdenstvo, ktoré prichádza každé ráno, všetci potrebujeme nové prebudenie na každý deň.

Zapálení hriešnici

Toto slovo vrúcnosť (grécky spoudei) sa najčastejšie (štyrikrát) objavuje v 2. K 7:8. V týchto dvoch kapitolách apoštol vykresľuje smrteľný rozdiel medzi zbožným zármutkom nad hriechom a bezbožným zármutkom. Hovorí: „Lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie, a to netreba ľutovať; ale zármutok sveta pôsobí smrť“ (2. K 7:10).

Korinťania zanedbávali výchovu tých, ktorí sa snažili zdiskreditovať a zničiť Pavla, takže keď písal predchádzajúci (a bolestný) list (pozrite 2. K 2:2), chcel ich svojimi slovami zarmútiť. Ale chcel, aby zažili zbožný smútok, kajúci smútok, smútok plný nádeje, smútok, ktorý vedie k spaseniu — nie plytký, sebecký smútok, ktorý mnohí, dokonca aj ateisti, často pociťujú nad následkami hriechu. Čo sa v nich apoštol snažil vyvolať, keď boli konfrontovaní so svojím hriechom?

„Keď som vám teda aj písal, nepísal som pre toho, čo sa dopustil krivdy, ani pre toho, čo sa mu stala krivda, ale preto, aby sa prejavila vaša dobrá vôľa k nám pred Bohom.“ (2. K 7:12)

Pavol hovorí: „Keď sa pripravujete postaviť sa pred Boha, chcem, aby ste v jeho očiach videli svoju vrúcnosť. Chcem, aby ste si vychutnali duchovný oheň, ktorý vo vás vyvolal môj list.“

A Korinťania boli zarmútení správne. Pavol ich utvrdzuje: „Ajhľa, už to, že ste sa rmútili podľa vôle Božej, aké snaženie vyvolalo u vás: akú obranu, akú nevôľu, aký strach, akú túžbu, akú horlivosť, akú odvetu!“ (2. K 7:11) Keď boli konfrontovaní so svojím hriechom, nielenže ho uznali a oľutovali ho, ale boli tiež naplnení sviežim, triezvym a aktívnym zmyslom pre realitu. Vážne usvedčenie pred Bohom zrodilo vážnejšiu oddanosť Bohu a lásku k druhým.

Všimnite si, že toto prebudenie, táto vrúcnosť bola zasiata tvrdým Pavlovým slovom. Pokarhanie, akokoľvek nepríjemné sa v danej chvíli môže zdať, je často pozvaním od Boha k väčšej duchovnej rozumnosti a sile. A predsa sa príliš často utápame v sebaľútosti, premeškáme pozvanie a prichádzame o oheň, ktorý sme mohli zažiť.

Rast vo vrúcnosti

Keďže Korinťanom chýbala vrúcnosť a potom v nej vynikali, znamená to, že bež ohľadu na to, ako duchovne leniví sa cítime, aj my môžeme rásť vo vrúcnosti. Ako by mohla vyzerať snaha o vrúcnosť? Toto slovo sa znova objavuje v Druhom Petrovom liste 1:3–8: „vynaložte všetko úsilie a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie,“ a tak ďalej. Niekto by mohol povedať: „So všetkou vrúcnosťou, pridávajte k svojej viere cnosť… “ V týchto veršoch nám Peter ukazuje, čím sa vrúcni ľudia odlišujú od ostatných.

Vrúcni kresťania dôsledne žijú a stavajú na pevnejších základoch s vyššími a Božími prioritami, pričom čerpajú z bohatstva zdrojov, ku ktorým majú prístup len niektorí.

Základy vrúcnosti

Kresťania, ktorým nechýba vrúcnosť, sú nezvyčajne istí a vyrovnaní, pretože žijú a stavajú na pevnejších základoch. Peter píše: „Ako nám Jeho božská moc v poznaní Toho, ktorý nás povolal svojou slávou a cnosťou, darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, obdarujúc nás vzácnymi a veľkými zasľúbeniami, aby sme nimi mali účasť na božskej prirodzenosti a ušli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť; tak aj vy podobne vynaložte všetko úsilie… “ (2. Pt 1:4–5). Všimnite si presvedčenia, ktoré sú zdrojom tejto vrúcnosti:

• Boh sám nás povolal do svojej slávy a vznešenosti.
• Boh nám všetkým dal svoje vzácne a veľmi veľké zasľúbenia.
• Boh z nás urobil účastníkov božskej prirodzenosti — svojím Duchom, a teraz žije v nás a prispôsobuje nás sebe.
• Boh nás vyslobodil zo skazy tohto sveta.

Aktívne prebudenie k týmto skutočnostiam vytvára v duši vážnosť a slobodu. Tvoria základ, ktorý chráni človeka pred tým, aby ho zmietali okolnosti života. Upevňujú a kotvia našu vieru, aby sme mohli vidieť jasnejšie a konať rozhodnejšie v láske.

„Kresťanská vrúcnosť je vyrovnaná a radosťou naplnená intenzita voči Bohu.“

Súčasťou snahy o vrúcnosť je aj to, či vieme posúdiť, na akej zemi stojíme. Naozaj staviame svoje životy a službu na skalách, ktoré nám Boh položil v Kristovi? Nachádzame ráno čo ráno oporu v najdôležitejšej realite na svete, alebo sme zaujatí všetkým ostatným?

Smerovanie vrúcnosti

Okrem bezpečia a stability však duše potrebujú aj smer. Ak tí vrúcni vynaložia maximálne úsilie, kam všetko toto úsilie smeruje? Mnohí tvrdo pracujú, s nespútanou vášňou, až kým nevyhoria, no vo všetkých nesprávnych smeroch. Radosťou naplnená intenzita zbožnej vrúcnosti však spája jej úsilie s prioritami neba.

„Vynaložte všetko úsilie a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie, k poznávaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti pobožnosť, k pobožnosti milovanie bratstva a k milovaniu bratstva lásku. Lebo ak sú pri vás všetky tieto vlastnosti a rozmáhajú sa, nebudete nečinní a neplodní ani v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.“ (2. Pt 1:5–8)

Vrúcni kresťania sú okrem iného odlišní aj v tom, čomu sa obetujú. Venujú sa duchovným záležitostiam a príležitostiam namiesto tým svetským — a robia to radi.

Vrúcni kresťania sa nezamilovali to tohto súčasného sveta (2. Tim 4:10), a tak odmietajú vynakladať svoju energiu do pominuteľností tohto života, ktoré sú také naliehavé. Hľadajú pravdu ako striebro. Chcú s Božou pomocou ovládať svoje túžby a pudy. Vážia si zbožnosť nad čokoľvek iné, čo by mohli dosiahnuť. Neuspokoja sa s tým, že milujú len trochu, ale chcú, aby sa ich láska „vždy viac a viac rozhojňovala v pravom poznaní a v každej skúsenosti“ (Filem 1:9).

Zdroje vrúcnosti

Keďže tí, čo sú vrúcni, vynakladajú všetko úsilie smerom k viere, vytrvalosti, svätosti a k láske, nespoliehajú sa na svoju vlastnú silu. Nesú toho viac a dlhšie než väčšina práve preto, lebo vytrvajú v sile a milosti toho druhého. „Ako nám Jeho božská moc v poznaní Toho, ktorý nás povolal svojou slávou a cnosťou, darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, obdarujúc nás vzácnymi a veľkými zasľúbeniami“ (2. Pt 1:3–4).

Pokiaľ ide o život a zbožnosť, my sami sme bezmocní. Ježiš povedal: „Bezo mňa nič nemôžete činiť“ (J 15:5). Ak by sme skutočne verili týmto slovám, vyriešili by obrovské množstvo dysfunkcií v našich srdciach a vzťahoch. Ale Boh nás nenechal samých. „Jeho božská moc nám dala všetko, čo sa týka života a zbožnosti.“ Prostredníctvom viery nám Boh berie — našu úplnú neschopnosť myslieť, cítiť a konať spôsobom, ktorý ho oslavuje — a dáva nám všetko v Kristovi.

Tí vrúcni stavajú svoje domovy pri týchto zdrojoch. Vedia, že od nebeských zásob sily, múdrosti, odvahy a lásky ich delí len modlitba. Neustále čerpajú zo vzácnych, veľkých a konkrétnych Božích zasľúbení. Vďaka Jeho sile vyzerajú silní, pretože vedia, že bez Neho sú slabí.

Vynaložte všetko úsilie

Spomedzi ľudí, ktorých poznáte, kto z nich žije najbližšie k Ježišovi? Koho život neustále preniká svetskosť okolo vás a žiari nadprirodzenou vlastnosťou? Čie slová a činy sa vyznačujú naliehavosťou a trpezlivosťou, ctižiadostivosťou a pokorou, túžbou a spokojnosťou? Rozhovory s kým ťa podnecujú k tomu, aby si sa viac modlil, miloval a rástol?

Snažte sa študovať a napodobňovať takýchto svätých a spriateliť sa s nimi. Ich životy sú neoceniteľným svedectvom a pripomienkou a ich priateľstvo je v týchto zmätených časoch veľmi vzácne. Narušte svoje pohodlie a vlastnú lenivosť. Proste Boha, aby ste vynikali vo vrúcnosti.