Nedokážeme preceniť nebo

Nuda je jednou z najničivejších hrozieb pre ľudskú dušu a pre účely, pre ktoré nás Boh stvoril a vykúpil. Neboli sme stvorení pre nudu. Naše srdcia sú vytvorené Bohom pre radosť, objavovanie a neustále zväčšujúcu radosť a spokojnosť zo všetkého toho, čo Boh pre nás v Ježišovi je, a zo všetkého, čo Boh vytvoril a robí.

Toto je dôvod, prečo sa diabol teší z nudy. Je to jeho ihrisko. Teší sa, keď môže zahájiť útok na duše tých, ktorí nedokážu nájsť nič, čo by nadchýnalo a fascinovalo ich srdcia a mysle. Nuda robí ľudskú dušu zraniteľnejšou satanovmu prísľubu potešenia a uspokojenia z akéhokoľvek hriešneho činu, o ktorom sa domnieva, že nás najľahšie zláka.

Z toho dôvodu, ak máme byť dôsledne spokojní v Bohu, našou najväčšou možnou obranou proti „klamným žiadostiam“ (Ef 4:22), tým túžbam, ktoré pravidelne sľubujú, že nám, ako tvrdí náš nepriateľ, jediné môžu priniesť šťastie, je nachádzať najhlbšiu možnú radosť v tom, že poznáme a milujeme Boha, obdivujeme Jeho krásu a dôverujeme Jeho prísľubom. Takéto žiadosti sú klamné, pretože skrze nich nám satan klame. Zavádza nás a oklamáva, aby sme si mysleli, že keď sa im poddáme a budeme nasledovať jeho podnety, prekonáme nudu, ktorou všetci tak hlboko pohŕdame a od ktorej sa všetci tak zúfalo snažíme oslobodiť.

Preto je pre Božie dieťa taký vzácny prísľub neustále zväčšujúcej radosti v nebi. Jedným z najhorších a najnebiblickejších z našich pomýlených presvedčení o nebi je to, že sa stane večnosťou nekonečnej nudy, nekonečným cyklom nebeských opakovaní. Nakoniec, keď tam budeme „desaťtisíc rokov“ (ako spievame v piesni Úžasná milosť), čo nám ešte zostane robiť, vidieť a poznať?

Neboli sme stvorení pre nudu. Naše srdcia sú vytvorené Bohom pre radosť.

Často som počul, ako ľudia hovorili o nebi takmer so strachom na základe skreslenej predstavy, že hneď ako sa so všetkým stretneme, zažijeme to a všetko sa naučíme, budeme prinútení nečinne sedieť a krútiť s našimi vykúpenými palcami kvôli nedostatku toho, čo môžeme robiť alebo objaviť.

„Nevýslovná ľúbeznosť“

Nikto nebojoval energickejšie a presvedčivejšie proti tejto príšernej predstave o večnosti ako Jonathan Edwards (1703 — 1758). Bol to práve Edwards, ktorý prvý otvoril moje oči pred skutočnosťou, že radosť neba bude neustále narastať, rozširovať sa a zosilňovať — že takmer nepredstaviteľné potešenie, ktoré zažije každý veriaci pri vstupe do prítomnosti nášho veľkého trojjediného Boha, nie je jednorazové odhalenie, ktoré prináša ojedinelý príliv duchovného uspokojenia. Edwards trval na tom, že s každým ďalším okamihom dôjde k väčšiemu odhaleniu nejakých doteraz nevidených a nepreskúmaných aspektov toho, kto je Boh, ktoré zapália oheň radosti a fascinácie v našich srdciach.

Edwards sa odvolával na túto pravdu o nebi pri svojom tvrdení, že podstata skutočného náboženstva spočíva v tom, čo nazýval sväté city. Jeho názor bol, že základnú podstatu čohokoľvek sa dozvieme skrze pozorné skúmanie jeho najväčšieho a najčistejšieho vyjadrenia. Ak teda chceme spoznať skutočné náboženstvo, musíme sa pozrieť na jeho nebeské vyjadrenie:

„Ak sa z Písma môžeme niečo dozvedieť o stave v nebi, je to to, že láska a radosť, ktorú tam majú svätí, sú nesmierne veľké a intenzívne. Pôsobia na srdce tým najsilnejším a najživším vnemom nevýslovnej ľúbeznosti, mocne nimi hýbu, oživujú a zasahujú, vďaka čomu sú ako plameň ohňa. A ak takáto láska a radosť nie sú citmi, potom slovo city nemá v jazyku význam. Či niekto povie, že svätí v nebi, keď vidia tvár svojho Otca a slávu svojho Vykupiteľa, keď rozjímanú o Jeho úžasných skutkoch, najmä o tom, ako za nich položil život, že ich srdce nie je vôbec pohnuté a ovplyvnené tým, čo vidia a o čom uvažujú?“ (Religious Affections, str. 43)

Osudom každej vykúpenej duše je, ako hovorí Edwards, mať „pohnuté a ovplyvnené“ srdce. Ale nikdy (za predpokladu, že vo večnosti existuje „čas“) sa nestretneme so záverom, zavŕšením alebo zakončením radosti, ktorú sme získali v okamihu, keď naše oči uvideli Ježiša. „Nevýslovná ľúbeznosť“ vidieť tvár nášho Spasiteľa sa nedá nikdy porovnať s ničím, čo vidíme alebo s čím sa stretneme na zemi. Nikdy nedosiahneme bod, kedy by sme mohli povedať: „No, to bolo pekné. Už mi ale stačí. Čo iné by sa dalo robiť? Musím sa zvyšok večnosti nudiť kvôli nedostatku podnetov, informácií alebo nových objavov o povahe a konaní Boha?“

Uctievať nekonečného Boha

Ako ale vieme, že Edwards má pravdu, keď hovorí o nebi ako o duši uspokojujúcej skúsenosti neustále rastúcej radosti v Bohu? Existuje mnoho textov, na ktoré by sa odvolal, ale tu chcem upriamiť pozornosť na jeden aspekt o Bohu, ktorý urovná tento prípad. Prichádza vo forme otázky: „Je Boh nekonečný?“

Samozrejme, že je! Čo to ale má spoločné s tým, aké bude nebo? Moje chápanie Božej nekonečnosti okrem iného znamená, že je nekonečný a nevyčerpateľný z hľadiska hĺbky svojho charakteru a vlastností. Pojem božskej nekonečnosti vyžaduje, aby neexistoval konkrétny súčet aspektov Božej povahy. A každá z Jeho bezmedzných a nezmerateľných povahových vlastnosti je nevyčísliteľná. Nemožno Ho zmerať, spočítať alebo úplne pochopiť. Ak by kedykoľvek vo večnosti mohol niekto z nás oprávnene povedať: „Toto je všetko — viem o Bohu všetko, čo sa dá poznať,“ potom je opodstatnený jeden z dvoch záverov — buď ty sám si Boh, pretože si vševediaci, alebo „Boh“, o ktorom vieš všetko, v skutočnosti nie je náš Boh.

Štandardné pojednanie o božských atribútoch ich zvyčajne nezahŕňa viac ako 25 alebo 30. Po tom, ako si o nich pozorne prečítame, si môžeme myslieť, že teraz rozumieme všetkému, čo sa o Bohu dá vedieť. Apoštol Pavol nám ale rýchlo pripomína, že „hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej“ je taká veľká, že ju žiadna myseľ nedokáže plne pochopiť (R 11:33). Rovnako aj Jeho „súdy“ a „cesty“ sú „nevyspytateľné“ a „nepochopiteľné“ a nikto nemôže zmerať nekonečné hĺbky a obrovské rozmery „Pánovej mysle“ (R 11:33–34).

Boh je nevyčísliteľný. Nemožno Ho zmerať, spočítať alebo úplne pochopiť.

Z toho sa dá vyvodiť iba jeden záver. V nebi nebude existovať ani milisekunda, kedy by sme neboli vystavení ďalšej pravde o Bohu, ďalšej dimenzii Jeho majestátu, dodatočnej črte Jeho nádhery, moci, slávy a sily. Je možné, že nám dôjdu slová na opis Boha, ale to nie je mierou toho, čo je v skutočnosti večne a nekonečne o ňom pravdivé.

Poznať, milovať, tešiť sa — navždy

Edwards nám je nápomocný v tom, že nám pripomína, že s každým novým objavom niečoho o nevyčerpateľnom a nekonečnom Bohu prichádza poznanie, s poznaním fascinácia a radosť, s radosťou spokojnosť a so spokojnosťou neutíchajúca chvála a uctievanie. Keď si pomyslíš, že si videl všetko a tvoja myseľ nedokáže spracovať a obsiahnuť ďalšiu myšlienku o Bohu, On láskavo rozšíri tvoju kapacitu uchopiť a radovať sa z ešte jednej pravdy, po ktorej bude nasledovať ešte jedna, aby nasledovali znovu a znovu po večné veky nášho života s Ním v novom nebi a novej zemi.

Nuda v nebi? To sotva! Nuda môže byť jednou z neznesiteľných múk v pekle, ale pre Božie deti — ktoré v každej chvíli vidia viac a viac krásy a vznešenosti, ktoré sú zjavené v tvári Ježiša Krista — nebo neprestane byť nikdy nekončiacim rastom poznania a potešenia z nášho Pána a Spasiteľa.

Uzavriem to so slovami samotného Edwardsa, ktorý hovorí o svätých v nebi spôsobom, ktorý je hodný Božej nekonečnosti. Poznanie tých, ktorí sú v nebi, píše:

„… bude rásť nekonečne. A ak ich poznanie, nepochybne aj ich svätosť. Pretože ako rastú v poznaní Boha a Božích skutkov, tým viac vidia Jeho excelenciu a čím viac vidia Jeho excelenciu… tým viac Ho budú milovať a čím viac budú milovať Boha, tým viac radosti a šťastia v ňom budú mať.“ (Miscellanies, str. 105)