Nehanbím sa byť Tvojím

Ale oni túžia po lepšej vlasti, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil (nebeské) mesto. (Žid 11:16)

Neviem o žiadnom inom mieste v Písme, ktoré by tak výslovne hovorilo o tom, že Boh sa nehanbí.

List Židom 2:11 hovorí, že Ježiš: „sa nehanbí menovať ich bratmi“, čo je podobná myšlienka. Nenachádzam však žiadny iný text, ktorý by hovoril o tom, že Boh sa nehanbí.

Je to pozoruhodná myšlienka na zamyslenie. Čo mohol autor Listu Židom (aj hypoteticky) myslieť tým, že Boh sa nehanbí?

Po prvé, Boh je svätý a nikdy nerobí nič hanebné. On sám je konečným meradlom toho, čo je v Jeho stvorení hanebné a čo nie. V zásade, ako jediný pravý Boh, nemôže byť oprávnene zahanbený. Nie je podrobený krehkosti, slabostiam a hriechom svojich stvorení. Boh nemôže byť nikdy skutočne zahanbený.

Čo teda List Židom komunikuje popretím takejto nemožnej možnosti? Prečo tvrdí, že Boh sa nehanbí byť nazývaný naším Bohom, ak máme takú vytrvalú vieru v Neho, akú oslavuje 11. kapitola Listu Židom?

Dejiny viery

List Židom je písaná kázeň. Autor, ktorý zjavne disponuje schopnosťami skúseného kazateľa, pokorne nazýva svoj list „slovom napomenutia“ (Žid 13:22). A ak sa podobá kázni, môžeme očakávať, že jeho rečnícky vrchol nájdeme približne v troch štvrtinách textu — presne tam, kde sa nachádza 11. kapitola.

Tu, na vrchole svojho posolstva, sa ozýva kazateľský refrén: „Vierou… Vierou… Vierou“. Autor nás vedie od stvorenia sveta cez potopu až po vrcholné momenty dlhých a dynamických dejín Izraela. Jeden za druhým predkladá príklady milovaných predkov a vyvodzuje z nich ponaučenia o živote vytrvalej viery.

Keďže 11. kapitola Listu Židom predstavuje rečnícke vyvrcholenie a najpamätnejšiu časť celej kázne, prirodzene nás vedie k vrcholu vo veršoch 12:1–2, kde je Ježiš predstavený ako vrcholný muž viery, pôvodca a dokonávateľ tej našej.

„Kráľ nie je poctený apatiou svojich poddaných.“

Pri rozprávaní týchto veľkých dejín viery robí autor štyri redakčné poznámky (vo veršoch 6, 13–16, 32 a 38). Z nich je najdlhšia a najvýznamnejšia práve pasáž vo veršoch 13–16. Tu, vo svojej najrozsiahlejšej vsuvke, odťahuje oponu, aby odhalil samotné srdce kapitoly a to, čo si majú poslucháči odniesť z tohto pôsobivého rozprávania biblických dejín.

Verš 16 predstavuje posledný rečnícky vrchol tejto vsuvky. Tí, ktorí majú spasiteľnú a vytrvalú vieru, nie sú ľudia, ktorí spomínajú na minulosť a čoskoro sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Naopak, tešia sa na budúcnosť. Túžia po niečom lepšom, to znamená po niečom nebeskom. Potom prichádza zaujímavé vyhlásenie:

„Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil (nebeské) mesto.“

Veľmi žiadaný, veľmi ctený

Jedným zo spôsobov, ako preniknúť do tohto úžasného tvrdenia, je opýtať sa: Čo je opakom hanby? Čo znamená, že Boh sa nehanbí? Odpoveď: je poctený. Prijímanie cti je opakom zahanbenia. Takže by sme to mohli otočiť a verš 16 sformulovať nasledovne: Boh je poctený tým, že je Bohom tých, ktorí túžia po Jeho nebeskom meste. Je poctený, oslávený a vyvýšený, keď si ľudia, ktorí nesú Jeho meno, želajú v Ňom niečo lepšie, než to, čo môže ponúknuť tento svet bez Neho.

Evanjelický preklad „túžia po lepšej vlasti“ vo verši 16 je zrozumiteľný. V kontexte ide o miesto: vlasť z veršov 14–15. Význam verša je však širší než len geografický. Grécky text by sme mohli preložiť ako „túžia po niečom lepšom“. A autor Listu Židom dodáva: „to znamená po niečom nebeskom.“ Túžia po niečom lepšom, než je dočasná, pozemská vlasť; hľadajú večnú, nebeskú. A ďalšia kapitola dopĺňa toto „mesto živého Boha“ nie z hľadiska neosobných budov, ciest a parkov (hoci budú materiálne!), ale veľmi osobne ako anjelov a svätých, so samotným Bohom a Ježišom (Žid 12:22–24).

Vráťme sa teda k pocte, ktorá patrí Bohu, ktorého nemožno zahanbiť. Boh je poctený ľuďmi, ktorí po Ňom túžia, berú Ho za slovo, prijímajú Jeho zasľúbenia, prijímajú Jeho Syna a vyznávajú, že sú cudzincami na tejto zemi a očakávajú príchod nebeského mesta. Boh je poctený svojím ľudom, ktorý túži po niečom lepšom — po lepších ľuďoch a lepšom meste, než aké dokážu vytvoriť ľudské ruky či spoločenské systémy.

Táto túžba Jeho ľudu nie je len prejavom viery, ale aj hlbokej úcty k Bohu. Boh nie je oslavovaný ľahostajnosťou voči sebe ani voči svojim zasľúbeniam. Kráľ nie je poctený apatiou svojich poddaných. Je poctený dušami, ktoré Ho hľadajú, túžia po Ňom, vítajú Ho a objímajú Ho. Ak si môžem dovoliť parafrázovať Božie srdce voči svojmu ľudu v Liste Židom 11:16, hovorí:

Som poctený, že môžem byť vaším Bohom, pretože túžite po Mne, nie po svete bezo Mňa s jeho prázdnymi sľubmi. Hľadáte vlasť a domov so Mnou, nie na tejto zemi a v tomto veku. Vidíte Mňa a Moje mesto z diaľky a nezostávate ľahostajní ani chladní. Pozdravujete ho, vítate ho, objímate ho. Túžite po Mne —  a tým ma ctíte. Tešíte sa zo mňa — a tým ma oslavujete. Nie, nehanbím sa byť vaším Bohom; takéto nádeje a sny mi prinášajú česť. A nebudete sklamaní, pretože som pre vás pripravil niečo oveľa lepšie.

Ako často, ako poznamenáva C.S. Lewis, Boh nepovažuje naše túžby za príliš silné, ale za príliš slabé. Je poctený nielen tým, že po ňom túžime, ale aj tým, že tieto túžby napĺňa a prevyšuje. Práve to je zmyslom záverečných slov verša 16: „veď im pripravil (nebeské) mesto.“

Naše hlboké túžby, ak smerujú k Bohu, nezostanú nenaplnené. On naplní všetky naše sväté nádeje a sny — a ešte viac. Živý Boh nesklame odvážne túžby svojho ľudu. Bude pre Neho veľkou cťou ukázať nám, ako On sám prostredníctvom svojho Syna naplní všetko, po čom sme tak veľmi túžili.