Nevítaný dar čakania

Najťažšie je čakať, keď si nie som istá výsledkom. Keď dôverujem, že Boh má pre mňa pripravené len to najlepšie, ale zároveň sa pripravujem na to najhoršie. Čakanie by bolo oveľa ľahšie, ak by som mala zaručený dobrý výsledok, alebo aspoň sľub od Boha, že to dopadne dobre. Alebo uistenie, v ktorom by zakotvili moje modlitby. Boh je však často ticho, keď čakám. Netuším, či niekedy odpovie na moje modlitby, takže sa zdá akoby som čakala v temnote.

Znova a znova som čítala trinásty Žalm. „Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár? Dokedy mám nosiť starosť v duši?“ Dokedy, Pane? Túto otázku som sa pýtala mnoho krát. Ak by som vedela, že Boh nakoniec na moju otázku odpovie „Áno“, bolo by to iné. Avšak bez takejto istoty, dokonca aj „Nie,“ by bolo lepšie než „Čakaj.“

Keď Boh hovorí „Nie“

Pred niekoľkými rokmi som v Biblii hľadala sľub, ktorý by mi pomohol počas mojich trápení. Hľadala som slová, ktoré mi „patrili“ — verš ktorý by ma uistil a uspokojil. Niečo, hocičo, čoho by som sa mohla držať. Čítala som: „O zasľúbení Božom nezapochyboval v nevere, ale utvrdil sa vo viere, vzdával Bohu slávu a pevne bol presvedčený, že Ten, kto dal zasľúbenie, môže ho aj uskutočniť.“ (Rim 4:20–21)

Obdivovala som Abrahámovu vieru, tieto verše ma však často frustrovali. Jasné, že Abrahám nikdy nepochyboval. Mal predsa slovo priamo od Boha. Ak by som aj ja mala priame slovo od Boha, uistenie v mojich otázkach, tiež by som bola spokojná s čakaním. Abrahám dokázal čakať, pretože vedel, že nakoniec dostane, čo chce. Chcela som, aby mi Boh dal sľub tak, ako Abrahámovi, takže som pokračovala v prosení Boha o znamenie.

Žiadne neprišlo. Žiaden verš. Žiadne potvrdenie. Iba ticho. Niekoľko rokov. A nakoniec bola Božia odpoveď „Nie“.

Najskôr sa mi to zdalo neférové a nezmyselné. Snažila som sa nájsť nejaký zmysel v týchto zdanlivo premárnených rokoch. Ako som rástla bližšie k Bohu, nejako som cítila, že som dostala menší dar. Po čase som to vypustila z hlavy. Nemalo zmysel sa tým zaoberať. Kedykoľvek som však čítala túto pasáž z Listu Rímskym, zamrazilo ma. Prečo mi Boh neodpovedal už na začiatku?

Typ pre dobré čakanie

O niekoľko rokov neskôr, keď som počas svojich stíšení čítala List Rímskym, som prištvrtej kapitole váhala. Bolestivo mi to pripomenulo tie časy, keď som sa pýtala a čakala. Cítila som sa veľmi vzdialená od Abraháma. Rozhodla som sa preto, pozrieť sa na jeho život v prvej knihe Mojžišovej. Videla som Abrahámovu ľudskosť v tom, ako občas pochyboval o Božej ochrane. Chcel dokonca naplniť Božie zasľúbenie skrze Hagar. Možno si myslel, že Boh potrebuje jeho pomoc a vynaliezavosť.

S touto časťou sa stotožňujem. Abrahám zápasil s netrpezlivosťou — to veľmi dobre poznám. Príliš veľa krát som sa snažila pomôcť Bohu naplniť Jeho plány. Plány, ktoré by mi dali, čo som chcela. O čom som bola presvedčená, že si zaslúžim.
Keď čítam Genezis, vidím, že zatiaľ čo Abrahám čakal, Boh pracoval. Formoval jeho charakter. Učil ho trpezlivosti. Budoval s ním priateľstvo. Počas týchto dvadsiatich piatich rokov spoznal Abrahám Boha osobne. Počas týchto, na prvý pohľad
premárnených rokov, ho Boh pretvoril. A po desaťročiach čakania, bol Abrahám pripravený na ten najväčší test jeho viery, keď mu Boh prikázal aby obetoval Izáka — sľúbeného syna. Syna, na ktorého tak dlho čakal.

Potom som to pochopila. Prečo som si to nevšimla predtým? Abrahámova viera nebola postavená na Božom sľube. Ak by bola, tak by sa nikdy nerozhodol obetovať Izáka. Nikdy by sa nevzdal toho, čo mu Boh pred toľkými rokmi sľúbil. Príliš by lipol na Izákovi, pretože Izák bol dlhoočakávaným Božím sľubom pre Abraháma.

Abrahám nelipol na jeho vlastnom chápaní naplnenia Božieho sľubu. Boh mohol naplniť svoj sľub tak, ako chcel On sám. Dokonca by mohol vzkriesiť Izáka, ak by chcel (Žid 11:19). Abrahámova viera spočíva v Božej dôveryhodnosti.

Najvzácnejšia odpoveď

Abrahámová viera nepochádzala len zo sľubu. Bola pevne zakorenená u Toho, ktorý mu sľub dal. Jeho viera nebola v to, čo Boh mohol urobiť pre neho, ale v Boha samotného. navrhujem: Neveril v to, čo Boh mohol urobiť pre neho, veril v Boha samotného. (takto je veta zrozumiteľnejšia) Abrahám bol ochotný riskovať. Urobil by čokoľvek, o čo by ho Boh požiadal. Nedržal sa výsledku. Držal sa Boha. Abrahámovo čakanie posilnilo jeho vieru. Naučilo ho nasledovať Božie cesty. Ukázalo mu Božiu vernosť. Abrahám vedel, že Boh by mu poskytol všetko, čo by potreboval.

Mám rovnakú istotu, akú mal Abrahám — že Boh mi poskytne čokoľvek budem potrebovať. Keď si uvedomím tento sľub, vnímam svoje čakanie inak. Boh mňa, aj Teba, možno necháva čakať z rovnakého dôvodu ako Abraháma. Aby sme si upevnili našu vieru, aby sme boli viac pozorní k Jeho hlasu, aby sme prehĺbili náš vzťah s Ním, upevnili našu dôveru, pripravili sa na službu, aby nás zmenil na svoj obraz.

Pri pohľade naspäť vidím, že čakanie je najvzácnejšia odpoveď, ktorú nám Boh môže dať. Pomáha nám to pridŕžať sa viac Jeho, než toho, čo chceme dosiahnuť. Boh vie, čo potrebujem. Ja nie. On vidí budúcnosť. Ja nie. Dá mi, čo je pre mňa najlepšie. Vtedy, keď je to pre mňa najlepšie. Ako povedal Paul Tripp: „Čakanie nie je o tom, čo dostanem na konci, ale o tom, kým sa stanem, zatiaľ čo čakám.“