Nie bezpeční, ale dobrí

Stále si pamätám, ako ma zaskočila táto myšlienka: Ježiš sa nezdá byť veľmi milý.

Ježiš bol nepochybne súcitný, láskavý a trpezlivý, ale zároveň hovoril a robil veci, ktoré ma pri čítaní Evanjelia podľa Marka prekvapili. Také veci, za ktoré by dnes dostával urážajúce komentáre na Twitteri a za čo by ho nahlásili na Facebooku.

Vtedy som si začal myslieť, že ak Ježiš nebol „milý“, ak On — ten, na ktorého sa pozerajú aj všetky kresťanské ženy (2. K 3:18), a predsa stelesnenie zbožného muža — nezodpovedá mojej predstave o mužnosti, potom sa musí zmeniť moja predstava, nie On. Čím viac som o ňom uvažoval, čím viac som uvažoval o dlhom rodokmeni zbožných mužov v Písme, tým viac som sa sám seba pýtal: Mohli by títo muži zapadnúť do mojich súčasných predstáv o mužnosti?

A čo vaša predstava? Keď si predstavíte dobrého kresťanského manžela, bezúhonného člena cirkvi, zbožného muža, aké vlastnosti sa vám vybavia?

Vlastnosti, ako štedrý, pozorný, príjemný? Je tento človek ochotný počúvať, nepodvádza a prejavuje pochopenie? Hovorí a slúži láskavo? Bežne sa prispôsobuje preferenciám iných? Niečo na tomto ideáli sa zdá byť nesporne správne — ale ak je táto nežná stránka všetko, mala by nám pripadať aj nepríjemne nesprávna.

Zbožní ľudia budú skutočne vyžarovať súcit, pokoru, službu a lásku. To je pravda. Je však táto pravda úplná? Stal sa ideál mužnosti v modernej cirkvi len jemným tieňom toho, čím ho stvoril Boh?

Nie bezpeční, ale dobrí

Keď učíme o mužnosti, sú na našom zozname vlastnosti, ako sila, iniciatíva, horlivosť a odvaha? Keď hodnotíme mužov pre cirkevné úrady a keď hľadáme vedúcich malých skupín a zbožných mentorov, chválime mužov, ktorí by boli dobrými pastiermi — pracovitých, vášnivých, odolných mužov, schopných zahnať ovce do kúta a ochotných bojovať s vlkmi?

Oslavujeme mužskú silu, odvahu, horlivosť a iniciatívu, pretože vieme, že sú potrebné na to, aby sme mohli strážiť, chrániť, podmaňovať si a viesť? Takých Božích mužov, ktorí sú jemní práve preto, že sú najprv silní? Muži ako Gandalf, ktorý potom, čo vyžaroval svoju silu prítomnosti, mohol Bilbovi povedať s jemnosťou: „Nesnažím sa ťa okradnúť. Snažím sa ti pomôcť.“ Tiger, nie mačiatko, môže prejavovať jemnosť, pretože je najprv silný.

Ohrozený je ten druh mužnosti s levím srdcom, ktorý nesie Aslanov opis: „nie bezpečný, ale dobrý.“ Naše súčasné ideály, podobne ako tie, ktoré som kedysi zastával ja, nevyžadujú dobrotu, aby boli muži v bezpečí, pretože zaistia, že muži sú v bezpečí bez ohľadu na dobrotu. Muž znovuzrodený v tomto obraze nehovorí nič nepríjemné, nevyvoláva žiadne obvinenia a prejavuje malú iniciatívu, ak vôbec nejakú. Je podnecovaný k tomu, aby bol bez presvedčenia, bez vášne, možno dokonca bez Krista, ak je však pokorený.

Ale taká nie je vízia toho, kto stvoril človeka. Namiesto otupenia jeho ostrých hrán má Boh iné riešenie na vytvorenie dobrého človeka: znovuzrodenie, pohľad na Krista a výchovu k spravodlivosti. Zbožnosť musí vyvážiť jeho prirodzené nebezpečenstvá. Zrelú mužnosť dosahuje pridávaním ovocia Ducha, nie odoberaním svojej Bohom navrhnutej prirodzenosti. Láskavosť, sebaovládanie a súcit ochucujú jeho silu, odvahu, rozhodnosť — nezatieňujú ich.

Kam sa podeli všetci muži?

Takíto muži — jemní a silní — predstavujú pre svet paradox. Jeho ruky budujú domácnosť, šantia s chlapcami, popíjajú čaj s dcérami a držia rukoväť meča proti zástupcom temnoty (Ef 6:10–20). Je to zbožný bojovník, ktorý spí vo svojej zbroji — divoký, tichý a dobrý všade, kde sa ocitne. Opis môže byť s pomocou Ducha Svätého vykúpený: „Bol si najmiernejší muž, aký kedy jedol v sále medzi dámami, a bol si najprísnejší rytier voči svojmu smrteľnému nepriateľovi, ktorý kedy zasadil kopiju do zvyšku“ (Le Morte D’Arthur/Artušova smrť).

Mýlime sa, keď tieto dve veci rozdeľujeme: tvrdý na jednej strane, nežný na druhej. Zatiaľ čo si naša spoločnosť čoraz častejšie vyberá tú druhú, niektorí sa čudujú: Kam sa podeli všetci muži?

Ako o cudzom druhu môžeme čítať o mužoch, ktorí „si vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenie, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11:33–34). Muži, ktorí sa aktívne usilovali o slávu, česť a nesmrteľnosť. Muži viery, ktorí dúfali v lepšiu krajinu, než bola tá, ktorú mali. Muži, ktorí veľa riskovali, veľa stratili a ešte viac získali. Muži, ktorí žili vo viere v živého Boha.

Nikdy nezabúdajme, že vlažné náboženstvo vytvára vlažnú mužnosť. A vlažná mužnosť umožňuje príliš mnohým mužom prejsť okolo dverí kostola v prospech islamu, Jordana Petersona alebo jednoducho športového kanálu na ceste do záhuby.

Zhasínajúci plameň mužnosti

Keď som si prezeral rodokmeň zbožných mužov, úprimne som premýšľal, koľkí starí svätci by sa cítili nepríjemne kvôli feminizácii nielen našej spoločnosti, ale aj niektorých našich cirkví.

Zbavili by sme mužnosti starých mužov? Či by sme nekarhali Abraháma za potulovanie, Jákoba za zápasenie, Jozuu za bojovanie, Eliáša za posmievanie, Noeho za šialenstvo, Jóba za aroganciu, Daniela za hrubosť, Nehemiáša za násilie, Nátana za povýšenectvo, Jána Krstiteľa za osočovanie, Pavla za rozkol a Božieho Syna za mávanie bičom a prevracanie stolov v chráme?

Uprednostnili sme pohodlie dobroty pred nepohodlím zbožnosti? Obávam sa, že jedného dňa budeme pohodlne ležať pod nápisom: „Tu leží otec, manžel, návštevník kostola — jednoducho veľmi milý chlap.“

„Milý“ nehovorí nič o charaktere, o prudkosti a o odvahe, a tak môže povedať len málo o spravodlivosti alebo cieľavedomosti. Byť milý si nevyžaduje odvahu, presvedčenie ani ochotu znepriateliť si zlých. Ježiš pred tým varuje: „Beda, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo práve tak robili ich otcovia falošným prorokom“ (L 6:26).

Teraz môžeme byť v pokušení napraviť chybu tam, kde sme zišli z cesty. To by nás zaviedlo do ďalšej priekopy parazitickej sily. Takéto ohavnosti pretrvávajú aj v našej dobe v celej svojej krutosti, zneužívaní a zbabelosti. Nesmieme vymeniť „dobrý, ale nie silný“ za „silný, ale nie dobrý.“ Nemôžeme sa nechať viesť telom namiesto toho, aby nás viedol Duch. Nesmieme sa uspokojiť s tým, že sa cítime ako ľudia vo vlastnej sile; musíme sa stať lepšími ľuďmi prostredníctvom Božej moci a sebaobetovania.

Zapálení muži

Jedným z krokov na ceste k uzdraveniu je opätovné zdôraznenie tejto znepokojujúcej črty mnohých starých mužov: zbožná žiarlivosť. Musíme znovu získať impulz a presvedčenie zbožného muža, nielen jeho činy.

Náš Boh je žiarlivý Boh (2. M 20:5). Nebude sa deliť o svoju slávu alebo nevestu. On formuje mužov, ktorí čoraz viac horia jeho vlastnou spravodlivou žiarlivosťou. Títo muži, horiaci horlivosťou za Božiu slávu, za zdravie cirkvi a za duše stratených, za istých okolností vybuchnú, aby rozbili status quo. Horlivosť pre Božiu slávu — nie kultúrna zdvorilosť alebo svetská citlivosť — je správnou výzbrojou biblického mužstva. Zbožná žiarlivosť robí dobrých mužov nebezpečnými — pre svet, telo a pre diabla.

Spomeňte si na Mojžiša, najpokornejšieho muža na zemi (2. M 12:3). Rozzúrený modloslužbou svojho ľudu rozbil tabule s desiatimi Božími prikázaniami, roztavil ich zlaté teľa a prinútil ich to vypiť (2. M 32:20). Jeho láska k svojmu ľudu a Božia sláva rázne zasahovali proti ich modlárstvu.

Spomeňte si na Dávida, pastiera, ktorý písal básne a nemohol sa len tak prizerať, ako sa neobrezaný Filištínec vzpiera vojskám živého Boha — bez ohľadu na to, ako hrozivo stál (1. S 17:26). Nemohol ticho počúvať, ako sa hanobí meno jeho Boha.

Spomeňte si na Pinchása, Afričana, ktorého meno znamenalo „černoch“. Aj on horel Božou žiarlivosťou, a tak odvrátil Boží hnev tým, že prebodol dvoch vysokopostavených hriešnikov (4. M 25:6–13).

Spomeňte si na Eliáša, muža, ktorého trápila nevera Izraela. Zvolal verejný súboj s Bálovými prorokmi a celé hodiny sa im vysmieval (1. Kr 18:20–40). Túžil po tom, aby ľudia spoznali pravého Boha a nasledovali iba Jeho.

Spomeňte si na Pavla, bývalého prenasledovateľa cirkvi, ktorý sedel popudený, keď videl, že mesto je plné uctievania modiel namiesto uctievania Ježiša a verejne pozdvihol svoj hlas, aby na to upozornil veľkých filozofov a vládcov Atén (Sk 17:16). Žil pre záležitosti kráľovstva, zatiaľ čo sa mu mnohí vysmievali, odporovali mu a bili ho.

Všetci kráľovi muži

Zamyslime sa nad Ježišom Kristom, ktorý sa chopil biča a sľúbil, že sa vráti s vytasenými zbraňami. On je lev z Júdu, ktorý pokľakol a hral sa s deťmi (Mk 10:14). A Baránok, pred ktorým budú ľudia utekať a neúspešne prosiť hory, aby ich radšej rozdrvili, než aby čelili jeho hnevu (Zjav 6:16).

Zničil „každú namýšľavosť, čo sa dvíha proti poznaniu Boha“ (2. K 10:5), rozdrvil lebku draka a predsa nezlomil nalomenú trstinu (Iz 42:3). A na Kalváriu nešiel preto, že by ho dobrota vyviedla mimo tábor, aby zomrel medzi zlodejmi a odpadkami, ale preto, že horel vášňou pre svoju nevestu, Otcovo meno a Jeho slávu (J 17:4; R 3:25–26; 1. Pt 3:18).

Spurgeonove posledné slová na kazateľnici predstavujú správny ideál:

„[Ježiš] je najšľachetnejší zo všetkých vodcov. Nikdy nebolo podobného medzi najvýznamnejšími kniežatami. Vždy ho môžeme nájsť v najhustejšej časti bitky. Keď fúka studený vietor, vždy si vyberie pochmúrnu stranu kopca. Najťažší koniec kríža leží vždy na jeho pleciach. Ak nám prikáže niesť bremeno, nesie ho aj On. Ak je niečo milosrdné, veľkorysé, láskavé a nežné, áno, štedré a nadmieru hojné v láske, vždy to nájdeš u neho.“ (Spurgeon: Prince of Preachers/Knieža kazateľov, str. 288)

Kráľovi muži sa spolu s Kristom ocitnú v najhustejších častiach bitky. Budú sa vyhýbať márneniu života tým, že by nič neriskovali, že by sa na nič nepripravovali, nevyvíjali by žiadnu iniciatívu, nezaujímali by žiadne stanoviská, nebudovali pevnosť viery, nezapájali by sa do žiadneho duchovného boja, neniesli by žiadne bremená a nevyvesovali zástavy na nedobytných vrcholoch kopcov. Muži tohto Kráľa vytvárajú najbezpečnejšiu kultúru pre svoje ženy a deti práve preto, že pohŕdajú hrou s hračkárskymi mečmi proti silám zla. Nebezpeční muži pod Božou vládou, ktorí sa zodpovedajú jeden druhému, sa nebudú nečinne prizerať, ako medvede trhajú tých, ktorých by mali skôr chrániť a živiť.

Mierni a divokí. Tvrdí a nežní. Vodcovia a služobníci. Nie bezpeční, ale dobrí.

Muži ako Ježiš.