Niektorí stratia Boha počas služby Bohu

„Existuje len jedno dobro; tým je Boh. Všetko ostatné je dobré, ak to hľadí na Neho a zlé, čo sa od Neho odvracia.“ Kedykoľvek učím svoj kurz o C. S. Lewisovi na Bethlehem College & Seminary, vždy zahrniem jeho knihu Veľký rozvod. Milujem tú knihu pre spôsob, akým objasňuje podstatu Voľby, ktorej každý z nás denne čelíme.

Rozprávač tejto knihy riadi autobus z bezútešného a pekelného mesta do neba, kde sa anjeli a svätí rozprávajú s odsúdenými duchmi zaprisahávajúc ich, aby sa odvrátili od svojho hriechu a vošli dnu. Zatratení duchovia sú v podstate zveličené tvory nás samých, ktorých cieľom je ukázať nám pokušenia a nástrahy, ktorým v tomto živote čelíme. Duchovia sú zatratení, pretože „vždy existuje niečo, čo preferujú pred šťastím — teda pred realitou.“ (71) Lewis trvá na tom, že existuje nespočetné množstvo foriem Voľby, niektoré očividné, niektoré až tak nie. Jedno z najhrozivejších — Lewis ho volá „to najmenej postrehnuteľné zo všetkých nástrah“ — je pokušenie zameniť si prostriedok za cieľ.

Každý, kto z povolania hovorí alebo píše o Bohu, pravdepodobne cíti toto pokušenie intenzívne. Samotný Lewis tomu pravidelne ako apologéta čelil. Predtým, kým preskúmame, v akých formách sa prejavuje u kazateľov, učiteľov a iných komunikátorov Božieho slova, uvážme, ako to Lewis ilustruje vo Veľkom rozvode.

Dvaja známi umelci

Lewis predstavuje toto pokušenie prostredníctvom sprievodcu Veľkého rozvodu, Georga MacDonalda. Ako hovorí MacDonald rozprávačovi, existuje apologetická forma — ľudia, ktorí sú „tak zainteresovaní v dokazovaní existencie Boha, že sa nakoniec o Boha samého vôbec nezaujímajú“ (73). Existuje evanjelizačná forma — ľudia, ktorí sú „tak zaneprázdnení šírením kresťanstva, že nemajú myšlienku pre Krista.“ Existuje aj filantropická forma — ľudia, ktorí organizujú charity, ale stratili všetku lásku k chudobným. V každom prípade, zamenia si spôsob (apologetika, evanjelizácia, veľkorysosť) za účel (túžba po Bohu, váženie Krista, láska k blížnemu). 

Rozšírená úvaha knihy o nebezpečenstve, ako si zameniť spôsob za cieľ, funguje ale cez interakciu medzi dvoma známymi umelcami. Jeden z nich je duch a druhý nebeský duch. Ich rozhovor odhaľuje povahu toho „skutočného umelca“ (ktorý si zamieňa spôsob za cieľ) a povahu „pravého umelca“ (ktorý si to, z milosti Božej, nezamieňa).

Skutočný umelec

„Skutočný“ umelec (vo svetskom zmysle) vidí nádhernú krajinku a okamžite ju chce namaľovať. Hneď, ako sa dočká svojho (krátkeho) náhľadu, je pripravený začať s dôležitou prácou demonštrujúcou jeho talent. Je neochotný nechať si čas na to, aby okolie skrátka precítil. Keď Pevný Duch povie, „Teraz je tvojou úlohou vidieť. Poď sa pozrieť. Je nekonečný. Poď a nasýť sa,“ (84) mátožný umelec to prijme s ľahostajnosťou. Myslí len na to, ako rýchlo bude môcť zodvihnúť štetec a maľovať.

Ba čo viac, ako „skutočného“ umelca ho zaujíma krajina iba pre to, aby ju mohol namaľovať (čiže si zamenil prostriedok za úmysel). Vyrástol z pôvodnej lásky k predmetu, z naivného potešenia z toho, čo namaľoval, keď začínal. Teraz ho zaujíma „maľovať kvôli maľbe“. Skrivil sa do seba, zišiel od lásky Veci, o ktorej rozpráva, k láske svojho vlastného rozprávania — k láske seba ako hovoriaceho. To znamená, že sa začal zaujímať predovšetkým o svoju osobnosť a reputáciu.

Túži sa stretnúť s uznávanými ľuďmi a zotrvať v ich spoločnosti, medzi veľkými a slávnymi umelcami ako Cézanne a Monet (85). Nakoniec, z obáv o svoju povesť na zemi odmietne ísť do Hôr.

Pravý umelec

Pravý umelec, na druhej strane, v zásade miluje Vec, o ktorej hovorí. Miluje vidieť nekonečné dobro, ktorým je Boh. Svetlo je tou vecou, jeho prvou láskou, a miluje maľovanie ako prostriedok na rozprávanie o svetle (84). Nikdy neprerastie jednoduchosť tejto prvej lásky. S radosťou pozerá na to, ako bude piť z prameňa pokory, ktorá spôsobuje, že zabudne na všetko vlastníctvo jeho vlastných diel (85).

Dokáže sa radovať zo svojej maľby bez pýchy a falošnej skromnosti, pretože bol naozaj pokorený, a tak je schopný tešiť sa zo Slávy, ktorá prúdi do každého a od každého späť. Nezáleží mu na jeho dôležitosti a reputácii pre budúce generácie. Vie, že skutočne maľuje jedine pre publikum Jedného, a jeho najväčším potešením je to, že je „známy, pamätaný a poznaný jedinou Mysľou, ktorá dokáže podať dokonalý súd“ (86).

Poučenie pre učiteľov

Abstraktná pravda má tendenciu zostávať na povrchu. Skutočná transformácia nastáva, keď sa staneme hmotnými a osobnými. Nie som umelec, skutočný ani nič podobné, ale som učiteľ a kazateľ. Milujem učiť a kázať. Čítanie Lewisa o nebezpečenstve zamenenia prostriedkov za cieľ ma v tomto bode priamo vyzýva. Viem, aké ľahké je vymeniť slúženie Bohu za poznanie Boha. Preto tu sú štyri spôsoby, akými sa snažím bojovať o radosť, realitu a upriamenie na Boha tvárou v tvár svojej vlastnej láske k učeniu. 

Pamätaj na Božiu prítomnosť

Najskôr si pravidelne pripomínam, že som ustavične v Božej prítomnosti. Ako povedal teológ John Webster: „Nikdy nehovoríme o Bohu poza jeho chrbát.“ Je zarážajúce, že duch-umelec vo Veľkom rozvode začne konverzáciu tým, že vezme Božie meno nadarmo.

„Bože,“ povedal Duch, obzerajúc sa po krajine.

„Bože, čo?“ opýtal sa Duch.

„Ako to myslíš, ‘Bože, čo?’“ spýtal sa Duch.

„V našej gramatike je Boh podstatné meno.“

„Aha — rozumiem. Ja som len myslel ‘nádhera’ alebo také niečo. Myslel som… teda, toto všetko. Je to… je to… rád by som to namaľoval.“ (82–83)

Stojí pri vchode do Hlbokého Neba a Boh je iba zvolanie, prázdne slovo a nie tá najdôležitejšia Osoba v skutočnosti. Z toho dôvodu, ja osobne, vo všetkom svojom zmýšľaní a učení, pracujem na tom, aby som si pamätal, že Boh nie iba vec, nad ktorou sa uvažuje. Nie je len predmetom, o ktorom sa debatuje a diskutuje. Je Osoba, tá Osoba, a v ňom žijem, hýbem sa a som. Je nemožné rozprávať o Bohu poza jeho chrbát.

Raduj sa z rozprávania druhých

Po druhé, snažím sa tešiť sa z toho, keď druhí ľudia vidia a hovoria veci lepšie ako ja, alebo keď vidia, čo vidím ja a povedia to ako prví. Keď má niekto iný náhľad, nadviaže spojenie alebo nádherným a pútavým spôsobom vyjadrí pravdu, ktorú milujem, pýtam sa sám seba: „Naozaj sa radujem z Pravdy, alebo sa radujem len z Pravdy skrze mňa?“ Inými slovami, z Božej milosrdnosti sa snažím čo najlepšie piť z prameňa pokory a stratiť nesprávny zmysel pre vlastníctvo svojich vlastných diel.

To neznamená, že prestávam milovať Vec, o ktorej hovorím, ani to, že prestávam mať pôžitok z privilégia hovoriť o tom. Znamená to však, že sa usilujem radovať z rozprávania niekoho iného rovnako, ak nie viac, ako z toho svojho (rozprávania). Prakticky to znamená, že keď stretnem niekoho, kto rozpráva o veci, o ktorej milujem hovoriť, jednoducho sa zastavím a modlím sa: „Pane, nech tvoja pravda vedie a nech sa splní skrze nich.“

Rozumej skôr, ako prehovoríš
Po tretie, z Božej milosti sa snažím skutočne chápať predtým, ako niečo poviem. Zastaviť sa, meditovať, pozerať, a pozerať dlho a silno. Pracujem na tom, aby moje videnie viedlo k nasýteniu. „Poď sa pozrieť. Je nekonečný. Poď a nasýť sa.“ Moje videnie musí byť kŕmením, ak sa mám vyhnúť zámene prostriedkov za účel. Vidieť a okamžite povedať je ako dať si jedlo do úst a vypľuť ho späť. Namiesto toho chcem jesť pravdu, stráviť ju, aby sa stala mojou súčasťou, a vyjsť s bohatstvom, ktoré poskytuje hlboké vlastníctvo pravdy. Chcem povedať s apoštolom Pavlom: „Uveril som, preto som hovoril“ (2. K 4:13).

Potreba vidieť a kŕmiť sa pred rozprávaním ale vytvára v mojom živote napätie. Ako zistím, že sa rovnako ako strašidelný umelec rútim povedať, čo vidím, bez toho, aby som skutočne hodoval na pravde? Ako zistím, či skutočne milujem Boha, alebo či milujem iba to, čo o ňom hovorím? Ako na konci dňa zistím, či si zamieňam prostriedky za cieľ?

Opýtajte sa: „Môžem odísť?“
Lewis mi pomáha odpovedať na túto otázku tým, že mi pripomína, že všetky prostriedky musia zomrieť. „Každá prirodzená láska [vrátane lásky k učeniu] znovu vzrastie a bude žiť naveky v tejto krajine, ale žiadna znovu nevzrastie, kým nebude pochovaná“ (105). Ak, ako hovorí Ježiš, nasledovať ho znamená brať každý deň môj kríž, znamená to, že každý deň musí moja láska k premýšľaniu, vyučovaniu a kázaniu zomrieť.

Takéto umieranie môže mať mnoho podôb. Ale jedným z najsilnejších pre mňa je jednoducho si položiť túto otázku: Môžem odísť? Ak by som bol nútený rozhodnúť sa medzi pokračovaním vo svojej profesii učiteľa na Betlehemskej vysokej škole a seminári alebo Božou otcovskou prítomnosťou v mojom živote, čo by som si vybral? Učenie alebo Kristus? Kázanie alebo Kristus? Môžem odísť?

Teraz intelektuálne viem, že to nie je ťažká voľba. Boh je mojím údelom. Ale modlím sa, aby mi Boh udelil milosrdenstvo, aby som každý deň cítil jednoduchosť tejto voľby.

Mierte na nebo

Sľub, samozrejme, je, že ak necháme umrieť prostriedky — a niekedy ich možno budeme musieť usmrtiť –, budú vzkriesené. Iba ak sa pokúsime zostať pri prostriedkoch, voľba medzi prostriedkami a cieľom je voľbou s nulovým súčtom. Ak sa ale potlačíme prostriedky až do konca — ak maľujeme pre Boha, vieru bránime pre Boha a pre Boha šírime evanjelium a dávame chudobným; učíme, kážeme a píšeme pre Boha –, potom zistíme, že všetky tieto prostriedky sa stávajú skutočne samými sebou. A čo viac, stávajú sa skutočne našimi. V skutočnosti sa stávajú viac našimi, pretože sú Jeho.

„Dajme prvé veci na prvé miesto a druhé veci sa nám do toho pridajú: dajme druhé na prvé miesto a stratíme prvé aj druhé veci.“ (The Collected Letters of C. S. Lewis, 3: 111)

„Zamerajte sa na Nebo a zem dostanete „prihodenú“ navyše: zamerajte sa na zem a nedostanete ani jedno.“ (Mere Christianity, 134)