Nikdy som vás nepoznal

Existuje horšia stratenosť ako tá, keď veríte, že ste nájdení, a pritom zostávate stratení?

Zo všetkých ľudí, ktorí sa nakoniec poženú po širokej ceste do záhuby, existujú ešte väčší zúfalci ako tí, ktorí predtým spievali kresťanské piesne, modlili sa kresťanské modlitby a sedeli pri nespočetnom množstve kázní? Človek usrkávajúci na púšti piesok, lebo si myslí, že v rukách drží pohár s vodou, je jedným z najtragickejších a najžalostnejších pohľadov. Bezohľadne sa vrhnúť do budúceho života je jedna hrôza; hrať sa na svätca, a napriek tomu byť oklamaný, je zasa iná.

V mojom živote bolo obdobie, keď som neveril, že existujú takí ľudia — zo všetkého najmenej, že jedným z nich som ja. Iste všetci, ktorých bolo počuť, ako vzývajú Ježiša ako Pána, budú spasení — prečo inak by sa ktokoľvek ukazoval každú nedeľu? Ale potom sa predo mnou náhle zjavili a žiarili akoby ohňom vyryté slová samotného Ježiša, ktoré sú vložené do úst niektorých ľudí v súdny deň:

„Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7:21–23)

Znovu som si to prečítal. A ešte raz. Žiaden verš predtým ma tak neprebral.

Uvedomil som si, že určite som jedným z tých „mnohých“.

Tri sny so smrteľnými následkami

Bol som ako mnohí v Ježišovej dobe, čo počúvali kázne, čítali Bibliu a navštevovali synagógu: zablúdil som v sne a oblečený do cirkevných šiat som sa hnal priamo do pekla. „Ako keď sa sníva hladnému o jedení, ale keď precitne, hlad je neukojený, ako keď sa smädnému sníva o pití, ale keď precitne, cíti sa zmorený a stále prahne smädom“ (Iz 29:8), tak sa mne iba snívalo o večnom bezpečí.

Ale Boh ma zobudil prostredníctvom svojho Slova, za čo sa modlím, aby sa stalo mnohým, ktorí čítajú tieto riadky. Na konci tej najúžasnejšej kázne, akú kto kedy kázal, odhalil Ježiš tri sny so smrteľnými následkami, ktoré sa mi snívali ako jednému z nábožensky stratených ľudí: sny, že obyčajný intelektualizmus, obyčajná emocionálnosť a obyčajný aktivizmus sú pevným základom nádeje môjho spasenia.

Nestačí správna náuka

Ako prvé Ježiš ukazuje na nedostatočnosť intelektualizmu — toho, kto by povedal: „Mám poznanie, a preto som spasený.“ Ježiš vraví: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského.“ Títo muži a tieto ženy ho oslovovali náležitým odborným termínom: „Pán“ (grécky kyrios), charakteristické označenie Boha v Starej zmluve — a takým aj bol.

„Poznanie správnych mantier, reformačných téz, veršov či náuk nie je dostatočné pre získanie večného života.“

Možno si mysleli, že nazývanie Boha Pánom dokazuje ich pravovernosť. Poznali niečo, čo vedelo a malo vravieť každé Božie dieťa. Neoslovovali ho ako obyčajného proroka či náboženského učiteľa; oslovovali ho ako vznešené veličenstvo. Poznali Písma, ktoré knihy treba čítať a ktoré podcasty treba sledovať. Ale to, že ho vzývali ako Pána, im neotvorilo dvere do nebeského kráľovstva. Celkom zreteľne to ukazuje aj daná scéna: poznanie správnych mantier, reformačných téz, veršov či náuk nie je dostatočné pre získanie večného života.

Nestačia emócie

Po druhé, Ježiš ukazuje na nedostatočnosť citovosti — toho, kto by povedal: „Mám pocity, a preto som spasený.“ To, že ho oslovovali „Pane, Pane“ svedčí o tom, že to nehovorili ironicky. Hovorili s nadšením, očakávaním, istotou. Hovorili dôrazne, aby tým navodili pocit, že sa dobre poznajú s niekým, koho vnímajú ako svojho Pána.

Niet pochýb, že to pochádzalo zo životov naplnených silnými citmi k Ježišovi. Samozrejme, že si mysleli, že s Ním majú vzťah — nebol to „Neznámy sudca“ či „Vzdialené božstvo“, ale „Pán, Pán.“ Keby sa ich niekto spýtal, či cítia voči Ježišov náklonnosť, všetci by odpovedali: „Samozrejme.“ A predsa ako odpoveď počuli slová: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa,“ čo dokazuje, že pozitívne emócie voči Kristovi nie sú samé osebe dostatočnou reakciou na Jeho Slovo.

Aktivita môže klamať

Nakoniec Ježiš ukazuje sen o obyčajnom aktivizme — toho, kto by povedal: „Urobil som veľké veci pre Boha, a preto som spasený.“ Ježiš hovorí: „Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?“ V Ježišovom mene konali konkrétne skutky. Konali viditeľné a účinné divy pre druhých. Ich životopis svedčil o zázrakoch. Uznávali ho pred svetom. Ľudia ich počuli prorokovať, sledovali, ako vyháňajú démonov a robili mnohé iné mocné divy v Jeho mene — a vyvodili z toho záver, že sa to ráta viac, než tomu tak bolo. Boli „ľuďmi, ktorých použil Boh“ — určite mu teda patria. A predsa, spolu s tými, čo otvorene nenávideli Boha, na svoju adresu počuli: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa.“

Prekvapivé prehliadnutie

Čo chýbalo? Ježišova odpoveď nás možno prekvapí: Neboli činiteľmi Slova. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“ Namiesto toho, aby boli činiteľmi Božej vôle, boli v podstate „páchateľmi neprávosti“. Oslovovali ho „Pane, Pane“, ale zlyhali v tom, aby činili, čo im povedal (L 6:46).

Počuli Božie Slovo — v posolstve evanjelia a starozmluvných Písmach –, ale neposlúchali ho. To boli tí, ako o nich jedným dychom učí Ježiš, ktorí postavili svoj život na piesku, pretože Jeho Slová počuli, ale neuskutočňovali ich:

„Každý, kto počúva tieto moje slová, a neplní ich, podobný bude mužovi-bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký.“ (Mt 7:26–27)

Z času na čas uvažovali, cítili a konali ako svätci, ale ich život bol poznačený nimi samými a ich hriechom. Vypočuli si Reč na vrchu, aby si oddýchli, a nie aby si odťali údy žiadostivosti, či skoncovali so svojimi cudzoložstvami, či prestali nenávidieť svojho brata, či sa zriekli lásky k peniazom, či odpustili svojmu blížnemu, či upustili od svojich starostí, či si predsavzali, že budú vo svojich súdoch láskaví — to všetko pre vieru v Rečníka a z lásky k Nemu. Ani sa neunúvali prosiť, hľadať a klopať, aby získali pomoc od Ducha (Mt 7:7–11). Ich spravodlivosť neprevýšila spravodlivosť farizejov (Mt 5:20).

„Z času na čas uvažovali, cítili a konali ako svätci, ale hlboko v srdci žili ako diabli.“

Márne si mysleli — ako som si dlhé roky myslel aj ja, a bolí ma, koľkí si to myslia aj dnes –, že stačilo vypočuť si. Že stačilo niečo cítiť. Že verejné prejavy náboženstva splnia svoj účel. Blúdili ako v sne a spoliehali sa na skutočnosť, že počujú, že cítia, alebo že konajú, hoci neprestávali činiť hriech.

Jakub, ktorý podľa všetkého neveril, keď počul svojho brata kázať túto kázeň, neskôr naliehavo vyzýva cirkev, aby nežila podobne v tomto sne neposlušnosti: „Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba“ (Jk 1:21–22). Neskôr opisuje takúto „vieru“ ako neužitočnú, mŕtvu a démonickú (Jk 2:14–26).

Buď vôľa Tvoja

Sme ospravedlnení jedine vierou, ako učili reformátori, ale nie takou vierou, ktorá sa nijak neprejavuje. Na to, aby sme skutočne prijali Božie Slová, ich musíme vedome poslúchnuť, pomocou radostnej viery v nášho ukrižovaného a vzkrieseného Pána a aktívneho spoľahnutia sa na jeho Ducha. Uvážte, že ak ste vystavení vplyvu Božieho Slova zjavenom v evanjeliu a starozmluvných Písmach, a to čoskoro nezmení vaše správanie (hoci aj pomalšie, než ste dúfali), ak premena vášho vnútorného človeka nezasiahne váš život navonok, možno aj vy blúdite v sne tých, ktorí ho nikdy nepoznali.

Nezabúdajte, Slovo Božie nás vo svojej podstate karhá, napravuje a vychováva v spravodlivosti, aby sme „boli dokonalí a spôsobní na všetko dobré“ (2. Tim 3:16–17). Zasahuje náš domov, našu prácu, náš svet, pôsobí v každej trhline nášho srdca a ovplyvňuje celý náš život. Biblia je Kniha, ktorú treba poslúchať, lebo je to Kniha, prostredníctvom ktorej hovorí náš Boh.

A tieto Slová nášho Boha nie sú na príťaž. Sú Slovami večného života a ich radostné zachovávanie znamená zostávať v jeho láske a mať úplnú radosť (J 15:9–11). V Písme nenájdeme žiadne neosobné pokyny pre všedný život, ale živé slová Otca jeho deťom, strategické príkazy Generála určené jeho vojakom, nevyhnutné pokyny Pastiera venované jeho ovečkám, životodarné sľuby Ženícha dané jeho neveste. Ak ho milujeme, budeme ho poslúchať (J 14:15).

Teda, hoci sa od nás vyžaduje, aby sme rozmýšľali (záleží na pravej náuke), zachraňujúca viera nie je iba o rozmýšľaní; hoci sa od nás vyžaduje, aby sme cítili (musíme milovať Pána celým svojím srdcom), nekončí sa to pri našich prejavoch zápalu; hoci poskytujeme veľké prejavy moci a divy, vyžaduje si to, aby boli naše výsledky známe verejnosti vyvážené ovocím svätého života v súkromí. To produkuje mužov, ženy a deti, ktorí v spojení s Ježišom a vďaka novému srdcu radostne činia Božiu vôľu s novým, detsky úprimným cieľom: aby sa mu páčili (2. K 5:9).

Uverejnené 6.1.2020