Ó, ja, malej viery

Na jednej strane sa uškŕňam, keď vidím, ako Ježiš bežne karhá učeníkov za ich „malú vieru“ (Mt 8:26). Pane, som im až príliš podobný. Upevni môj pohľad na môjho Kráľa. Silná viera je žiadúca, aj keď ste si ju ešte neosvojili.

Ale potom som v tábore objavil Achana, Judáša medzi dvanástimi, s rukou v mešci na peniaze. Skrývajúce sa, usmievavé a zlovestné želanie, ktoré sabotuje pokrok vo viere. C. S. Lewis ma prvýkrát varoval pred jeho prítomnosťou.

„Napokon si nie som istý, či jednou z príčin našej slabej viery nie je tajné želanie, aby naša viera nebola veľmi silná. Existuje v našej mysli nejaká výhrada? Nejaký strach z toho, aké by to mohlo byť, keby sa naša viera stala celkom reálnou? Dúfam, že nie. Boh nám všetkým pomáhaj a odpusť nám.“ (Essay Collection & Other Short Stories, Zbierka esejí a iných poviedok, str. 137)

Spočiatku sa to zdalo absurdné. Kto by nechcel presunúť hory? Kto by nechcel poraziť neveru? Snažil som sa ísť ďalej. Skúsil som hodiť svojmu svedomiu inú kosť. Ale nechcelo zmeniť názor.

„Strach z toho, aké by to mohlo byť, keby sa naša viera stala celkom reálnou.“ Táto veta ma zamrazila. Či som nechcel, aby sa to všetko stalo reálnejším? Bál som sa toho, aké by to mohlo byť ďalej od brehu? Aj vy sa bojíte?

Strach z pravého náboženstva

Čo môže Lewis myslieť týmto strachom zo silnej viery, z náboženstva, ktoré je príliš skutočné a blízke?

Chce tým povedať, že niektorí z nás v hĺbke duše tušia, že ak by sme sa častejšie stretávali s tým naozajstným, ak by sme príliš rázne utekali smerom k večným skutočnostiam, zneistili by nás. A čo by nasledovalo? Ak by naša viera bola príliš pevná, mohli by sme na tomto svete veľa stratiť. Mohli by sme sa stať čudákmi, ktorým sa chceme vyhnúť. Mohli by nás spútať a odniesť nevedno kam a tlačiť na nás, aby sme riskovali viac, než by sme boli ochotní stratiť.

Naše vzťahy by sa zmenili. Naše priority by sa zmenili. Tento svet by sa začal napĺňať diablami, nesmrteľnými dušami, vojnou. Prirodzené by pokľaklo pred nadprirodzeným.

„Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami a nadprirodzenou krásou.“

Boh by rástol. Smrť by sa len pozerala. Mohli by sme počuť satanov smiech. Zdrvila by váha toho všetkého našu konečnosť? Určite by to mohlo zadupať niektoré sny. Ak by sa kresťanstvo stalo úplne reálnym, ktorý z našich Izákov by bol v bezpečí? Ktorá obeť by bola príliš veľká alebo skúška príliš zaťažujúca, aby sme ju zniesli pre Jeho slávu? Ak by korene siahali až na dno, potom môj život naozaj nie je môj, však?

Peklo — ako by sme si ho predstavovali? Nebo — ako by sme mohli žiť pre niečo menej? Evanjelium — ako by sme ho mohli niekomu odoprieť? Čas — ako by sme ho mohli len tak premárniť? Kristus — ako by mohol byť menej než všetkým?

Takáto neochvejná skutočnosť, ako teraz môžeme vidieť, by mohla chcieť byť tajne udržiavaná na uzde. Jurský park je príjemný, kým sa nevypne elektrický plot. Dnes sme odviedli dobrú prácu pri vytváraní nášho zábavného parku a bariér, v ktorých by sa z času na čas mohli bezpečne pásť sily z iného sveta na druhej strane našich vášní a zábav. Pri tom všetkom si však neuvedomujeme, že elektrina nikdy nebola zapnutá.

Vznešené a nebezpečné

Silná viera mocne klope ako dotieravý a náročný návštevník. Nie je on tým veľkým vinníkom v Židom 11, ktorý posiela tých svätých, aby sa dali strhnúť k inak nepríjemným, nepohodlným a niekedy aj smrteľným dobrodružstvám?

Táto viera je ako otravný Gandalf v našich hobitích dierach. Austin Freeman to komentuje takto:

„Gandalf zasahuje do kultúry Kraja, pretože hobiti začali zabúdať na svoje vlastné príbehy plné odvahy a nebezpečenstva, a teda aj na svoj zmysel pre veľkosť sveta. Potrebovali sa rozpamätať na vznešenosť a nebezpečenstvo. Hobitom treba pripomenúť prvok nebezpečenstva, aby si mohli vážiť to, čo majú.“ (Tolkien Dogmatics, Tolkienova dogmatika, str. 80)

Nestratili mnohí z nás veľa z toho, čo sme kedysi mali? Nezostarli sme a nezabudli sme na veľkosť sveta — na veľkosť tohto Príbehu, ktorý okolo nás píše Boh? Príliš často sme vynechali vznešené a nebezpečné, epické a večné, slávne a tajomné. Alebo aspoň premiestňujeme nebezpečenstvá do kapitol pred našu vlastnú stránku a po nej. Možno nie v našich vyhláseniach, ktoré sa týkajú náuky, ale v našom každodennom vnímaní toho, čo je najdôležitejšie a najnaliehavejšie.

Freeman ďalej opisuje, ako sa nepredvídateľnosť a nebezpečenstvo takejto viery v skutočnosti stávajú neoceniteľnými pre šťastie našej duše.

„Dobré veci, ktoré robia hobitiu spoločnosť hodnotnou, ako napríklad sloboda, pokoj a radosť z bežného života, si vyžadujú väčší a nebezpečnejší svet za ich hranicami, aby nezovšedneli. Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami, ako sú jedlo, pitie a rodina na jednej strane, a túžbou po nadprirodzenej kráse, dobrodružstvách a vznešenej obeti na strane druhej.“ (str. 80)

„Naša tajná túžba po malej viere, ak sa jej budeme dlhšie oddávať, nás nakoniec len okradne.“

Domácnosť musí tancovať s drakmi. Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi obyčajnými radosťami a nadprirodzenou krásou. Realita spieva duet bez konzultácie s nami: obyčajné s neobyčajným. Tento svet pevne leží v tieni toho ďalšieho. Napriek tomu sa však nadprirodzenosť vytráca. Nie z našich Biblií alebo z nášho skutočného sveta, ale len z nášho vnútra.

Spriateľte sa s realitou a poslúchajte ju

Slabá viera sa uspokojuje s tým, že je to tak. Slabá viera myslí na čas a nestojí vyššie, ako je potrebné. Slabá viera vie, že na druhej strane priehrady sa nachádza množstvo nepríjemných rozhovorov, pravdepodobných prenasledovaní a neuhasiteľných bolestí.

Bez takéhoto prívalu však žijeme polovičné životy (ak vôbec). Znova: „Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami, ako sú jedlo, pitie a rodina na jednej strane, a túžbou po nadprirodzenej kráse, dobrodružstvách a vznešenej obeti na strane druhej.“ Realita sa jej pomstí. Odstráňte to duchovné, krásne, obetavé a z úplne obyčajných vecí zmyjete všetok zázrak a zmysel.

Ale keď sa oblečieme do celej Božej výzbroje a bojujeme proti duchovným mocnostiam, keď oslavujeme Boha, keď si vychutnávame jedlo a pitie, keď vychovávame rodiny, staráme sa o blížnych a slúžime miestnej cirkvi, keď sa obetujeme, trpíme, čakáme a uctievame — s úsmevom pokorení pod vládou a láskou Boha, nášho Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista –, vtedy žijeme, naozaj žijeme.

Naša tajná túžba po malej viere, ak sa jej budeme dlhšie oddávať, nás nakoniec len okradne. Realita je pre kresťana najlepším priateľom, ktorého treba plne prijať, kapitánom, ktorého treba povinne poslúchať. Neviditeľné je skutočnejšie, než si myslíme. Kristus má väčšiu hodnotu, než by nám bolo príjemné. Smrť je bližšie, peklo je horúcejšie, nebo nádhernejšie, hriech hrozivejší, cirkev milšia, evanjelium atómovejšie a Otec svätejší, súcitnejší a spravodlivejší, než si malá viera dokáže predstaviť. To naozajstné je jediná realita, ktorá je, jediná realita, ktorá bude, a jediná realita, ktorú si kresťania budú skutočne želať.