O uctievaní a kultúre

1. V Novom zákone je len veľmi málo zmienok o formách, štýle a obsahu spoločného uctievania. Keby sme chceli úzkostlivo plniť príkazy uctievania, opísané v Starom zákone, asi by to protirečilo konceptu starnutia vínnych mechov.

Boží zámer v tejto veci teda musel byť: ponechať formu, štýl a obsah uctievania na naše vlastné zváženie v duchovnej múdrosti. Nie podľa svojich chúťok alebo tradícií, ale hľadať správnu rovnováhu v rozumnej úvahe, motivovanej vášňou, byť naplnený všetkou Božou plnosťou, na modlitbách, kultúrne uvedomelo, sebakriticky, biblicky-podložene, Boho-centricky a Krista-vyvýšujúco. Predpokladám, že toto bude v praxi znamenať neustály proces, nie jednorazový objav.

2. Jedným zo spôsobov, ako opísať prístup ľudí k uctievaniu, je poňať celú vec v termínoch „vznešenej“ a „ľudovej“ kultúry. Pod pojmom kultúra rozumiem ustálený spôsob života s jeho myšlienkami, konceptami, emóciami, prejavmi a aktivitami. Pod pojmom „uhladená kultúra“ rozumiem taký ustálený spôsob života, ktorý kladie veľký dôraz na intelektuálne a umelecké prejavy, ktorých vyprodukovanie si vyžaduje veľkú dávka nadania a schopností a ktorých pochopeniu a následne aj oceneniu predchádza usilovné cibrenie sa vo vkuse. Pod „ľudovou kultúrou“ rozumiem taký spôsob života, ktorý kladie dôraz na bezprostredné vyjadrenie srdca a mysle a ktorý potešuje a pomáha priemernému človeku bez toho, aby vyžadoval nejaké veľké intelektuálne úsilie.

Napríklad, je zjavný rozdiel medzi klasickou hudbou a country-music (alebo hudbou easy listening, alebo rockovou, alebo muzikálovou, alebo westernovou, alebo oldies hits, ktoré všetky reprezentujú „hudbu ľudu“, hoci si uvedomujem, že medzi nimi existuje isté kontinuum, že to nie sú priehradky od seba navzájom izolovaných štýlov).

Alebo si predstavme rozdiel, keď hrajú v Guthrie Theatre Shakespearovu drámu a keď je na programe divadla „Impérium vracia úder“ z Hviezdych vojen.

Alebo môžeme premýšľať nad rozdielom medzi básňou Gerarda Manley Hopkinsa „Sokol — Kristovi, nášmu Pánovi“:

„Zachytil som miláčika dnešného rána, kráľovstvo

Princa svetla, škvrnitým svitaním vábeného — Sokola,

a v jeho lete, krúžiac ponad pevný vzduch, vykračujúc

tam vo výškach, ako riadi opraty závojov svojich krídel.“

A na druhej strane tu máme jednoduchý nesofistikovaný verš od Edgara Alberta Guesta:

„Trvá to kus života, kým sa z domu stane domov.“

3. Nemali by sme unáhlene vynášať súdy tak nad vznešenou, ako aj nad ľudovou kultúrou. Obe majú určité vlastnosti, ktoré je ľahko odsudzovať. Toto ale nie je naším zámerom. Väčší úžitok budeme mať, ak posúdime ich silné stránky a slabosti, takže sa budeme môcť vyvarovať slabých stránok, no využiť tie silné. Vznešená aj ľudová kultúra majú svoju vnútornú zraniteľnosť, náchylnosť k hriechu, ale disponujú aj unikátnym potenciálom byť nástrojom k Božej oslave. Obe sú využiteľné.

4. Vnútornú zraniteľnosť vznešenej kultúry predstavuje elitárstvo a snobizmus. Keďže táto kultúra si vyžaduje istú dávku intelektu a schopností, ľahko pozdvihuje egá tých, ktorí tieto kritériá spĺňajú. Sú v pokušení hľadieť s opovrhnutím na ľudovú kultúru s jej jednoduchšími výtvormi. Ľahko sa stane, že jej cieľom sa stáva dokonalosť techniky namiesto dôležitejších vecí života a táto kultúra sa tiež pokúša často definovať viac svoju vnútornú hodnotu, než aby sa snažila o definovanie svojej hodnoty vo vzťahu k iným duchovným a životným realitám. Keďže je oveľa menej dostupná pre obyčajného človeka, má tendenciu zaujímať postoj určitého „predstavenia“, výkonu, a nie spoluúčasti, čo vytvára dojem ľahostajnosti, nezúčastnenosti a vzdialenosti.

5. Vnútorná zraniteľnosť ľudovej kultúry spočíva v lenivosti a nedbanlivosti. Badáme v nej akýsi posun smerom k ľahostajnosti už aj v tých najjednoduchších oblastiach, ktoré definujú dokonalosť na jej základných úrovniach (ide napríklad o používanie zlej gramatiky v piesňach uctievania: sme spasený namiesto spasení, alebo dal si my vieru). Ľudová kultúra so svojou principiálnou anti-intelektualistickou tendenciou chce obchádzať myseľ a skratkou sa dostať k pohnutiu emócií. Takto vo všeobecnosti nie je táto kultúra dobrým prostriedkom na prechovanie biblických doktrín.

6. Pozitívom vznešenej kultúry je to, že uchováva to, čo by sme mohli nazvať: „životom mysle“. Je oveľa súcejšia na primätie spoločnosti k záväzku na hlboké a jasné premýšľanie než ľudová kultúra. Má väčší potenciál ochrániť intelekt pred zakrpatením. Je špeciálne dôležité, aby sa kresťania nevzdali svojho „života mysle“ v prospech sekulárneho sveta, pretože: po prvé, naša myseľ patrí Bohu a Boh nám prikázal milovať Ho celou mysľou, a po druhé, stratili by sme nasledujúce generácie, ak by sme im nevedeli ponúknuť intelektuálne dôveryhodné vyjadrenia viery.

Ďalej, vznešená kultúra má potenciál uchovať koncept pravdy, dokonalosti a krásy ako objektívnych vlastností pochádzajúcich primárne z Boha ako Absolútna. Ľudová kultúra zvykne povyšovať to, čo práve funguje a prináša želaný výsledok. Je v zásade pragmatická a bežná, a  neposudzuje svoje výsledky kriticky voči stálym, objektívnym, absolútnym ideálom, ale vo všeobecnosti radšej hodnotí, aký má úspech a aký praktický výsledok prináša. Naproti tomu vznešená kultúra si ide svojou vlastnou cestou, nezaujíma ju masové šialenstvo ani hmatateľný úspech. Bojuje za vytvorenie a komunikáciu výrazov dokonalosti, krásy a pravdy, ktoré vernejšie odrážajú absolútnu dokonalosť Božiu. Vznešená kultúra má tak v sebe potenciál (ak aj nie úspech u súčasníkov) uchovávať komplexitu pravdy, a tak istým spôsobom chráni ľudstvo proti tendenciám ľudovej kultúry všetko zjednodušovať a znehodnocovať.

Napokon má vznešená kultúra aj výsadu osloviť určité city, ktoré ľudová kultúra nedokáže. Ľudová kultúra má sklon tlmočiť to, čo je všeobecne zdieľané mnohými, a teda sa vyhýba tomu, čo je zriedkavé. Avšak niektoré city, ktoré patria Bohu, sú hlboké a zriedkavé a prebudené môžu byť najlepšie prostriedkami vznešenej kultúry. Napríklad pocity vznešenosti, ušľachtilosti nachádzajú svoje vyjadrenie najlepšie medzi úchvatnými dielami veľkých majstrov, ktoré nie sú súčasťou ľudovej kultúry.

8. Kladný potenciál ľudovej kultúry spočíva v tom, že oslovuje ľudí tam, kde sa práve vo svojom živote nachádzajú, aby k nim prehovárala. Ľudová kultúra uznáva potrebu budovania medziľudských mostov, aby mohla zdieľať spoločné zážitky. Hovoríme tu o mentalite typu: „choď a rozpovedz“, nie „poď a viď“. Táto kultúra robí všetko preto, aby svoju víziu spravila dostupnou pre čo najväčšie množstvo obyčajných ľudí.

Ľudová kultúra dáva otvorene najavo, že elitárske skupiny intelektuálov a umelcov, ktorí hľadia s pohŕdaním na priemerného človeka s jeho potrebami a vkusom, nie sú ľuďmi hodnými obdivu, nech sú ich výtvory akokoľvek dokonalé. Táto kultúra má preto obrovský potenciál pripomínať nám, ako musel Boh milovať obyčajného človeka, keď ich stvoril tak veľa. Vo svojej prirodzenej podstate je to kultúra, ktorá vie preniknúť do človeka: svoje tvrdenia oblieka do šiat obyčajných ľudí a uznáva hodnoty zasahovania mysle a srdca širokých más.

Ľudová kultúra má obrovskú schopnosť osloviť práve tie emócie, ktoré by sa vznešenej kultúre asi nepodarili. Obdivuje vzácnosť priemerných, každodenných divov. Zaľúbenie sa, spoločná prechádzka, kvalitná večera, rozhovor s priateľmi, plávanie v oceáne, narodenie dieťaťa, pestovanie záhrady — všetky tieto námety sú vhodným predmetom výtvorov ľudovej kultúry. Pomáha nám nezanedbávať obyčajnú krásu.

9. Všetko, čo v cirkvi robíme, spadá niekde na škálu kontinua medzi vznešenou a ľudovou kultúrou. Naša hudba, architektúra, nábytok, oblečenie, písomné diela, naše kázanie a vyučovanie, naše konverzácie pomedzi služby, atď.

10. Keď premýšľame nad našimi formami uctievania a o tóne a atmosfére v našej cirkvi vo všeobecnosti, mali by sme vziať do úvahy a rozumne zvážiť potenciálne slabosti aj silné stránky tak vznešenej, ako aj ľudovej kultúry. Hádam pri oboch zistíme, že s tým dobrým, čo v sebe zahŕňajú, sa vieme istou časťou nás samých stotožniť (čo je sčasti aj nevyhnutné) a takto byť tým, čím máme byť, aby sme chválili dokonalosť, krásu a pravdu Božiu a vykročili smerom von k všetkým tým odlišným druhom ľudí, ktorých nás Boh volá zasiahnuť.

11. Toto však predstavuje neustále napredujúci proces, nie jednorazový objav.