Odpusť mi a pomôž mi odpustiť

Ak by ste niekoho učili modlitbu Pánovu po prvýkrát — dieťa, suseda, kolegu alebo priateľa –, ktorý riadok by ste potrebovali vysvetliť najviac?

Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Posväť sa meno Tvoje!

Príď kráľovstvo Tvoje!

Buď vôľa Tvoja

ako v nebi tak i na zemi!

Chlieb náš každodenný daj nám dnes!

A odpusť nám viny naše,

ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!

I neuvoď nás do pokušenia,

ale zbav nás zlého! (Mt 6:9–13)

Keď si opakujete tieto známe riadky, ktorý z nich si žiada ďalšie vysvetlenie? Možno je to ten prvý: Prečo nazývame Boha vesmíru „Otcom“? Alebo možno druhý: Nevieme, čo znamená niečo „posvätiť“, a už vôbec, čo znamená posvätiť meno. A čo Božia vôľa — čo to je a ako by sme ju na zemi spoznali? Alebo ten strašidelný posledný riadok: Aké zlo nás obklopuje a ohrozuje?

Nech by sme odpovedali akokoľvek, máme Ježišovu odpoveď na túto otázku. Rozhodol sa povedať viac len o jednom riadku a nie je to ten, na ktorý by mnohí z nás mysleli.

Modlíte sa za odpustenie svojich hriechov?

Keď Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa, začal s Božím kráľovstvom, Božou vôľou a Božou slávou. Takmer počujete odpovede: Amen! Amen! Amen! A potom, rovnako náhle ako vstúpil do jaslí, zostúpil do každodennosti nášho pozemského života: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes… “ Daj nám všetko, čo dnes potrebujeme. Kto by mohol odmietnuť takéto zabezpečenie?

Ďalší riadok však môže byť ešte viac zarážajúci:

… A odpusť nám viny naše,

ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!

Keď sa modlíte, pamätajte na to, ako ste urazili Boha. Spomeňte si na to, ako ste ho dnes opäť sklamali, ako veľmi ste sa vzdialili od Jeho kráľovstva, Jeho vôle a slávy — a potom Ho požiadajte o odpustenie.

Ježiš učí, že nech sa modlíte za čokoľvek iné, uistite sa, že za toto sa budete modliť. Každý deň, keď sa zobudíte, budete potrebovať jedlo a odpustenie. V žalúdku vám bude škvŕkať a vaša duša sa vzbúri. Preto sa modlite a žite podľa toho.

Hlad srdca

Väčšina kresťanov sa denne modlí za chlieb (ak nie za to, aby ho Boh zaobstaral, skôr ako príde, tak aby mu poďakoval, keď už je na stole). Koľkí z nás sa však rovnako vytrvalo modlia za svoj hriech ako za jedlo? Prečo by to tak mohlo byť?

No, po prvé preto, lebo fyzicky cítime, že potrebujeme jedlo. Možno dokážeme sem-tam jedlo vynechať, ale nie veľa a nie na dlho. A keď to urobíme, naše telo nám to dá najavo. Považujeme to za samozrejmosť, ale existuje magické spojenie nášho mozgu s črevami a hovorí nám, kedy potrebujeme jesť. Nemusíme neustále zaznamenávať, čo jeme, aby sme prežili; naše telo nám posúva oznámenia, keď je čas na obed, desiatu alebo pitie vody. Je menej pravdepodobné, že zabudneme na jedlo, pretože náš hlad nakoniec prekričí všetko ostatné.

Z rôznych dôvodov však často ťažšie počujeme hukot svojho hriešneho srdca. Srdce má svoj vlastný hlas, ale fyzicky nás neprevalcuje tak, ako to dokáže hlad. Bolesti srdca nám prezrádzajú toľko ako hlad alebo aj viac, ale naučíme sa s nimi žiť. Nepokoj. Úzkosť. Podráždenosť. Malátnosť. Netrpezlivosť. Mrzutosť. Ak si ich vôbec všimneme, naučíme sa ich ospravedlňovať namiesto toho, aby sme ich riešili.

Príznaky zostávajúceho hriechu hovoria o tom, čo Ježiš jasne učil: Potrebujeme odpustenie, a to oveľa častejšie, ako si chceme pripustiť. Modlitba: „Odpusť nám naše viny,“ je úprimnou, láskavou a každodennou pripomienkou neustálej potreby.

Nie je odpustenie dokončené?

Možno sa tiež nemodlíme častejšie za odpustenie, pretože predpokladáme, že nám už bolo odpustené. Ak je náš dlh už úplne splatený, prečo by sme mali stále prosiť Boha o odpustenie? Keď Ježiš zomrel na kríži, oznámil, že jeho dielo odpustenia je dokončené: „Dokonané“ (J 19:30). Prečo by nás teda učil modliť sa, akoby odpustenie bolo nejakým spôsobom stále potrebné?

Ospravedlnenie — úplne prijatie u Boha len skrze vieru — nie je každodennou novou potrebou, ako je naša potreba každodenného chleba. Ak ste dnes ospravedlnení milosťou skrze vieru, nepotrebujete byť zajtra ospravedlnení znova. „A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista,“ Rímskym 5:1. A tak ospravedlnení, máme pokoj s Bohom, a tento pokoj nezrušia dnešné ani zajtrajšie hriechy. „Nieto teda teraz už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi“ (R 8:1). Večné odsúdenie nie je burina, ktorá sa cez noc vkradne späť do záhrady. Pre tých, ktorí sú skutočne v Kristovi, je mŕtve a nadobro zmizlo.

„Pravidelnou prosbou o odpustenie vťahujeme dokončené Kristovo dielo do dnešných pokušení a zlyhaní.“

Napriek tomu nás Ježiš učí modliť sa (a neprestávať sa modliť): „Odpusť nám viny naše.“ Prečo? Pretože ospravedlnení hriešnici sú stále hriešnici a hriech stále narúša naše spoločenstvo s Bohom. Hriech nemôže zatratiť skutočne ospravedlnených — ich dlh bol vymazaný, ich prekliatie zrušené a ich trest odstránený. To však neznamená, že hriech nie je urážlivý a nenarúša vzťahy, vrátane vzťahu s Bohom. Pravidelnou prosbou o odpustenie vťahujeme dokončené Kristovo dielo do dnešných pokušení a zlyhaní, a vďaka tomuto dokonanému dielu obnovujeme a občerstvujeme spoločenstvo, ktoré s ním máme.

Túto dynamiku vidíme, keď nás Jakub vyzýva: „Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili“ (Jk 5:16). Títo veriaci už boli ospravedlnení, ale stále hrešia a stále pociťujú hrozné následky hriechu, čo ich vedie k modlitbe, vyznaniu a prosbe o odpustenie. A keď sa modlia, odsúvajú bolestnú spúšť, ktorú hriech spôsobuje. V tomto prípade sú uzdravení.

Ako nám nebude odpustené

Stále sme však nepočuli, ako Ježiš vysvetľuje túto vetu v modlitbe. Po skončení modlitby sa osobitne vracia k prosbe o odpustenie:

„Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“ (Mt 6:14–15)

Nepátra ďalej v Božej vôli ani nevrhá svetlo na nebezpečenstvá zla; nie, upozorňuje ich, aké je duchovne naliehavé, aby odpúšťali. Upozorňuje ich, že ich modlitby — všetky ich modlitby za všetko ostatné — nebudú vypočuté, ak budú prechovávať zatrpknutosť a odopierať odpustenie. Varovanie je zahrnuté priamo v modlitbe: „A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!“ Modlitba, aby Boh odpustil predpokladá, že my sami sme už odpustili. Urobili sme tak?

Aspoň tak často, ako budeme potrebovať jesť, budeme potrebovať odpustenie. A takmer tak často, ako budeme potrebovať odpustenie, budeme potrebovať odpustiť. A nebude nám odpustené, ak nepôjdeme a neurobíme to isté. Komu teda potrebujete odpustiť? Nemôžeme sa zmysluplne modliť zvyšok Pánovej modlitby, ak odmietneme odpúšťať tak ako On.

Odpustenie umožňuje modlitbu

Ježišova jednoduchá modlitba nám pripomína, že náš problém s hriechom je každodenný. Každý deň robíme to, čo by sme nemali, a nerobíme to, čo by sme mali. Hovoríme, čo by sme nemali, a nehovoríme, čo by sme mali. Myslíme si to, čo by sme nemali, a nemyslíme si to, čo by sme mali. Pánova modlitba odhaľuje zhnité zvyšky našej vzbury proti Bohu. A pripomína nám, tak často, ako sa modlíme, že Boh stále odpúšťa — aj dnes, aj vám, ak sa pokoríte a požiadate Ho o to.

„Ešte predtým, ako prijal klince, tŕne a drevo kríža, učil svojich priateľov, ako prijať kríž.“

Ježiš nepovedal: „Pamätaj na svoj hriech a utápaj sa v hanbe a vine.“ Nie, učil ich, aby priniesli svoj hriech a na oplátku očakávali odpustenie. A prečo by mohli predpokladať, že im bude odpustené? Pretože vedel, že jeho rany čoskoro umožnia takýto druh modlitby. Neučil ich len, ako sa modliť; zomrel, aby dal ich modlitbám život a moc pred trónom. Ešte predtým, ako prijal klince, tŕne a drevo kríža, učil svojich priateľov, ako prijať kríž.

Keď sa teda budete modliť, odvážne proste o odpustenie v Ježišovom mene. A skôr než sa začnete modliť, odpustite tak, ako Boh s radosťou odpúšťa vám.