Otec Johna G. Patona

John G. Paton bol misionárom na ostrovoch Nových Hebríd (dnes ich poznáme pod názvom Vanuatu) v Oceánii. Narodil sa v roku 1824 v Škótsku. Hovoril som o ňom aj na Konferencii pastorov, a to práve kvôli odvahe, ktorú preukázal počas celého svojho 82-ročného života.

Keď som sa snažil vypátrať dôvody, ktoré mali na formovanie jeho odvahy vplyv, zistil som, že jedným z nich bola jeho vrúcna láska k otcovi. Pocta, akú Paton vzdáva svojmu otcovi, je sama osebe hodna ceny jeho knižnej autobiografie. Keď som v nej čítal nasledujúce riadky, plakal som — možno preto, že sám som otcom štyroch synov (a Talithy). Naplnilo ma to silnou túžbou byť svojim deťom takým otcom, akým bol Patonovi ten jeho.

Otec Johna Patona sa pravidelne po každom jedle modlieval na stálom mieste — v šatníku. Jeho jedenásť detí o tom vedelo a mali to miesto v úcte. Zároveň ich tento otcov zvyk naučil niečo hlboké o Bohu. Dosah toho všetkého na život Johna Patona bol obrovský.

„Hoci všetky ostatné veci v náboženstve sa postupne vďaka nejakej nepredstaviteľnej katastrofe vytrácali z mojej mysle, prekryté vrstvou prachu v mojom chápaní, moja duša sa opakovane túlala späť k tým raným spomienkam, znovu a znovu sa zatvárala v tom posvätnom šatníku a počúvala ozvenu otcovho volania k Bohu —  a akékoľvek pochybnosti ma napádali, tento moment ich vždy odrážal s víťazným volaním: „On kráčal s Bohom, tak prečo by som nemohol ja!?“ (Autobiografia, str. 8)

„Ako veľmi na mňa modlitby môjho otca vtedy pôsobili, nebudem nikdy schopný vyjadriť. Cudzí človek by tomu nerozumel. Keď kľačal počas spoločného uctievania na kolenách a my všetci okolo neho, vylieval tam celú svoju dušu aj so slzami v prosbách za to, aby sa pohanský svet obrátil a slúžil Ježišovi, v prosbách za potreby našej domácnosti aj za jeho osobné potreby. Všetci sme sa cítili akoby v prítomnosti živého Spasiteľa a naučili sme sa milovať Ho ako svojho Božského priateľa.“ (Autobiografia, str. 21)

Jedna konkrétna scéna nádherne vystihuje hĺbku lásky medzi Johnom a jeho otcom a aj silu dôsledkov, aké mala na jeho život nekompromisnej odvahy a čistoty. V tej scéne nastal čas, aby mladý Paton opustil domov a šiel do Glasgowa, kde mal nastúpiť na teologickú školu, z ktorej sa neskôr vo svojich raných dvadsiatich rokoch stal mestských misionárom. Cesta z jeho mestečka Torthorwaldu do mesta Kilmarnock, kde bola železničná stanica, predstavovala dobrú 40 míľovú prechádzku. O štyridsať rokov neskôr Paton napísal:

„Môj drahý otec so mnou kráčal prvých šesť míľ cesty. Jeho rady, slzy a nebeské konverzácie na tej ceste sú v mojom srdci stále rovnako svieže, akoby mi ich rozprával iba včera; a slzy mi stekajú po lícach rovnako voľne ako aj vtedy — kedykoľvek ma moja pamäť zoberie v myšlienkach späť na to miesto. Poslednú polmíľu sme kráčali takmer v absolútnom tichu — môj otec, ako bolo jeho zvykom, si niesol klobúk v rukách, zatiaľ čo jeho dlhé rozpustené žlté vlasy (v tom čase žlté, neskôr biele ako sneh) sa mu spúšťali v prameňoch po pleciach ako dievčaťu. Jeho pery sa pohybovali v tichej modlitbe za mňa a slzy sa mu gúľali rýchlo dolu tvárou vždy, keď sa stretli naše pohľady, pri ktorých boli akékoľvek slová zbytočné. Keď sme došli na určené miesto, zastali sme, a otec chytil moje ruky pevne do svojich v minútovom tichu, a potom slávnostne a láskyplne povedal: „Nech ťa Boh žehná, syn môj! Nech ti Boh tvojho otca dá blahobyt a chráni ťa od zlého.“

Neschopný povedať viac, jeho pery sa stále pohybovali v tichej modlitbe, objali sme sa v slzách a rozišli. Bežal som tak rýchlo, ako som len vedel, a keď som mal zahnúť za roh, za ktorým by ma už nevidel, ešte raz som sa obzrel a videl som ho stáť tam, kde som ho nechal, s hlavou nepokrytou hľadiac na mňa. Mávajúc mojím klobúkom v adieu zahol som za roh navždy z jeho dohľadu. Ale moje srdce bolo príliš plné a boľavé na to, aby ma nieslo ďalej, a tak som zišiel na kraj cesty a chvíľu som plakal. Potom, opatrne sa dvíhajúc, preliezol som ponad násyp, aby som videl, či tam ešte stále bol; a práve v tej istej chvíli som ho zbadal, ako prelieza násyp z druhej strany aj on hľadajúc ma! Nevidel ma a po chvíľke upreného pohľadu mojím smerom, zišiel dolu, obrátil sa tvárou domov a vyrazil späť — s hlavou stále nepokrytou, a so srdcom — som si istý — stále volajúcim v modlitbách za mňa. Sledoval som ho cez oslepujúce slzy, kým mi úplne nezmizol z dohľadu, a potom, náhliac sa svojou cestou, som Bohu veľakrát slávnostne sľúbil, že s pomocou Božou budem žiť a správať sa tak, aby som nikdy nezneuctil a nezarmútil otca a matku, akých mi dal.“ (str. 25–26)

Dopad viery, modlitieb a lásky jeho otca na život Johna Patona bol obrovský. Ó, otcovia, čítajte a nech sa vaše srdcia naplnia túžbou!

Váš v boji

Pastor John.