Pokora neznamená nenávidieť sa

O pokore často premýšľame ako o celkom ponurej ľudskej cnosti. Vieme, že ju potrebujeme, ale nečakáme, že to bude zábava. Niečo ako chodenie k zubárovi.

C. S. Lewis tvrdil opak: „čo i len priblížiť sa k pokore, čo i len na malý moment, je akoby sme dali dúšok studenej vody človeku na púšti.“ Tim Keller kázal niečo podobné: „Nie je nič upokojujúcejšie ako pokora.“ Vysvetlil, že pýcha sa neustále na všetko len sťažuje, ale pokora je schopná radovať sa zo života ako z daru.

Takže, je možné, že sa na to pozeráme zo zlej strany: máme pocit, že pokora je príliš ťažké bremeno, ktoré neunesieme, no v skutočnosti je ľahká ako pierko. Je to pýcha, ktorá robí život šedým a fádnym. Pokora prináša do života farbu. Prečo sa v tom tak veľmi mýlime? Neviem, ale časť odpovede by mohla byť, že jednoducho nerozumieme tomu, čo je pokora. Tu sú dva konkrétne príklady:

1. Pokora neznamená, že sa máš schovávať.

Pokora neznamená, že ukrývaš svoje talenty a schopnosti. Ak dokážeš maľovať ako Van Gogh, pokora od teba nevyžaduje, aby si nechal všetky svoje diela zakryté plachtou v skrini dolu v pivnici. Ak dokážeš nahodiť baseballovú loptičku tak, že letí rýchlosťou 150 km/h, pokora ťa nepovzbudzuje k tomu, aby si sedel na lavičke a nikdy o tom nepovedal svojmu trénerovi.

V Listoch skúseného diabla jeden démon radí druhému:

Nepriateľ chce dostať človeka do stavu zmýšľania, v ktorom si myslí, že by dokázal navrhnúť najúžasnejšiu katedrálu na svete vediac o tom, že je najlepšia, a mal by z nej ozajstnú radosť, no s tým, že by sa netešil z toho, že ju navrhol on. Radoval by sa rovnako, ak by to urobil niekto iný. Nepriateľ chce, aby koniec-koncov, ten človek dosiahol to, že sa zo svojich vlastných talentov raduje tak úprimne a vďačne, ako sa teší z talentov svojich blížnych — alebo ako sa teší zo slnka, slona alebo vodopádu.

Ak má Lewis pravdu, potom popieranie svojich talentov nie je vôbec pokorné. Ak, tak je to presný opak, pretože sme stále zameraní iba na seba, zaujatí voči sebe (v pozitívnom aj negatívnom slova zmysle), akoby sme boli absolútnou výnimkou spomedzi celej ľudskej rasy. Pokora znamená smrť tejto na seba odkazujúcej schémy. Znamená to, že si vážiš prínos, ktorý máš pre tento svet, a taktiež aj všetky dobré veci, ktoré v tomto svete sú.

„Skutočná pokora vždy produkuje radosť. Ak nám chýba radosť, vieme, že naša pokora je len napodobenina.“

Predstav si, že si v tíme lekárov, ktorý pracuje na nájdení vhodnej liečby určitej choroby. Urobíš objav, ktorý prispeje na 25 % k tomu, aby ste našli spôsob liečby. Iný lekár v tvojom tíme urobí ďalší objav, ktorý prispeje zvyšnými 75 %. Pokora znamená, že sa úprimne tešíš zo svojho úspechu , no zároveň sa aj trikrát viac tešíš z námahy, ktorú na to vynaložil tvoj kolega.  

Byť takýmto človekom nie je záťaž. Je to radosť a sloboda.

2. Pokora neznamená nenávidieť sa

Pokora nie je o tom, že sa nenávidíš, zanedbávaš a trestáš sa. Biblia nikde nehovorí: „Nenáviď seba samého, no miluj svojho blížneho.“ Hovorí: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ Nenávidieť seba samého nie je v podstate o nič menej hriech, ako nenávidieť ostatných (presne tak isto ako samovražda je formou vraždy).

Hudobník Andrew Peterson má pieseň s názvom Buď k sebe láskavý. Predstava o milovaní seba samého môže byť zle pochopená. Musíme ju jasne odlíšiť od samoľúbosti. Ale existuje zdravý spôsob, ako sa o seba starať, úprimne na seba brať ohľad tak, aby ťa to robilo viac užitočným v životoch ostatných ľudí. Často, keď ľuďom radím, hovorím im, že úprimne sa o seba starať nie je sebecké.

Mnohí v našej spoločnosti bojujú s pocitom hanby, menejcennosti a nedostatkom sebahodnoty. Musíme takéto pocity výrazne odlíšiť od cieľa pokory. Čokoľvek by postoj pokory od teba vyžadoval, nikdy ťa neokradne o dôstojnosť, ktorú máš ako človek stvorený na obraz Boží. Pokorní ľudia nevnímajú svoju existenciu ako niečo zlé. Nehľadia na seba ako na tých, ktorí pokazia všetko, čoho sa dotknú, alebo ako na tých, ktorí prekážajú všade, kam sa len pohnú. Môžu slobodne a radostne kráčať svetom.

Lakmusový test pokory

Dobre teda, ak toto všetko skutočná pokora nie je, čo teda znamená byť pokorným? Veľmi sa mi páči, ako Keller (nadväzujúc na Lewisa) hovorí o pokore ako o zabúdaní na seba samého — neznamená to myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba. Oba príklady, skrývať svoje talenty aj nenávidieť seba samého, sú formou prílišného zaoberania sebou samým, zatiaľ čo pokora nás vedie do úplnej slobody nemyslieť na seba.

Lewis nám ešte pomáha pochopiť pokoru, keď vraví:

Nepredstavuj si, že keď stretneš skutočne pokorného človeka, že bude vyzerať tak, ako väčšina ľudí vidí pokorných ľudí v dnešnej dobe — nebude to podliezavý, úlisný človek, ktorý neustále hovorí, že je nikto. Čo si o ňom budeš pravdepodobne myslieť, keď sa s ním stretneš, je, že vyzerá ako radostný, inteligentný chlapík, ktorý sa úprimne zaujíma o to, čo mu hovoríš. Ak sa ti nebude veľmi páčiť, bude to zrejme preto, lebo mu budeš trochu závidieť, že sa má takú prirodzenú radosť zo života. Nebude ani premýšľať nad tým, či je pokorný; nebude nad sebou premýšľať vôbec.

Slovo „radostný“, ktoré Lewis použil, ma dostáva — presne tak isto ako dôraz, ktorý kladie na radosť zo života. Toto mi pripomína, že radosť je testom kvality pokory, a taktiež celého nášho duchovného života. Skutočná pokora vždy produkuje radosť. Ak nám chýba radosť, vieme, že naša pokora je len napodobenina. Niečo zlyháva.

„Pýcha sa neustále na všetko len sťažuje, ale pokora je schopná radovať sa zo života ako z daru.“

Samozrejme, to neznamená, že sa budeme vždy cítiť povznesene a pohodlne. Budeme zažívať aj príkre chvíle. Ale konečný efekt, ako pri cvičení alebo zdravom stravovaní, bude zreteľne radostný. Takže, vysvetliť pokoru by sme mohli takto: zabúdanie na seba samého vedúce k radosti.

Úžasný príklad pokory

V evanjeliu sa nám ponúka najvyšší vzor pokory: Ježiš, v Jeho vtelení a obzvlášť v Jeho smrti a pohrebe. „… zjavil sa ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:7–8). Nikto sa nikdy nepokoril tak veľmi ako Ježiš. Z neba na kríž je neprekonateľný zostup. A dokonca aj pre Ježiša bola pokora cestou k radosti (Žid 12:2) a sláve (F 2:9–11).

Ak chceme rásť v pokore, musíme začať práve tu, pri kríži. Kristove pokorenie znamená smrť celému egu a pýche. Pred ukrižovaným Spasiteľom nie je miesto pre pýchu. A Jeho vyvýšenie nám prináša väčšiu slávu, ako je tá naša. Nebesá kričia Jeho chválou a príde deň, keď sa pred Ním skloní každé koleno — aká škoda míňať svoje talenty a schopnosti na niečo menej dôležité!

Takže, pokora od teba nevyžaduje, aby si ukrýval, čo dokážeš, alebo že budeš nenávidieť to, kým si. Je to radosť z toho, že myslíš menej na seba a viac na Ježiša.