Poslušnosť Bohu z vás urobí múdreho človeka

Po obede bol čas na siestu. Postele museli byť ustlané, zuby umyté, a vlasy museli pred odchodom do školy vidieť hrebeň. Malé občerstvenia sa mali zjesť v čase na desiatu alebo olovrant, nie jesť po malých kúskoch a po celý deň. Premodlili sme sa a prespievali dňami, počas ktorých veci vyberali, a potom sa ich učili odložiť späť na miesto. Pred spaním sme čítali knihy a ráno sme sa učili biblické verše. Sotva si viem predstaviť chvíľu, počas ktorej som nemala na jazyku nejaký pokyn. „Odložte si, prosím, topánky!“ „Fixky sú určené na papier, nie na stôl!“ „S jedlom sa nehráme!“ „Choďte si von až do večere zajazdiť na bicykli!“

„Prostredníctvom bláznovstva kríža sa nám Kristus stal múdrosťou.“

Naše pravidlá a stereotypy neboli zákonmi, ktoré mali platiť naveky — mnohé z nich sa zmenili alebo ich už nie je potrebné dodržiavať –, ale boli zvlášť užitočné v období, keď boli deti bábätkami, keď sa batolili a počas prvých rokov v škole. Nám rodičom dávali pravidlá dokonalý zmysel. Slúžili našim deťom pre ich dobro, nie na škodu. Neboli sme rodičia-diktátori, ktorí svojim deťom kazia zábavu; skôr sme určovali hranice, aby sa našim deťom mohlo dobre dariť.

Zákony lásky

Pokyny a hranice boli ozajstnými (a nedokonalými) prejavmi našej lásky k nim. Keď od detí vyžadujeme, aby robili domáce práce, študovali a cvičili na hudobných nástrojoch, vyžadujeme tým činnosti, ktoré sú predpokladom, že sa z nich stanú verní a múdri dospelí ľudia. A tak je to s Bohom.

Božie prikázania sú prejavmi lásky. Keď, napríklad, Boh vyviedol svoj ľud z Egypta, odovzdal im veľa pokynov. Keď im tieto pokyny Mojžiš pripomenul, povedal im:

„A hľa, učím vás ustanoveniam a právnym predpisom, ako mi prikázal Hospodin, môj Boh, aby ste ich plnili v krajine, do ktorej vchádzate, aby ste ju zabrali. Zachovávajte ich a plňte, lebo to bude vašou múdrosťou a rozumnosťou v očiach národov.“ (5. M 4:5–6)

Poslušnosť Izraelitov mala byť ich múdrosťou a rozumnosťou. Poslušnosť ich mala od ostatných vo svete odlíšiť ako múdrych, a po čase ich mala vyučiť múdrosti. A predsa, počas celého putovania púšťou Boží ľud odmietal zachovávať a plniť jeho prikázania a často šli vlastnou cestou, lebo boli presvedčení, že oni vedia lepšie než Boh, čo je v ich najlepšom záujme.

Kto vie lepšie než Boh?

Byť presvedčený o vlastnej múdrosti a nehľadiac pritom na poslušnosť Bohu je veľký hriech ľudského srdca. Je to podstata pýchy. Keď prehlásime, že sme múdrejší ako Boh tým, že budeme súdiť a zvažovať jeho príkazy, či nám vyhovujú, alebo budeme chcieť vyhodnotiť, či sú podľa našej mienky múdre, akoby sme nechávali tvrdnúť mokrý betón pochabosti. Ale ak vierou prijmeme a poslúchneme jeho príkazy, naše srdce a myseľ sa učia múdrosti. Jeho pokyny sa stávajú našou múdrosťou a rozumnosťou. Uvažujte o Evinom bláznovstve.

„Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol. Vtedy sa obidvom otvorili oči a spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery.“ (1. M 3:4–7)

Evine bláznovstvo spočívalo v uplatnení jej vlastného úsudku bez ohľadu na poslušnosť Bohu. Rozhodla sa, že podľa seba zhodnotí, či je Boží predpis múdrosťou alebo bláznovstvom. Ohodnotila ovocie stromu tak, že použila svoju vlastnú múdrosť: bolo dobré ho zjesť, bolo pre oči zvodné, a je iróniou, že bolo lákavé na zmúdrenie. Eva svojou vlastnou múdrosťou hľadala cestu k múdrosti prostredníctvom zakázaného ovocia, a pritom upustila od pokynov svojho Stvoriteľa — pokynov, ktoré by ju boli priviedli k pravej múdrosti.

„Byť presvedčený o vlastnej múdrosti a nehľadiac pritom na poslušnosť Bohu je veľký hriech ľudského srdca.“

Pretože Ja som to povedal

Ale ak ste presne takí ako ja, možno sa pozastavíte a poviete si: „Ak Eva nemá použiť svoj vlastný úsudok, aby posúdila, či je niečo správne, čo je potom tým dôvodom, pre ktorý má poslúchnuť niekoho druhého? Chceš povedať, že mala iných jednoducho slepo poslúchnuť?“ Nie, nemala slepo poslúchnuť iných. Jej oči videli toho, ktorý ju stvoril, a tak mala bezvýhradne poslúchnuť svojho Pána — toho, ktorý stvoril nebesia i zem, toho, ktorý má všetku múdrosť a poznanie, svojho Stvoriteľa, ktorý ju poznal a staral sa o ňu.

Túto dynamickosť vidíme v zbožnej kresťanskej domácnosti. Keď deti odporujú už malému pokynu vychádzajúcemu z úst ich otca alebo matky slovami: „A prečo by som to mal urobiť?“ to najpravdivejšie vyhlásenie, ktorým môže milujúci rodič odpovedať, znie: „Pretože ja som to povedal.“ To neznamená, že už by nemali nič iné povedať, alebo že ten rodič je dokonalý, alebo že každá jedna vec, ktorú rodič vyžaduje od svojho dieťaťa, je taká dobrá, že lepšia už byť nemôže. Čo to však predsa len znamená, je to, že deti by mali poslúchať, lebo zdrojom pokynu je otec či matka, ktorí ich milujú, sú od nich starší a múdrejší, a majú s nimi len tie najlepšie úmysly.

Deti neposlúchajú preto, že celkom rozumejú všetkým dôvodom súvisiacim s obmedzovaním času strávenom pri obrazovke či rutinami spojenými s večierkou — poslúchajú pre to, kto ich požaduje. A čím viac sa naučia poslúchať svojich rodičov s radosťou a dôverou, tým skôr začnú chápať múdrosť ich pokynov. Tak to platí aj o nás vo vzťahu s Bohom.

Poslušnosť vo viere

Život kresťana je životom s nadprirodzene nahradenou schopnosťou rozlišovať dobré od zlého. My kresťania, vďaka pôsobeniu Svätého Ducha, priznávame, že sami zo seba nevieme, čo je pre nás najlepšie.

Keď šiel Ježiš na kríž, stal sa naším náhradníkom — bol potrestaný pre nás a namiesto nás. Ten, ktorý nepoznal hriech, stal sa hriechom za nás, „aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom“ (2. K 5:21). Ale toto náhradníctvo ide ďalej. Prostredníctvom bláznovstva kríža sa nám Kristus stal múdrosťou (1. K 1:30). On vytrpel bláznovstvo kríža, aby Boh mohol zničiť múdrosť múdrych a zmariť rozumnosť rozumných, a urobiť z nás skutočne múdrych v Kristovi (1. K 1:19; 2:16).

Ježiš prikazuje: „Verte v Boha a verte vo mňa!“ (J 14:1) Ako poslúchneme takýto príkaz? Ako nakloníme svoje ucho k tomuto pokynu? Ako to urobíme inak než Eva, keď sa rozhodla použiť svoj vlastný úsudok namiesto Božieho? Urobíme to „poslušnosťou vo viere“ (R 16:26). Boh dáva zadarmo dar viery (J 3:7–8), nadprirodzenú schopnosť veriť, a táto viera spôsobuje našu poslušnosť jeho príkazom. John Piper o poslušnosti vo viere hovorí toto:

„Toto je najvyšší cieľ evanjelia: evanjelium prebúdza a posilňuje vieru, ktorá vedie k podrobeniu Kristovi, čo odráža slávu Boha… Ak na planéte zem existuje nejaká skupina ľudí, ktorej viera v Ježiša Krista nespôsobuje podrobenie Ježišovi Kristovi, Boží zámer s evanjeliom sa nenaplnil.“ (Command of God)

Skutočná viera vedie k skutočnej poslušnosti, nášmu podrobeniu Kristovi, a vtedy, skrze túto poslušnosť, rastieme v rozumnosti a súdnosti. V tom, čo on prikázal, vidíme láskyplnú múdrosť.

Ako vedie poslušnosť k múdrosti

Poslušnosť plná viery vidí Príkazcu v celej jeho spravodlivosti, dobrote, zvrchovanosti a moci, a verí, že slová vychádzajúce z jeho úst sú lepšie než ktorékoľvek slovo vychádzajúce z tých našich — aj vtedy, keď im nerozumieme. Prostredníctvom spomínanej poslušnosti plnej viery sa naše vlastné, často choré chápanie vecí, učíme zamieňať za dokonalý Boží úsudok, pokyny a jeho múdrosť.

Keď som vyrastala, rodičia od nás požadovali, aby sme po večeri upratali kuchyňu. Ak som sa začala sťažovať na úlohy, ktoré bolo potrebné urobiť, môj otec mi vždy vravieval to isté: „Abigail, nemáš povinnosť umyť riad; máš príležitosť umyť ho.“ „Abigail, nemáš povinnosť utrieť pult; máš príležitosť utrieť ho. Nie si vďačná za to, že máme jedlo, ktoré môžeme zjesť, a kuchyňu, ktorú môžeme upratať?“ A tak som si vo vnútri trochu zahundrala a svojho otca poslúchla.

„Keď sa zväčšuje naša poslušnosť voči Bohu, všetko, čo on prikazuje, nám dáva čoraz väčší zmysel.“

Keď som bola staršia a pokračovala som v (nedokonalej) poslušnosti voči nemu a jeho požiadavkám, všimla som si, že sa jeho postoj „mám príležitosť“ namiesto „mám povinnosť“ rozšíril do každej oblasti jeho života. Každý štvrtok večer zvykol platiť účty. Spomínam si, ako som sa ho v jeden večer spýtala, či nemá rád, že mu poštou prichádza toľko účtov na zaplatenie, lebo to vyzeralo, akoby to bola jediná pošta, ktorú sme dostávali. Povedal mi: „Nie. Som vďačný, že mám možnosť tie účty zaplatiť.“ Vravieval to isté, keď platil dane. A keď ako pohotovostný lekár vstával uprostred noci. A keď si robil poriadok vo svojom pracovnom stole, ktorý sa nachádzal v zákutí našej pivnice.

Už ako tínedžerke sa mi otvorili oči a uvidela som múdrosť svojich rodičov v tom, keď odo mňa požadovali, aby som po večeri upratala. Cez poslušnosť som spoznala múdrosť postoja „mám príležitosť“ namiesto postoja „mám povinnosť“, ktorý sprevádzala nechuť a nevôľa. Rozjasnilo sa mi ani nie tak prostredníctvom samotných príkazov, ale prostredníctvom toho, že som bola svedkom, ktorý zakúšal múdrosť skrze poslušnosť.

Keď sa zväčšuje naša poslušnosť voči Bohu — v ktorom prebýva všetko bohatstvo múdrosti a poznania –, Boh s potešením dáva vzrast našej múdrosti a rozumnosti, aby všetko, čo on prikazuje, nám dávalo čoraz väčší zmysel. Keď sa to bude diať, nielenže bude pre nás nádherný, ale budú pre nás nádherné aj všetky jeho cesty.