Povolanie otca

Pred niekoľkými rokmi jeden profesor rozprával našej triede o slovách svojej manželky, ktoré sa mu zapichli do hrude ako šíp.

Blížil sa nový semester a on sa usiloval vypracovať učebné plány, ktoré by slúžili jeho študentom. Vybral knihy, načrtol úlohy, naplánoval eseje a skúšky, a od augusta do decembra starostlivo načrtol semester. Keď si jeho žena všimla takéto dôkladné profesorské plánovanie, položila mu úprimnú otázku: „Prečo nevenuješ rovnakú pozornosť a plánovanie aj našej rodine?“

Hoci som bol v tom čase slobodný muž, už som chápal, ako to bolí. Teraz, keď som manžel a otec, to však cítim. Viem, že mnohí muži to tak majú tiež. Príliš ľahko môžeme venovať obrovské úsilie a kreativitu kariére alebo službe, pričom možno ani nepomyslíme na to, aby sme to isté robili pre rodinu. Dokážeme prejaviť oveľa viac ambícií — viac premýšľania, plánovania, zámerov, horlivosti — v práci alebo v cirkvi než v otcovstve. Môžeme byť zanietenými zamestnancami alebo vedúcimi služby, ale pomerne pasívnymi otcami.

Deti určite potrebujú vidieť otca, ktorého oči sa pozerajú k lepším veciam a ktorý chce slúžiť Bohu v práci, v kostole, v susedstve a všade inde. Ale s rovnakou istotou deti potrebujú vidieť otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Práca otca od piatej do deviatej

Božie opisy otcovstva v Písme nám ukazujú muža, ktorý túži konať dobro vo svete, áno, ale ktorý tiež dáva obrovskú energiu svetu svojej rodiny. Nemá len prácu od 9.00 do 17.00, ale aj prácu od 17.00 do 9.00, povolanie rovnako náročné, a často ešte náročnejšie ako jeho kariéra (a ktoré zahŕňa aj rána a víkendy).

Najrozsiahlejší biblický obraz otcovstva sa nachádza v Knihe Prísloví, kde sú zaznamenané slová otca svojmu dospievajúcemu synovi. Mnohé v tejto knihe nám pripomína, že Boh stvoril muža pre vodcovstvo mimo domu: výzva k tvrdej práci, pokyny o podnikaní a hospodárení, obraz otca sediaceho „v bránach… so staršími krajiny“ (Pr 31:23). Ale samotná štruktúra Prísloví —  láskyplné, úprimné, vytrvalé rady otca synovi — nám pripomína, že vodcovstvo muža zahŕňa aj to, že je otcom.

Príslovia vykresľujú otcovstvo ako celoživotnú záležitosť. Otec z tejto knihy je typom muža podľa Piatej knihy Mojžišovej 6:7, ktorý učí svojho syna doma i mimo domu, od rána do večera. Vyučuje kurz z názvom „Život“ v triede širokej ako svet. Môžeme si ho možno predstaviť, ako sa rozpráva so svojím synom, keď prechádzajú okolo ulice zakázaných žien („Nepribližuj sa k dverám jej domu,“ Pr 5:8), keď takmer stúpia do mraveniska („Choď k mravcovi,“ Pr 6:6) alebo keď si sadajú k jedlu („Jedz med, lebo je dobrý,“ Pr 24:13).

Jeho vyučovanie zahŕňa duchovné aj praktické témy, každodenné aj týkajúce sa večnosti. V knihe sa v 22 prípadoch vyskytuje slovné spojenie „môj syn… “, ktoré hovorí o hlave, srdci, rukách, nohách, očiach, duši, ústach a ďalších. Pozná konkrétne silné stránky a bláznovstvá svojho chlapca. Trávi pri ňom dosť neuponáhľaného času, aby mohol povedať: „Nech si tvoje oči obľúbia moje cesty“ (Pr 23:26). A hoci má tento otec ambície, ktoré presahujú jeho chlapca, ťažko si vie predstaviť, že by sa tešil z niečoho iného než z trvalého dobra tohto mladého muža (Pr 10:1; 17:25; 23:15, 24). Jedným slovom, má ambíciu byť otcom.

Ambície patria aj do našich domovov

Takáto široká, náročná vízia otcovstva naznačuje prinajmenšom jeden dôvod, prečo môžu muži považovať ambície mimo domova za ľahšie alebo prirodzenejšie. Byť zbožným otcom nakoniec môže byť ťažšie ako založiť firmu, budovať kariéru alebo sa dokonca stať pastorom.

Keď po práci prídem domov, mám pocit, že som vstúpil do ťažšej práce. Deti od nás nežiadajú len to, aby sme boli dobrými účtovníkmi, učiteľmi, inžiniermi alebo projektovými manažérmi — žiadajú od nás, aby sme boli dobrými ľuďmi. A nevyžadujú si len osem hodín našej pozornosti, ale v istom zmysle celú našu pozornosť. Ak chceme, aby sme im mohli povedať: „Syn môj, daj mi svoje srdce“ (Pr 23:26), budeme im musieť dať seba samých.

Potrebujeme teda niekoľko dobrých dôvodov, aby sme odložili svoju pasivitu a venovali sa tomu, aby sme boli lepšími otcami. Popri jednoduchom fakte, že Písmo nám dáva vzor zbožného otcovstva (a všetky Božie vzory sú dobré), zvážte tri ďalšie dôvody, prečo naše ambície nepatria len do kancelárie alebo na kazateľnicu, ale aj do našich domovov — pre našu vlastnú dušu, pre svet a pre naše deti.

Úprimné ambície

Po prvé, ambície týkajúce sa rodiny slúžia vlastnej duši človeka najmä tým, že udržiavajú jeho ostatné ambície úprimné.

Biskup „si má dobre spravovať dom,“ píše Pavol, „veď ak niekto svoj dom nevie spravovať, ako sa bude starať o cirkev Božiu?“ (1. Tim 3:4–5) Muž, ktorý má problém viesť malé spoločenstvo vo svojom dome, bude mať problém viesť aj väčšie spoločenstvo mimo neho, aspoň tak, aby sa to páčilo Bohu. Pavlova zásada platí sčasti preto, že vodcovské schopnosti sa prenášajú zo sféry do sféry, ale aj z iného dôvodu — domov pripravuje muža na špecifické vodcovstvo, ktoré sa od kresťana vyžaduje.

„Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna.“

Skutočne kresťanskí vodcovia nepohŕdajú pokornými skutkami skrytej služby (Mk 10:43) a domov poskytuje takýchto príležitostí dostatok. Kresťanskí vodcovia sa radi stýkajú s pokornými (R 12:16) a deti sú „nižšou“ spoločnosťou. Kresťanskí vodcovia trpezlivo investujú do ľudí, ktorí sa menia pomaly (1. Tes 5:14), a rodina poskytuje každodennú (často hodinovú) prax pre tento druh trpezlivosti. A kresťanskí vodcovia múdro aplikujú Božie slovo na potreby každého človeka (1. Tes 2:11–12), a deti prichádzajú s nápadne rozmanitými osobnosťami a pokušeniami.

Podobne ako Peter alebo Ján, ktorí okolo detí len prechádzali, aj ja si niekedy predstavujem kresťanské ambície v oveľa väčších dimenziách, než len v týchto malých. Ale potom sa obzriem späť a všimnem si, že môj Pán sa zdržiava medzi nimi, jeho vlastné ambície sú dosť veľké na to, aby zahŕňali aj deti. A ja si uvedomím, že pokiaľ moja ambícia nezahŕňa to isté, nie som ešte spôsobilý dobre viesť aj inde.

Šípy lukostrelca

Po druhé, čo je protichodné, ambície, ktoré sa týkajú domova, slúžia svetu, aspoň ak sú požehnané Bohom.

Negatívne by sme mohli uvažovať o smutných príkladoch pasívnych otcov, ktorých deti vyrástli, aby zničili väčšinu ich práce vo svete. Dávid bol mocný kráľ, ale jeho nedostatok pozornosti doma spôsobil chaos v jeho kráľovstve (2. S 13:20–22; 1. Kr 1:5–6). A Éli prišiel o svoje kňazstvo, pretože nechal svojich synov, aby sa správali nebezpečne (1. S 2:29).

Pozitívne je však to, že nám Sväté písmo poskytuje obraz detí, ktorý nie je izolovaný a uzavretý do seba: „Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti,“ píše Šalamún (Ž 127:4). Keď otec vychováva deti so zbožnými ambíciami, neospravedlňuje sa tým z Božieho poslania vo svete. Je lukostrelcom skloneným pod hradbami, ktorý si brúsi šípy. A vo svete, kde bojujú duchovné kráľovstvá, brúsenie šípov nie je mrhanie časom.

Tak ako pri každom učeníctve, aj pri otcovstve je jedným z paradoxov to, že často slúžime svetu najlepšie vtedy, keď sa zameriavame na niekoľko ľudí. Ježiš zmenil svet prostredníctvom niekoľkých obyčajných ľudí. Otcovia sa snažia pokračovať v zmene sveta prostredníctvom niekoľkých obyčajných detí. Takéto deti môžu muža v danom momente rozdeliť a pripraviť ho o čas, ktorý by mohol venovať iným dobrým činnostiam. Ale s Božou milosťou ho nerozdelia, ale znásobia. 

Zbožní muži sa, samozrejme, budú snažiť získavať učeníkov aj mimo svojich rodín. Zároveň však nebudú považovať otcovstvo za niečo iné ako vytváranie učeníkov. Všetok ten čas strávený doma, všetky tie chvíle, keď hovoria: „Môj syn“, „moja dcéra“, všetky tie dni, keď ustupujú pred zhonom sveta, všetko to každodenné umieranie sebe samému — to je, ako keď muž naťahuje luk a mieri šípmi do vzduchu.

Otcova radosť

Napokon, ambície týkajúce sa domova slúžia večným dušiam detí.

Prirovnanie k šípom je nápomocné len do určitej miery. Je však dobré mať na pamäti, že deti nie sú len nástroje alebo zbrane, ktoré môžete ovládať — a mnohé deti pociťujú odpor voči otcovi, ktorý s nimi takto zaobchádzal. Nie, deti sú aj dar, ktorý treba prijať. Sú to poklady, ktoré si treba vážiť. Sú to nekonečne zaujímavé osoby, ktoré treba spoznať. A najmä v kresťanskej rodine by mali vedieť, že sú milované.

Slovo „milovaný“ sa dotýka srdca dobrého otcovstva, ktoré pochádza od Otca zhora (Ef 5:1). Počúvajte toto prvé Otcovo požehnanie, ktoré dal svojmu drahému Synovi:

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna. A vo svete, ktorý často prekrúca otcovstvo na niečo, čo sa vôbec nepodobá skutočnému Otcovi, jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme urobiť pre naše deti, je dať Božej radosti telesnú prítomnosť v našom veľkom smiechu, žiarivých očiach a silných rukách — milovať ich tak zjavne, aby zaspávali s pocitom: Môj otec má zo mňa radosť.

Takáto láska a radosť si vyžaduje štedré množstvo nášho času a pozornosti. Vyžaduje si tvorivé premýšľanie a plánovanie. Vyžaduje si to iniciatívu, ktorú často venujeme svojej kariére alebo službe, takže keď sa na nás naše deti pozrú, uvidia otca, ktorý má ambíciu byť otcom.