Povzbudzuj a potešuj!

Preto sa potešujte vospolok a povzbudzujte navzájom. (1. Tes 5:11)

Volal sa Jozef. Apoštolovia mu dali meno Barnabáš (v preklade to znamená Syn potešenia, Sk 4:36). Jozef. Barnabáš. Myslím, že by sa volal „Jožo Potešenie“. Nebolo by úžasné byť takým potešujúcim človekom, že by vás priatelia volali jednoducho Potešenie?

Hrozbám dokážeme čeliť vďaka odvahe. Odvahu poháňa nádej a nádej je niečo silnejšie než to, čoho sa bojíme. Keď nás opúšťa nádej, nastáva strach. Krčíme sa pred ním. Keď máme strach, a stáva sa to často, potrebujeme injekciu nádeje. Je ňou potešenie. Barnabáš chodil okolo, dával ľuďom „injekcie“ nádeje a tie im pomáhali bojovať boj viery (1. Tim 6:12).

Potrebujeme ľudí ako Barnabáš a zároveň sami potrebujeme byť Barnabášmi.

Záplava pesimizmu

Žijeme v záplave pesimizmu. Kritika, opovrhnutie, neustále opravovanie chýb druhých. Jazyk, ktorý používa tento padlý svet. Podobné veci vychádzajú z úst ľudí ďaleko ľahšie než potešenie, pretože padlé ľudské srdce je plné pýchy (Mt 12:34).

Kvôli svojej hriešnej prirodzenosti sa my ľudia častokrát navzájom zlomyseľne kritizujeme. Z kritiky sme spravili povolanie. Drvivá väčšina správ o ľuďoch, nápadoch, organizáciách a vládach, ktorú počujeme alebo čítame v médiách, je negatívna. Sú samozrejme veci, ktoré kritiku a nápravu potrebujú. Prebytok negativizmu tu však je najmä z dôvodu, že pyšné ľudské oči sú vycvičené vidieť slabosti, chyby a hriechy iných ľudí. Hľadajú ich a tešia sa z nich. Vidia dokonca aj tie, ktoré tam nie sú. Prečo sme takíto?

Iróniou je, že jedným z dôvodov je, že hľadáme nádej pre seba. Odvaha pochádza z nádeje. Strach nastáva, keď nás opúšťa nádej. Takže my, hriešni ľudia, hľadáme čokoľvek, aby sme získali odvahu a priniesli svetlo do našej viny a hriechu. Keď nám v srdci chýba viera v evanjelium milosti Božej, hľadáme pády a hriechy ostatných ľudí, aby sme sa cítili lepšie.

Nemali by sme byť prekvapení, že toto je dôvod našej kritiky. Čo môžeme čakať od sveta, ktorý je pod vládou toho zlého? (1. J 5:19) A už vôbec sa nečudujme, keď padne cirkev do neprimeraného množstva negatívnosti. Ako kresťania sme pod neustálym útokom nepriateľských síl (Ef 6:12) a kritický pohľad je nevyhnutný pre duchovný boj.
V chaose boja však ostatných ľahko zraníme ohňom kritiky a zabudneme, že potešenie je tiež nevyhnutné na prežitie.

Potešenie je duchovný boj

Potešenie je duchovný boj. Ak chceme niekoho potešiť, budeme musieť bojovať so satanom a vlastným hriechom. Diabol sa nás neustále snaží zastrašiť. On je „žalobník na nich (bratov a sestry) pred naším Bohom dňom i nocou“ (Zjav 12:10). Jeho prisluhovači na nás stále hádžu „ohnivé šípy“ odsúdenia, žiarlivosti a zášte (Ef 6:16). Vzoprite sa im! (1. Pt 5:9)

Naša hriešna prirodzenosť zastrašuje ostatných. Túži po velebení samého seba viac než po čomkoľvek inom. S radosťou poukazuje na slabosti či hriechy druhých z arogancie alebo závisti. Pýcha je dôvodom, prečo tak veľa z toho, čo si myslíme, hovoríme alebo počujeme, je negatívne a nemilosrdne kritické.

„Boh útechy“ (R 15:5) nám však dal zbraň, ktorá slúži na porazenie týchto nepriateľov, „meč Ducha, ktorým je slovo Božie“ (Ef 6:17). Biblia bola napísaná „… nám na poučenie… aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15:4). Ak máme nádej, budeme mať aj odvahu.

Volať po ľuďoch ako Barnabáš

Jozef dali meno Barnabášom pravdepodobne preto, že mal oči vycvičené pre Božiu milosť kdekoľvek sa stala. Bez ohľadu na teologické spory, prenasledovanie, finančné problémy, kritiku alebo pády, Barnabáš mal neoblomnú nádej v Boha. Keď niekto hrozil jeho priateľom, neustále im pripomínal Božie zasľúbenia spôsobom plným nádeje tak, že ich odvaha sa obnovila.

A takí by sme mali byť. Musíme byť Barnabášom pre ľudí. Ľudia ako Barnabáš preniknú do Božieho slova, uchovávajú si ho v srdci (Ž 119:11) a sú potom schopní chodiť a hovoriť podľa Ducha (G 5:16). Keď rozprávajú, majú sklon hovoriť „len dobré (slovo), aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie“ (Ef 4:29).

Nie je to o tom, že prestaneme myslieť kriticky a budeme na ľudí jednoducho len milí. Napokon Barnabáš, vzor potešenia, mal nepochybne chrbtovú kosť. Mal konflikt s Pavlom kvôli Markovi (Sk 15:36–39). Charakterizovalo ho však potešenie a nie kritizovanie.

Také je naše povolanie, pestovať kultúru potešovania kdekoľvek sa nachádzame. Povolanie, aby sme sa stali Barnabášom, nezvyčajným človekom, ktorý tak potešuje, že sa to stane súčasťou jeho identity. Človek, Barnabáš, ponúka milosť ľuďom, ktorí ho počúvajú. Je to ako veľká injekcia nádeje pre ustráchaných ľudí.

Ak máš problém stať sa človekom Barnabášom (ako aj ja), jedna z najlepších a najpraktickejších kníh je Practicing Affirmation, ktorú napísal Sam Crabtree. Sam je Barnabáš a robí z ľudí Barnabášov.

Barnabášom sa skutočne stávame vtedy, keď prosíme Boha o potešenie, aby nás premenil na synov potešenia, ktorí majú duchovné „splnomocnenie“ potešiť každého, s kým sa dnes stretnú.

Tak sa potešujte vospolok týmito slovami. (1. Tes 4:18)