Prečo na Reformácii stále záleží

Photo by Alex Grodkiewicz on Unsplash, https://unsplash.com/photos/VB7ew3d3eiI

  • 3. Nov '20
  • 6 minút
  • 336
  • 10

31. októbra 2016 pápež František oznámil, že po päťsto rokoch majú protestanti a katolíci „príležitosť napraviť kritický okamih našej histórie a povzniesť sa nad kontroverzie a nezhody, ktoré nám často bránili porozumieť si navzájom“. Vyznieva to, akoby Reformácia bola nešťastnou a zbytočnou hádkou o maličkostiach, detinským výbuchom, ktorý teraz, keď sme dospeli, môžeme zahodiť za chrbát.

Ale povedzte to Martinovi Lutherovi, ktorý, keď znovuobjavil ospravedlnenie vierou, pocítil také oslobodenie a radosť, že napísal: „Cítil som, že som sa úplne a znovu narodil, a vstúpil do raja otvorenými bránami.“ Povedzte to Williamovi Tyndaleovi, ktorý to považoval za také „veselé, potešujúce a radostné zvesti“, že ho to prinútilo „spievať, tancovať a skákať od radosti“. Povedzte to Thomasovi Bilneyovi, ktorému to prinieslo „toľkú úžasnú útechu a upokojenie, až moje pomliaždené kosti skákali od radosti“. Je zrejmé, že títo prví Reformátori si nemysleli, že vedú mladícky boj; v ich ponímaní: objavili potešujúcu zvesť o veľkej radosti.

DOBRÁ SPRÁVA V ROKU 1517

Na začiatku šestnásteho storočia bola Európa bez Biblie, ktorú by ľudia mohli čítať, asi tisíc rokov. Thomas Bilney sa tak nikdy nestretol so slovami „Ježiš Kristus prišiel na svet spasiť hriešnikov“ (1. Timotejovi 1:15). Namiesto Božieho slova si osvojili také chápanie, v ktorom Boh je Bohom, ktorý umožňuje ľuďom získať svoju vlastnú spásu. Ako to jeden z vtedajších učiteľov rád vyjadroval: „Boh nezaprie milosť tým, ktorí sa snažia.“ Hoci boli tieto slová mienené povzbudivo, u všetkých, ktorí ich brali vážne, zanechávali veľmi kyslú príchuť. Ako ste si mohli byť istí, že ste naozaj urobili maximum? Ako by ste mohli zistiť, či ste sa stali spravodlivým človekom, ktorý si zaslúži spasenie?

Martin Luther sa o to určite pokúsil. „Bol som dobrý mních,“ napísal, „a dodržiaval som svoje nariadenia tak prísne, že som mohol povedať, že ak sa mních môže niekedy dostať do neba dodržiavaním kláštornej disciplíny, tak by som tam mal byť.“ A napriek tomu zistil:

Moje svedomie mi nedávalo istotu, práve naopak. Stále som pochyboval a hovoril: „Neurobil si to dobre. Nebol si dosť kajúcny. Vynechal si tamto zo svojej spovede.“ Čím viac som sa snažil napraviť neisté, slabé a ustarostené svedomie ľudskými tradíciami, tým viac, deň za dňom, bolo ešte neistejšie, slabšie a utrápenejšie.

Podľa rímskeho katolicizmu mal Luther pravdu, keď si nebol istý nebom. Isté presvedčenie o mieste v nebi sa považovalo za bludnú domnienku a bolo jedným z obvinení vznesených proti Johanke z Arku počas súdneho procesu v roku 1431. Tam sudcovia vyhlásili:

Táto žena hreší, keď hovorí, že si je taká istá prijatím do raja, akoby už bola účastníčkou… slávy. Na tejto pozemskej ceste žiadny pútnik nevie, či je hodný slávy alebo trestu, o čom môže rozhodnúť výhradne zvrchovaný sudca.

V logike systému dával tento rozsudok úplný zmysel: ak môžeme vstúpiť do neba iba preto, že sme sa ho (z Bohom udelenej milosti) stali osobne hodnými, potom si samozrejme nikto nemôže byť istý. Podľa tohto uvažovania môžem mať iba toľko dôvery v nebo, koľko dôvery mám vo svoju vlastnú bezhriešnosť.

To je presne dôvod, prečo mladý Martin Luther kričal od strachu, keď ho ako študenta počas búrky takmer zasiahol blesk. Desil sa smrti, pretože bez poznania Kristovej dostatočnej a milostivej spásy — bez znalosti ospravedlnenia iba z viery — nemal nádej na nebo.

A preto, keď znovuobjavil ospravedlnenie iba vierou v Písme, cítil sa akoby vstúpil do raja otvorenými bránami. Znamenalo to, že namiesto celej svojej úzkosti a hrôzy mohol teraz napísať:

Keď diabol na nás hodí naše hriechy a vyhlási, že si zaslúžime smrť a peklo, mali by sme hovoriť takto: „Priznávam, že si zaslúžim smrť a peklo. Čo z toho? Znamená to, že budem odsúdený na večné zatratenie? V žiadnom prípade. Lebo poznám Toho, ktorý trpel a podstúpil trest v mojom mene. Volá sa Ježiš Kristus, Boží Syn. Kde je on, tam budem aj ja.“

A preto Reformácia dala ľuďom takú chuť na kázne a čítanie Biblie. Lebo byť schopný čítať Božie slová a vidieť v nich tak dobré správy o tom, že Boh zachraňuje hriešnikov nie na základe toho, ako dobre činia pokánie, ale výlučne z Jeho vlastnej milosti, bolo ako keď stredomorské slnko prenikne do šedého sveta náboženskej viny.

DOBRÁ SPRÁVA V ROKU 2017

Hodnota a aktuálnosť poznatkov Reformácie nevybledli ani po päťsto rokoch. Odpovede na rovnaké kľúčové otázky stále robia rozdiel medzi ľudskou beznádejou a šťastím. Čo sa so mnou stane, keď zomriem? Ako to môžem vedieť? Je ospravedlnenie darom spravodlivého stavu (ako tvrdili Reformátori), alebo procesom posväcovania (ako tvrdí Rím)? Môžem sa s dôverou spoľahnúť na svoju spásu iba v Kristovi, alebo spočíva moja spása aj na mojom vlastnom úsilí a úspechu pri dosahovaní svätosti?

Je takmer isté, že to, čo ľudí mätie a vedie k názoru, že Reformácia je kúskom histórie, ktorý môžeme nechať za sebou a posunúť sa ďalej, je domnienka, že išlo len o reakciu na nejaký problém vtedajšej doby. Ale čím bližšie sa pozeráme, tým jasnejšie je: Reformácia nebola v zásade negatívnym hnutím o odklone od Ríma a jeho korupcie; bolo to pozitívne hnutie o ceste k evanjeliu. A práve preto Reformácia platí aj dnes. Keby Reformácia bola bývala iba reakciou na historickú situáciu pred päťsto rokmi, dalo by sa čakať, že sa skončí. Ale ako program, ktorý má posúvať stále bližšie k evanjeliu, sa nemôže skončiť.

Ďalšou námietkou je, že dnešná kultúra pozitívneho myslenia a sebaúcty zmazala všetku vnímanú potrebu ospravedlnenia hriešnika. Dnes nie je veľa ľudí, ktorí chodia v kajúcom rúchu a celú noc sa na mraze modlia kajúce žalmy, aby si získali Božiu priazeň. Celkovo teda možno povedať, že Lutherov problém — muky spôsobované vinou pred božským Sudcom — je chápaný ako problém šestnásteho storočia, a preto je jeho riešenie — ospravedlnenie jedine z viery — pre nás dnes vyhodnotené ako nepotrebné.

Ale práve v tomto kontexte Lutherovo riešenie zaznieva ako tak veľmi radostná a relevantná správa. Pretože naša kultúra upustila od myšlienky, že by sme mohli byť niekedy vinní pred Bohom — a preto potrebujeme Jeho ospravedlnenie — a podľahla starému problému viny v zákernejšej forme a bez akýchkoľvek odpovedí. Dnes sme všetci bombardovaní správou, že keď budeme príťažlivejší, budeme viac milovaní. Nemusí to súvisieť s Bohom, a napriek tomu je to stále náboženstvo skutkov, a to také, ktoré je hlboko zakorenené. Z tohto dôvodu má Reformácia tú najiskrivejšiu dobrú správu. Luther hovorí slová, ktoré prechádzajú temnotou ako slávny a úplne neočakávaný lúč slnka:

Božia láska nehľadá, aby našla, ale tvorí to, čo sa jej páči… Namiesto toho, aby usilovala o svoje vlastné dobro, Božia láska prúdi a tvorí dobro. Hriešnici sú príťažliví preto, že sú milovaní; nie sú milovaní preto, že sú príťažliví.

ČAS OPÄŤ DOZREL

O päťsto rokov neskôr stále nie je Rímskokatolícka cirkev reformovaná. Napriek prívetivému ekumenickému jazyku, ktorý používa mnoho protestantov a rímskych katolíkov, Rím stále zavrhuje ospravedlnenie iba z viery. Domnieva sa, že tak môže robiť, pretože Písmo sa nepovažuje za najvyššiu autoritu, ktorej sa musia prispôsobiť pápeži, koncily a učenie. A keďže je Písmo takto odsunuté, nepodporuje sa biblická gramotnosť, a tak sú milióny rímskokatolíkov stále zadržiavaní pred svetlom Božieho slova.

Mimo Rímskeho katolicizmu sa učenie o ospravedlnení jedine z viery bežne považuje za bezvýznamné, mylné alebo zmätočné. Niektoré nové pohľady na to, čo apoštol Pavol myslel pod ospravedlnením, najmä ak majú tendenciu presúvať dôraz od akejkoľvek potreby osobného obrátenia, zmiatli ľudí natoľko, že napokon článok, o ktorom Luther prehlásil, že od neho nemožno upustiť ani ho zmierniť, skončil presne tak — vynechaný alebo umiernený.

Teraz nie je čas hanbiť sa za ospravedlnenie alebo za zvrchovanú autoritu Písma, ktoré ho hlása. Ospravedlnenie iba z viery nie je žiadnym pozostatkom historických kníh; zostáva dnes ako jediné posolstvo o konečnom oslobodení, posolstvo s najhlbšou silou, vďaka ktorej sa ľudia môžu rozvinúť a rozkvitnúť. Poskytuje istotu pred naším svätým Bohom a mení hriešnikov, ktorí sa pokúšajú uplatiť Boha, na svätých, ktorí ho milujú a boja sa ho.

Ach, a aké príležitosti dnes máme na šírenie tejto dobrej správy! Pred päťsto rokmi Gutenbergov nedávny vynález kníhtlače znamenal, že svetlo evanjelia sa mohlo šíriť rýchlosťou, akou nikdy predtým. Tyndaleove Biblie a Lutherove traktáty mohli vyjsť v tisícoch. Digitálna technológia nám dnes poskytla ďalší Gutenbergov okamih a rovnaké posolstvo sa dá šíriť rýchlosťou, ktorú by si Luther nikdy nedokázal predstaviť.

Potreby aj príležitosti sú také veľké ako pred päťsto rokmi — v skutočnosti sú ešte väčšie. Povzbudení vernosťou Reformátorov vážme si to isté úžasné evanjelium, pretože nestratilo nič zo svojej slávy ani zo svojej moci rozptýliť našu temnotu.

Michael Reeves. ČLÁNOK PREBRATÝ ZSPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

4,2/5 (21 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.