Prekvapivá služba povzbudzovania

Pripadá vám povzbudenie ako dobrá, ale malá vec?

Mne pripadá ako obrovská. Chcem vysvetliť, prečo si to myslím, a rád by som vás presvedčil, aby ste sa ku mne pridali. V živote som nestretol človeka, ktorý by trpel, lebo sa mu dostalo príliš veľa povzbudenia v Kristovi. Stretli ste sa s takým človekom vy?

O službe povzbudzovania uvažujem veľa, nie však toľko, koľko by som mal. Môj priateľ Murray Harris, učenec Novej zmluvy, mi raz povedal: „Povzbudzovanie je jednou z najdôležitejších služieb v cirkvi Novej zmluvy.“ V stávke je tu naša biblická autentickosť — či sme si pre seba navzájom prekypujúcim povzbudením.

Povzbudenie je to, čo cítiť z evanjelia, nakoľko prechádza z jedného veriaceho človeka na ďalšieho. Preto služba povzbudzovania nie je voliteľná alebo určená len pre ľudí, ktorí sú v nej šikovní. Skutočné povzbudenie má nad nami všetkými autoritu. Nezaslúži si byť ničím menším ako prevládajúcim tónom našich zborov, našich domácností a našich služieb. Takže, dôkladne o ňom uvažujme. A potom sa doňho pustime.

Čo je povzbudenie?

Novozmluvné sloveso, ktoré sa prekladá ako povzbudzovať, môže tiež znamenať „poskytnúť útechu, zdvihnúť náladu, utešiť, hovoriť priateľským spôsobom.“ V celej Novej zmluve sa povzbudenie týka životodarnej moci nášho spoločného presvedčenia a nášho spoločného života v Pánovi.

Ježiš použil podstatné meno odvodené od tohto slovesa, keď v Evanjeliu podľa Jána 14:26 nazval Svätého Ducha našim „Tešiteľom“ (ekum. prekl.) — čiže naším povzbudzovateľom, ktorý medzi nami pôsobí ako „zmocňujúca prítomnosť“ (John, 260). J. B. Phillips parafrázoval túto funkciu Ducha Svätého, že je „niekým, kto stojí pri vás.“

„V živote som nestretol človeka, ktorý by trpel, lebo sa mu dostalo príliš veľa povzbudenia v Kristovi.“

Už teda chápeme, ako môže naša služba povzbudzovania vyzerať: stojíme pri sebe, pričom si vzájomne odovzdávame životodarnú prítomnosť. To je omnoho viac, než sa v nedeľu ráno pozdraviť niekomu na ceste z parkoviska do cirkevnej budovy. Skutočné povzbudenie je jedným zo spôsobov, akým spolu zakúšame Svätého Ducha. Je to spôsob, akým spolu zakúšame skutočné spoločenstvo. A takéto spoločenstvo život nevyčerpáva, ale život obohacuje, netvoria ho opatrní a odmeraní ľudia, ale takí, ktorí sa do celého diania zapájajú a zúčastňujú sa na ňom, druhých nekontrolujú a nekritizujú, ale uisťujú a posilňujú.

Učíme sa robiť veci navzájom

Novozmluvné príkazy „navzájom“ maľujú obraz krásy medziľudských vzťahov. Medzi tieto príkazy obsahujúce výraz „navzájom“ patrí nielen „povzbudzujte sa navzájom“, ale tiež „milujte sa navzájom“ (J 13:34–35), „prijímajte sa navzájom“ (R 15:7), „vyznávajte si navzájom hriechy“ (Jk 5:16) a ďalšie. Je to absolútny spôsob, ako sa spolu tešiť z Krista. Kto by sa nechcel do toho s radosťou vrhnúť? Ale všimli sme si zároveň aj také „navzájom“, ktoré nenájdeme v Písme, ale niekedy sa objaví medzi nami? Napríklad: „Nadávajte si navzájom“, „zahanbujte sa navzájom“, „vyvíjajte tlak na seba navzájom“, to iba na začiatok.

Prečo všetci nezaradíme spiatočku a znovu sa nenaučíme, ako žiť spolu v Kristovi? A existuje lepšie miesto, kde by sme mohli začať, ako „povzbudzujte sa navzájom“? Nová zmluva považuje povzbudenie za samotný základ skutočného kresťanstva: „Ak je nejaké povzbudenie lásky [v Kristovi]… “ (F 2:1).

Ale vstúpiť do nových vzťahových vzorov správania je riskantné — zahŕňa to riziká, ktoré sa však oplatí podstúpiť! Služba povzbudzovania nás oslobodzuje od bezpečnej nestrannosti, od nechávania si tajomstiev len pre seba, od vzájomného hodnotenia, zakladajúceho sa na výpočte nákladov a ziskov. Skutočné povzbudenie nás uchváti natoľko, že vyústi do šťastných a dôverných vzťahov jedného s druhým. A keď to povzbudzovanie, ktoré si budeme vymieňať, zosilnie tak, až to začne byť nepríjemné, potom dobre! Konečne sa veci pohli dopredu.

Záleží na povzbudení?

Ako som skôr povedal, v živote som nestretol človeka, ktorý by bol nadmieru povzbudený v Kristovi. Ale niekedy predsa len vidím ľudí — robil som to aj ja! — nadchnutými čudnými dôrazmi a pomýlenými prioritami, dokonca „kresťanskými“ spôsobmi. Biblia nás všetkých varuje: „Naničhodné a bláznivé sporné otázky zavrhuj, veď vieš, že vyvolávajú (len) zvady“ (2. Tim 2:23). Ale službu povzbudzovania nesprevádza žiadne upozornenie. Neprehnali sme to. Biblia nehovorí: „Povzbudzujte sa navzájom — ale buďte opatrní!“

Keď nepestujeme aktívne spoločenské prostredie, v ktorom povzbudzujeme druhých, čo sa vtedy stane? Začíname držať hladovku. To, čo potom zažívame, nie je aktívne zranenie, ale nedostatok uistenia a povzbudzujúcej atmosféry, ktoré všetci potrebujeme. Ďalej zápasíme, ale sme oslabení. Možno menej povzbudzujúce kresťanstvo je pre mnohých z nás normálne. Možno si len sotva vieme predstaviť, aké je nádherné, keď nás často a silno povzbudzujú a my sme takým povzbudením pre druhých.

Som presvedčený, že ako kresťania, ktorí veríme Biblii, ktorí sme ochotní pomáhať druhým a s učením to myslíme vážne, musíme sa vrátiť k samotným základom. Musíme spolu prehodnotiť celý svoj život. Musíme ho znovu začať stavať na samotnom evanjeliu.

Doktrína bez kultúry

Ako nás mení evanjelium? Na dvoch úrovniach. Po prvé, začíname veriť pravde, ktorú učí evanjelium. Po druhé, začíname skúšať krásu kultúry evanjelia. A tá druhá zmena nie je čerešničkou na torte. Doktrína evanjelia nesmie nikdy visieť vo vzduchu ako nejaká bezmocná abstrakcia. Doktrína evanjelia vytvára kultúru evanjelia. Vzťahy, v ktorých sa ľudia povzbudzujú, sú okrem iných vzácnych duchovných realít tým, kvôli čomu máme rôzne doktríny.

„Povzbudenie je to, čo cítiť z evanjelia, nakoľko prechádza z jedného veriaceho človeka na ďalšieho.“

Ale ak kážeme doktrínu, a pritom zanedbávame kultúru, skončíme — nuž tak, ako dopadli niektorí z nás: ako pravoverní a vyčerpaní. Nech už to bolo čokoľvek, čo sa v prvých storočiach prehnalo Rímskou ríšou, nebola to táto vec. To, čo uchvátilo staroveký svet, bol nový druh spoločenstva. Tí znevýhodnení, ale presvedčení kresťania vedeli, čomu veria, a poznali krásu, ktorú ich presvedčenie vytváralo a na ktorú s údivom hľadel rímsky svet. Tertulián (asi 160 — 220) podal správu o tom, čo hovorili ľudia o kresťanoch: „Ako sa len navzájom milujú! Akí sú ochotní zomrieť jeden za druhého!“

Hovorí to dnes niekto o nás?

Čo nie je povzbudenie

Uspokojili sme sa my, moderní kresťania, s tým, že máme silnú doktrínu a fasádu neurčitej, predvídateľnej a nevýraznej prívetivosti?

Jedno je isté, že povzbudenie evanjelia nie je priemernou, všednou vecou, ktorá sa dá prejsť bez povšimnutia. Služba povzbudenia je prekvapujúca, podmanivá a posilňujúca. Áno, vyžaduje si úsilie a zámernosť, ale zanecháva v nás pocity nadšenia a povznesenia. Odchádzame takíto počas bežnej nedele z našich zborov: nadšení a povznesení?

Keď služba povzbudenia získa svoju skutočnú autoritu, preberie vedenie a udáva tón v spoločenstve, potom takí ľudia naozaj odchádzajú z bohoslužieb. Odchádzajú s myšlienkou: „Človeče, toto som potreboval! Dodáva mi to túžbu žiť tento týždeň pre Krista! A neviem sa dočkať ďalšej nedele!“ Slovo, ktoré to vystihuje, je prebudenie.

Praktické povzbudzovanie

Ako teda môžeme rásť v povzbudzovaní sa navzájom?

Po prvé, nepretržite sa spolu ponárajme do právd Biblie, „aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15:4). Biblia je tá najpovzbudivejšia kniha na celom svete. Boli by sme bláznami, keby sme to nevyužili! Učme sa v našich zboroch, skupinkách a domácnostiach Bibliu naspamäť, Bibliu spievajme, Bibliu sa modlime, z Biblie sa tešme a buďme spolu povzbudení tým všetkým, čím je Kristus pre nás podľa Písma.

Po druhé, spojme našu osobnú vieru, hovorme si príbehy o tom, ako nám Ježiš pomáha prejsť reálnymi životnými situáciami na tomto svete, „aby sme sa navzájom povzbudili svojou obapolnou vierou, vašou i mojou“ (R 1:12). Každý veriaci človek má príbeh — nielen o tom, ako nás Ježiš obrátil v minulosti, ale akým spôsobom je Ježiš pre nás reálny práve teraz. A apoštol Pavol považoval vašu vieru za rovnako povzbudzujúcu, ako bola tá jeho: „vašou i mojou.“

Stresujúce situácie nášho sveta, ktorý je vo všetkom post-nejaký, na nás doliehajú. Ale nestraťme hlavu. Máme mocnejší spôsob, ako dnes čeliť životu, až kým nepríde koniec: „Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň. “ (Žid 10:24–25, ekum. prekl.).