Prijatie slabosti zmení váš život

Achilles bol nebezpečný bojovník s komplikovanou minulosťou. V Homérovej Iliade ho vidíme stúpať na vrchol ako hlavného hráča na konci trójskej vojny. Celé jeho pozadie je dosť melodramatické na to, aby sa Downton Abbey (britský televízny seriál) červenalo, no stačí povedať, že nikto nebol zďaleka taký ako on. Achilles bol súčasne opitý hnevom aj dôkladný v schopnostiach, keď viedol Grékov do bitky. Ale väčšina z nás ho zrejme pozná len pre jeho pätu.

Achilles v Homérovom príbehu nezomiera, ale grécka legenda hovorí, že neskôr utrpel smrteľnú ranu do zadnej časti chodidla. „Achillova päta", ako sa dnes nazýva, sa stala jedným z najpopulárnejších idiómov v západnej kultúre. Označuje istú slabosť človeka, ktorá vedie k jeho pádu.

Ale táto myšlienka pochádza z gréckej mytológie, nie z kresťanskej reality.

Božia múdrosť nám dáva iný obraz. Veriaci v Ježiša nemajú Achillovu pätu — my sme Achillovou pätou.

Myslím tým toto: grécka mytológia nám ukazuje neprekonateľného bojovníka s jedinou slabosťou, ktorá vedie k porážke, keď je využitá; kresťanská realita nám ukazuje závislého služobníka skrz naskrz slabého, ktorého slabosť, keď je využitá, vedie k triumfu.

To je náš príbeh. To je príklad, ktorý zanecháva Ježiš (1. Petrov 2:21). Hrdina zomrel za zloduchov. Víťazstvo prišlo skrze prehru. Život sa zrodil zo smrti. Dobytie bolo uskutočnené utrpením. Najtemnejšia noc v histórii uvoľnila cestu najžiarivejšiemu ránu. V Božej ekonomike je naša slabosť jednou z našich najväčších výhod.

Definovanie slabosti

Čo teda myslíme slabosťou? To slovo má taký všeobecný význam, že kým sa pohneme kamkoľvek ďalej, musíme načrtnúť istý typ definície. Najprv si ujasnime, čím slabosť nie je. Biblický koncept slabosti neznamená veci, v ktorých nie sme dobrí. Sme pokúšaní rozmýšľať takto. Bolo by to jednoduchšie, keby bola slabosť obmedzená na veci, ktorých robenie nám nejde. Ale je to oveľa prenikavejšie. Nemôžeme sa okolo toho len tak opatrne motať.

Slabosť je v Novej zmluve všade. Ježiš povedal svojim učeníkom, že telo je v porovnaní s duchom slabé (Marek 14:38). Lukáš Pavlovým hlasom hovorí o slabých ako o tých, ktorí sú ekonomicky znevýhodnení (Skutky 20:35). Korintskí veriaci boli slabí v spoločenskom zmysle (1. Korintským 1:26–27). List Rímskym nám hovorí, že Ježiš za nás zomrel, kým sme ešte boli slabí, teda kým sme boli bezbožní a nemali sme žiadnu možnosť zaslúžiť si čo i len najmenšie dobro (Rímskym 5:8). Ale sme tiež slabí, keď sa modlíme, keď nám chýbajú slová či znalosti (Rímskym 8:26). A potom sú tu ďalší kresťania, ktorí sú slabí, keď sa nedokážu preniesť cez súdenie ostatných vo veciach svedomia (Rímskym 14:1–4). Pridajte k tomu tiež fyzické slabosti, ktoré Pavol zrejme cituje v 2. Korintským 10:10, tŕň v tele v 2. Korintským 12:7 a litániu nepríjemnosti v 2. Korintským 12:10. Každopádne sme teda cítili spôsob, akým Biblia hovorí o slabosti.

Kontext samozrejme určuje špecifický význam slabosti, ale každé použitie slova je spätne prepojené so všeobecnou myšlienkou nedostatku. Ak by existovalo jedno široké vysvetlenie slabosti, bolo by to postrádať. Slabosť znamená, že nemáme to, čo je potrebné. Znamená to, že nie sme zvrchovaní, ani vševediaci, ani neprekonateľní. Nemáme kontrolu, nevieme všetko, a môžeme byť zastavení. Slabosť znamená, že zúfalo potrebujeme Boha. A žiadosť pre moju vlastnú dušu aj pre vašu je, aby sme slabosť prijímali, nie ňou pohŕdali.

Dopad prijatia slabosti

Keď prijmeme slabosť, znamená to, že sme sa na seba pozerali dosť dlho na to, aby sme pochopili, že to nezvládneme bez toho, aby sme sa pozerali na Niekoho Iného. Prijatie slabosti znamená, že vieme, že veľmi silno potrebujeme Boha. Tento objav, akokoľvek málo sme z neho nadšení, nás odmieta nechať len tak, kým nás nezmení, čo vplýva na náš zbor, naše spoločenstvo aj na naše záväzky. Aby som bol konkrétnejší, tu sú tri spôsoby, aký dopad má prijatie slabosti na naše životy.

1. Prijatie slabosti znamená, že duchovné dary znamenajú veľa.

Cirkev je nadprirodzeným spoločenstvom, a my ho nadprirodzeným nerobíme — to robí Boh. Sme príliš slabí, aby sme vykonali prácu budovania viery, ku ktorej sme povolávaní, bez ohľadu na to, aké unikátne môžu byť naše konkrétne osobnosti. Prichádza to odinakiaľ, konkrétne, ako hovorí Efezským 4:7–13, od vzkrieseného Krista.

V tejto pasáži Pavol cituje žalm 68 a vykresľuje Ježiša ako víťazného kráľa rozdeľujúceho korisť svojho triumfu. Zmŕtvychvstanie Krista bolo jeho kráľovským sprievodom na trón Siona po porazení hriechu a smrti. Tento sprievod bol viac ako žiarivé svetlá a zbor spievajúci aleluja. Kráľ je dobyvateľom. Má jazvy. A jedným ovocím týchto jaziev je dar učenia, ktorý má váš pastor. Alebo múdrosť v oblasti vzťahov, ktorú má vedúci vašej skupinky. Alebo povzbudivé slová tej panej.

Keď vidíme Kristovo víťazstvo v daroch ostatných, naše oči sa stávajú viac vďačnými ako kritickými. Namiesto hľadania chýb oslavujeme. Sme viac pohnutí Božou udivujúcou mocou ako odradení našimi svojvoľnými preferenciami. Ježiš pre ten dar zomrel. Zomrel, aby váš brat či vaša sestra mali ten dar a aby ste ním vy boli budovaní. Je to dôležité.

2. Prijatie slabosti dáva nášmu vzťahu s Bohom viac energie a pokoja.

Sila a pokoj je to, čo je podľa Johna Owena v stávke, keď neumŕtvujeme svoje hriechy. Sila je myšlienkou našej aktivity smerujúcej von. Je to naša práca pre Pána. Pokoj je vecou v hlbokých zákutiach našich duší. Je to charakter našich tichých modlitieb.

Prijatie slabosti prináša vlnu sily, pretože si uvedomujeme, že naša práca sa musí diať v Božej moci, nie v našej. Je to ako výmena bicykla za Ferrari — máme viac koní.

Prijatie slabosti prináša viac pokoja, pretože si čerstvo uvedomujeme, že Boh nás miluje pre Svoju milosť, nie preto, že by sme boli silní. Naša radosť nespočíva v našich schopnostiach, ale v súhlase, ktorý nám Boh udeľuje v Kristovi, v tom, v ktorom si nás vybral pred vekmi podľa Svojho vlastného účelu a milosti (2. Timoteovi 1:9).

3. Prijatie slabosti maximalizuje našu plodnosť

Keď sme zaseknutí v sebe samých, vytvárame strop pre Boží potenciál. Definujeme možnosti podľa našich schopností, nie podľa Jeho. A ak na seba zízate dosť dlho, vaša schopnosť snívať sa zmenší na nulovú. To je bezpečný a smutný spôsob, ako žiť, odmietajúc nechať vaše sny rozprestrieť sa mimo toho, o čom s istotou viete, že to dokážete vykonať sami. Je to tiež znak, že sa sami považujete za silnejších, ako ste.

Uvedomenie si, že sme slabí, ničí našu sebestačnosť. Vyznávame, že sme ľudia s vážnymi chybami, ktorí nemajú žiadnu nádej, že by konali akékoľvek trvácne dobro, ak skrze nás nekoná Boh, ktorý môže kriesiť z mŕtvych. A o to ide — Boh, ktorý môže kriesiť mŕtvych, cez nás koná. V skutočnosti je nezmerateľná veľkosť Jeho moci voči nám podľa moci, ktorou konal v Kristovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a posadil Ho po Svojej pravici v nebesiach (Efezským 1:19–20).

Keď prijímame svoju slabosť, vieme, že Božia práca musí byť vykonaná v Božej moci. A ak je to na Bohu, môžeme snívať vo veľkom. Je dosť mocný, aby vykonal čokoľvek, čo chce (Žalm 135:6). Je dosť dobrý, aby neušetril Svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých (Rímskym 8:32). A s Bohom, ktorý je taký silný a taký dobrý, je otázka, ktorú sa musíme sami seba spýtať, o čo Ho žiadame. V nových nebesiach a na novej zemi, keď sa naša viera stane zrakom a my uvidíme slávu Kristovu, nebudeme spätne rozmýšľať o našom terajšom čase a hovoriť: „Viete, moje sny o Božej sláve boli príliš veľké."

Nikdy to nepovieme. Pretože toto je kresťanská realita, nie grécka mytológia.