Prišiel, aby Ho zradili

„Aj blízky priateľ môj, ktorému som dôveroval, ktorý jedával môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne.“ (Ž 41:10)

Obidvaja zomreli v ten deň na dreve. Jeden visel na kríži; druhý sa kýval na konári. Zdanlivé priateľstvo trvalo viac ako tri roky. Spolu jedli, spolu sa smiali, spolu zvestovali kráľovstvo, spolu vyháňali démonov, spolu sa hádali s farizejmi. Kráľ neba opustil svoj trón, sklonil sa a prizval tohto muža, aby sa stal jedným z jeho najbližších dvanástich priateľov. Dňom i nocou sa tento muž priatelil so svojím Stvoriteľom.

A obidvaja zomreli v ten deň na dreve. Obaja boli Bohom prekliati: „Zlorečený každý, kto visí na dreve“ (G 3:13). Jeden z nich bol zradený; ten druhý bol zradcom. Neslávne známy plán zahŕňal dobre známu tvár.

Diabol medzi učeníkmi

Podľa vzoru Delíly so Samsonom a Achitófela s Dávidom sa slovo o falošnosti, ktoré nachádzame v Žalme 41, muselo naplniť: „Ten, čo jedol môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne“ (J 13:18; Ž 41:10). Neovládateľné zviera sa postavilo proti svojmu Učiteľovi, svojmu Dobrodincovi, svojmu Pánovi — ešte keď mal vo svojej brade omrvinky z chleba podávaného na kráľovskej hostine.

Ešte keď bol rozhorčený z toho, že Mária vyplytvala drahý olej na Ježišove nohy (J 12:3–8) — namiesto toho, aby mu dala peniaze z jeho predaja, z ktorých by si mohol niečo ukradnúť predtým, ako sa zvyšok rozdá chudobným — odišiel za Ježišovými nepriateľmi a predal im ho za cenu otroka, tridsať strieborných, ako to bolo predpovedané (Zach 11:12; Mt 26:14–16). Nasledujúci večer, keď vedel, že tá zmija nakoniec udrie, Ježiš sa zachvel vo svojom duchu, keď im naposledy povedal: „Jeden z vás ma zradí“ (J 13:21). Žalmista zachytáva jeho úzkosť:

„Lebo nie nepriateľ ma tupí, to by som zniesol, nie nenávistník môj sa stavia nado mňa, pred ním by som sa ukryl. Ale ty si človek mne rovný, môj priateľ a môj známy.“ (Ž 55:13–14)

Burácajúce rozhorčenie nepriateľa možno znesieme, ale pred tichou nenávisťou falošného priateľa kto dokáže obstáť? Dýka spoločníka preniká až k duši. A takíto pochlebovači vedia najlepšie, kde treba udrieť — vzťah je iba za účelom získavania informácií. Vedel, kde bude Ježiš v tú noc. „Nasledujte ma: privediem vás k nemu.“ Et tu, Judas?

Ideme si zodrať jazyk, aby sme jeho podlosť opísali primeranými prívlastkami. Otec vyzýva nebeských anjelov, aby sa zdesili, zhrozili a pri pohľade na to boli úplne zronení (Jer 2:12). Ježiš hovorí: „Lepšie by bolo tomu človeku, keby sa nebol narodil“ (Mk 14:21). Tak sa volá ten, ktorého preklialo nebo: Judáš Iškariotský.

Čisté nohy, špinavý skutok

Stôl pre jeho posledné jedlo bol prestretý. Prišla už noc zrady. Ježiš, ktorý ich miloval dokonalou láskou, im teraz „dokonale preukázal lásku“ (J 13:1).

Vstal a vediac, že smrť ho privedie späť k jeho Otcovi, si bedrá opásal zásterou a sklonil sa, aby umyl nohy svojim učeníkom (J 13:3–5). Špinavý skutok bol vykonaný s čistými nohami. Ježiš nebol žiadnym pokrytcom: „Vám, ktorí počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia“ (L 6:27).

Vedel o tom celý čas? Vedel. Ježiš vedel, koho si vyvolil, keď prvý raz videl Judáša, ako sa plazí v tráve: „Či som si ja nevyvolil vás dvanástich? A jeden z vás je diabol“ (J 6:70). V tú noc povedal, že nie všetci budú očistení od hriechu, lebo: „Ja viem, ktorých som si vyvolil“ (J 13:18).

Jeho posledná predpoveď splnila účel: potvrdiť aj teraz — najmä teraz –, že on je to božské „Ja som“ (J 13:19), Syn toho, ktorý napísal aj túto najtemnejšiu kapitolu. Ježiša nedostal chvejúci sa Judáš — človek, ktorého slabé odhodlanie potrebovalo, aby dostal od svojej obeti povzbudenie konečne zosnovať svoje zlo (J 13:27). Prišiel, aby Ho zradili. Tvár neviditeľného Boha nastavila svoje líce, aby ho naň mohol pobozkať had.

V ovčom rúchu

Po tom, čo sa jeho strápený duch nahlas vyjadril o zrade, Ján nám podáva znepokojivú odpoveď. „Učeníci v rozpakoch pozreli jeden na druhého, o kom hovorí“ (J 13:22).

Ich oči sa stretli. Ako len mohol medzi nimi sedieť vinník? Namiesto uvažovania, kto je najväčší, museli nakoniec počítať s faktom, že medzi nimi jedol, spal a slúžil diabol. Nik sa na Judáša nezachmúril a popod nos si nezašomral, vedel som to. Nik neschmatol jeho meč, aby mu odťal ucho. Namiesto toho sa jeden po druhom pýtali Ježiša: „Či vari ja?“ (Mk 14:19). Každý z nich v sebe videl toľko tmy, ako on videl v Judášovi.

Vyzeral ako zbožný kultivovaný mladý muž. Aj on všetko opustil, aby nasledoval Ježiša. Aj on konal znamenia a divy. Aj on si získal dôveru iných učeníkov. Aj on počul kázanie, videl zázraky a neodišiel, keď sa veci skomplikovali. Zaisťoval si väčšiu úctu, keď predstieral veľkú starosť o chudobných (J 12:5–6). Bol nadaný v oblasti obchodu a zverili mu financie. Toto dieťa temnoty sa zahalilo svetlom.

Dvaja muži na dreve

Vedel Judáš, že je diablom? Vedel, že kradne, ale rovnako tak, že jedna minca hore-dolu. Nikomu tým neubližuje, myslel si. Hoci je spôsob, ktorý ukončil jeho život hriechu, špecifický, je jeho život predsa len dobre známou cestou do zatratenia. Cesta Judáša bola cestou kompromisu.

A aj my sa správame ako diabli, keď potajomky žijeme v hriechu: „Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku“ (1. J 3:8). Kráčaš Judášovou cestou? Nech ti jeho hompáľajúce sa telo pripomenie, kam vedú veľké prísľuby hriechu a satana.

Ale v ten deň zomierajú na dreve dvaja muži.

Hľaďte na slávu toho druhého muža, ktorý položil svoj život za svojich priateľov. So svojím Otcom pripravil tajný plán, že vezme na seba trest ako nejaký Judáš, aby zachránil ľudí Judášovho pokolenia. Predstavte si ho, ako sa ochotne necháva zradiť, je opustený, utláčaný; ako sa zvíja od Božieho hnevu, aby vykúpil zlorečený ľud z večného odsúdenia. Predstavte si ho, ako objíma pätu zradcu, aby zradcov uzdravil.

Čo urobíme s tridsiatimi — či tridsiatimi tisícami — strieborných mincí, ak ho stratíme? Odmietni akúkoľvek a každú podobnú ponuku. Večný život je poznať Otca a jeho Syna, ktorého meno sa stalo vôňou neba: Ježiš Kristus. Naša velezrada viedla k jeho mukám, aby sa jeho sláva stala naším pokladom.