Pýtame sa: „Bože, čo by som mal robiť?“

Často sa stáva, že za mnou ako poradkyňou prichádzajú klienti s otázkami týkajúcimi sa rozhodnutia, ktoré musia urobiť. Zvyčajne sa snažia získať odbornú radu alebo duchovné vedenie v súlade s tým, čo hovorí Písmo, čo je dobrý postup.

Za celé tie roky som si všimla, že hoci často kladieme dobré otázky, existuje lepšia otázka, ktorú by sme mali klásť. Taká, na ktorú nám Boh chce pomôcť získať odpoveď viac, ako na tú, čo máme na perách.

Spomínate si na najbežnejšiu otázku, ktorú vám ľudia kládli v poslednom ročníku strednej školy? „Takže, na ktorú vysokú školu ideš?“ Potom, asi o štyri roky neskôr, hlavnou otázkou, ktorú ľudia kládli, bolo: „Čo plánuješ robiť, keď doštuduješ?“

Mnohí z nás si stále pamätajú na zvieranie žalúdka, ktoré sme cítili, keď sme nemali jasnú či pohotovú odpoveď, alebo sme mali obavy, že naša odpoveď nie je dosť pôsobivá. Žijeme vo svete, ktorý konanie a dosahovanie cieľov hodnotí tak, že podľa nich potom prideľuje identitu a hodnotu. Tento tlak mnohých z nás vedie k prežívaniu hlbokej úzkosti, že ak urobíme nesprávne rozhodnutia, budeme „menej znamenať“, premeškáme Božiu vôľu pre náš život či dokonca budeme v istom zmysle zostávať pozadu.

Keď mám pred sebou určité rozhodnutie, chcem KONKRÉTNU ODPOVEĎ.

To znamená, že Bibliu beriem tak, akoby v nej išlo hlavne o mňa, pričom v nej v skutočnosti ide hlavne o Boha. Keď som sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi stala kresťankou, vedela som, že chcem, aby ma v živote riadil Boh. A tak som sa pristihla pri tom, že k svojej Biblii pristupujem ako k nejakej magickej knihe a dúfam, že mi povie, čo mám robiť v každej určitej situácii.

Problém tohto prístupu spočíva v tom, že Biblia sa nikdy nemala takto používať. Nie je to magická kniha, ktorou zatrasiete, otvoríte ju a nasmeruje vás na verš, ktorý vám dá okamžitý smer. Takto pristupovať k Slovu Božiemu znamená zle rozumieť tomu, ako je Biblia usporiadaná a s akým úmyslom sa má čítať, nechápať, ako v Písme a cez neho pôsobí Duch Svätý, a Bibliu kladieme pod našu autoritu, a nie nás pod jej autoritu.

K Písmu pristupujeme s túžbou po odpovedi, ale k Písmu máme pristupovať s túžbou po stretnutí s osobou — živým Bohom, Pánom Ježišom. Ježiš má väčší záujem o to, aby nám v určitých okolnostiach života zjavil seba samého, než aby sme s ním zaobchádzali ako so svojím duchovným GPS.

Ak nám Biblia nemá dať magicky odpovede na každodenné alebo životné rozhodnutia, čo nám má povedať? Namiesto toho, aby nám povedal, čo máme robiť, Boh plní stránky písma, aby nám dal vedieť, kým sa máme stať.

Božia vôľa pre nás sa nachádza v celej Biblii, a neminieme ju, keď sa budeme snažiť poznávať Ho prostredníctvom písma. Jeho vôľa prichádza k nám podľa Jeho podmienok, pretože Jeho podmienky sú vždy dobré a vždy sledujú naše najvyššie dobro. Vraví nám, že Jeho vôľou pre nás je predovšetkým stať sa podobným Ježišovi.

V 1. liste Tesaloničanom, v 4. kapitole Pavol hovorí: „To je vôľa Božia: vaše posvätenie.“ Posvätený jednoducho znamená byť „svätý, oddelený.“ Keď vierou prijmeme Krista, sme „posvätení“ alebo „staneme sa svätými“, lebo teraz sme „v Kristovi“ a máme Jeho dokonale čistý register. Pavol tu hovorí Tesaloničanom (a nám dnes), že teraz, keď už patríme Kristovi, musíme dovoliť Duchu Svätému, aby nás premieňal zvnútra navonok, pričom cieľom je čoraz viac sa pripodobňovať Ježišovi a konať ako on, nie ako náš starý človek (Ef 4:22).

Inými slovami, Pavol nás učí, že tá istá milosť, ktorá nás zachraňuje a oslobodzuje od rozsudku Jeho spravodlivosti, nás bude postupne premieňať, aby sme sa stávali nositeľmi jeho obrazu, ktorým sa aj máme stať. Navyše, Rímskym 12:1–2 nám hovorí, aby sme svoje telá vydávali v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť. Keď konáme tento „duchovný akt uctievania“ a premieňame sa obnovením svojej mysle, vieme potom rozpoznať, čo je vôľa Božia (verš 2).

Čo to znamená v praxi? Ako nasledovníci Krista sa už netvarujeme do podoby tých, čo nás obklopujú v tomto svete, ale teraz — so zmeneným srdcom — dovoľujeme, aby moc Ducha Svätého premieňala naše zmýšľanie, aby sme sa začali podobať na nášho nádherného Spasiteľa. Z Božej milosti teda celý život (v skutočnosti) vynakladáme na to, aby sme rástli do podoby ľudí, ktorými (už) sme v Kristovi.

Boh má veľký záujem o to, aby nás videl ako premenených v svätý ľud, ktorý odráža Jeho milosť a milosrdenstvo pred svetom, ktorý po Ňom zúfalo túži. Prichádzame k nemu s pociťovanými potrebami (daj mi odpovede) a On napĺňa našu SKUTOČNÚ potrebu (stať sa ľudom, ktorým sa máme stať — nie dokonalým, ale ľudom zachráneným a zmeneným milosťou dobrého a milosrdného Boha).

Keď rastieme, aby sme spoznávali, dôverovali a stávali sa podobnými Tomu, ktorý sa kvôli našej najväčšej potrebe všetkého vzdal — aby nás zachránil od nášho hriechu –, môžeme sa na Neho spoľahnúť, že náš život bude starostlivo viesť a usmerňovať pre Jeho slávu a naše dobro, bez ohľadu na rozhodnutie, ktoré potrebujeme urobiť či okolnosti, v ktorých sa nachádzame.

Takže možno nebudeme počuť ten zreteľný šepot, po ktorom tak zúfalo túžime, ako nám vraví: „choď na túto školu, vezmi túto prácu, vezmi si toho človeka za manžela/manželku, či urob toto rozhodnutie, nie tamto.“ Môžeme si však byť istí, že keď položíme azda tú lepšiu otázku: „Pane, urobíš zo mňa človeka, ktorý sa viac podobá na teba?“ Jeho odpoveď už znie: „Áno!“