Rozhovor s Alenou Popikovou

Ali, ty si už od 16tich bola aktívna v cirkvi. Čo by si nazvala „Bod zlomu” vo svojom živote, že namiesto diskoték a zábav si sa začala venovať práci s deťmi a teenagermi?

Už v roku 1990 sa začal Pán Boh dotýkať môjho srdca. Hneď po revolúcii som musela ísť povinne na mládež ????. A tam som prvýkrát stretla mladých ľudí, ktorí mali vieru, ktorá bola iná, ako som doteraz videla vo svojom okolí. Boli to ľudia, ktorí horeli, tak by som to nazvala. A to ma priťahovalo. Pán Boh sa ma dotýkal cez vzťahy na mládeži a cez službu deťom. Ale aj v mojom živote bolo obdobie, keď som sedela na dvoch stoličkách. Učila som besiedku, chodila na mládež, ale zároveň som mala kamarátov aj mimo zbor. A zažila som, čo sú to diskotéky a zábava. Ale ten skutočný záujem zo strany ľudí, ktorí boli starší a zrelší ako ja, ten sa ma dotýkal. To bol Pán Boh cez nich. Otázky ktoré mi vedúci dávali, nie preto, aby ma poučili, ale aby som premýšľala a Duch Boží, mi nedali pokoj. Postupným duchovným rastom v poznávaní Ježiša mi bolo jasné, že nechcem sedieť na dvoch stoličkách. A Pán Boh ma viedol krok po kroku… Najprv to bola služba deťom, kde som bola pozvaná. A cez prípravu besiedok pre deti Pán Boh učil aj mňa. A neskôr cez mládežnícke konferencie SEM som vnímala povolanie k teenegerom, aj keď som vtedy o tejto práci nič nevedela. Mala som jednu knihu pre dorast, ale mala som Pána Ježiša a kopec ďalších spolupracovníkov, ktorí tiež túžili slúžiť, lebo sme mysleli na tie generácie, čo prídu po nás. 

Prečo ti ešte stále dáva zmysel veriť v Boha v spoločnosti, ktorá hovorí, že Boh neexistuje a ak áno, tak sme Mu ľahostajní? 

No veď to, mňa práve táto doba a spoločnosť vedie bližšie k Bohu, lebo bez Neho by som to ťažko zvládla. Moja otázka je, ako to dávajú v dnešnej dobe ľudia bez viery v Boha? On jediný dáva nádej. On je cesta k životu, a nie k živoreniu. Ja síce tu na tejto zemi žijem na jednej strane ako v takom vákuu, medzi kresťanmi, lebo som v priestoroch cirkevného zboru na Legionárskej, kde je náš farský úrad a len kresťanské inštitúcie. A na druhej strane v školách, na ktorých učím, v učiteľských vzťahoch, ktoré nie sú jednoduché. Svoju vieru chcem ukazovať práve tam — kolegyniam, niekedy tam vidím toľko nelásky a beznádeje, toľko rozbitých manželstiev. A ak Pán Boh dá príležitosť, som tam, počúvam a čakám, čo Pán odo mňa chce. Učím aj mnoho detí, ktoré mi povedia, že jeden z rodičov neverí. Ale ja verím, ja poznám tu dobrú správu, tak ako by som si ju mohla nechať pre seba? Aj žena Samaritánka utekala a povedala, že stretla Ježiša. Ani ja nechcem byť ticho, táto spoločnosť potrebuje počuť, že je tu nádej — Ježiš Kristus.

Ktoré hodnoty vo svojom manželstve považuješ za rozhodujúce?

Neviem či rozhodujúce. Ale pre mňa je dôležitá vernosť — Bohu (zostať verný až do konca) a vernosť sebe navzájom, nájsť si spoločný čas mimo všetky povinnosti a všetkých ľudí…

Podporuje tvoj manžel tvoju službu v cirkevnom zbore?

Áno, myslím, že vo všetkom a od samého začiatku. Samozrejme, že nechýba také zdravé stopnutie či napomenutie z jeho strany, že existuje aj on a naša rodina… keď je totižto služba a práca prepojená, tak sa človek začína strácať v tom, kde sa nachádza. A doma pre udržanie toho zdravého, je nevyhnutné, aby mi to môj manžel pripomínal :). Pán Boh dal môjmu mužovi veľké srdce, ktoré vie dávať a pomáhať.

Čo pre vás ako rodinu znamená byť súčasťou cirkevného zboru?

Keď sme prišli do Bratislavy, tak sme sa stali súčasťou väčšieho spoločenstva — rodinného. Bola to skupinka, kde sme chodili. Chvíľu sa nám zdalo, že nepotrebujeme chodiť ani do kostola. Ale po jednej rodinnej konferencii sme boli napomenutí, že misia je veľmi dôležitá. A ja som veľmi silno vnímala, ako nás Pán Boh volá robiť misiu priamo v cirkevnom zbore, že aj tam je veľa ľudí, ktorým je potrebné slúžiť. Nebolo to vôbec jednoduché, začali sme chodiť pravidelne aj na nedeľné služby Božie, zoznamovali sme sa postupne so zborom na Legionárskej, mali sme rodinnú skupinku a túžili sme mať aj rodinné spoločenstvo v kostole, čo sme spolu so širším tímom mladých rodín aj začali a pár rokov robili. Je to náš domov. Duchovný domov, naša užšia aj širšia rodina. Deti sú taktiež súčasťou spoločenstiev a slúžia aj počas služieb Božích.

Čo to znamená prakticky? (Ako ste zapojení aj mimo platenej služby?)

Ja spolu s mojím manželom sme v tíme Zborového tábora, a to už od roku 2008, ďalej sme súčasťou tímu, ktorý robí občerstvenia, ktoré sú v zbore po SB v kostole, manžel má aj pravidelné služby pri dverách, keď sú SB v nedeľu a ja zasa všetko, čo súvisí s deťmi v našom zbore — besiedky a detské služby Božie, spievam aj v spevokole. To sú také pravidelné služby, ale je veľa vecí, ktoré sa robia a vždy sa zídu potrebné pomocné ruky.

Máš tri deti. Akým najväčším výzvam si čelila pri ich výchove a ako ste to zvládli/nezvládli?

No v tomto čase, keď mám doma teenegerov, mám pocit, že sme nič nezvládli :). Dokážeme sa veru doma pekne pohádať, a môžem si hovoriť, že s „puberťákom“ sa nehádaj… no nedá sa. V svetlých chvíľach sa viem na to všetko pozrieť s nadhľadom, veď aj náš Otec nebeský to nemal a ani nemá so mnou vždy ľahké. Ale veľmi som rada, že Pán Boh sa dotýka našich detí a vedia sa ospravedlniť, priznať aj chybu, ale to platí aj o nás. Keď boli deti malé, tak sa mi to zdalo úžasné, naozaj. Nerobilo mi nič problém, deti boli živé, ale dali si povedať, a aj keď nie, bolo skvelé prechádzať ich vývinom, veď sú ešte deti, naučia sa to, pochopia to… Ale samozrejme už aj v ich mladšom veku dochádzalo k presadzovaniu si svojej vôle, čo nie je zlé, pokiaľ to nie je už cez čiaru. Asi najväčšia výzva je to vtedy, keď vieš, že tvoje dieťa robí niečo, čo ho povedie mimo, chceš mu poradiť, usmerniť, aby neurobil chyby, ktoré ty už máš za sebou… ale ono si nedá povedať. A čo s tým? Môžeš povedať svoj názor, ale je dôležité, aby to bolo s rešpektom. Alebo niekedy aj to nechať tak, nech sa popáli, nech aj padne, je potrebné, aby robili aj vlastné chyby… to je pre mňa najťažšie. Nezasahovať, vedieť sa stiahnuť. Niečo sa nám miestami zdá, že sme to zvládli a zasa niečo, že sme nezvládli — neviem, uvedomujem si, že dôležité je, aby vedeli, že ich ľúbime a záleží nám na nich, ale že Boh ich miluje ešte viac. My sme len správcovia, deti nám boli zverené na chvíľu, nevlastníme ich. A na to nechcem zabúdať. 

5.Ako zvládate v domácnosti výzvy moderných technológií? (Čas pred mobilom/obrazovkou, AI, sociálne siete)?

Aj toto sa vyvíja časom a zároveň to závisí od dieťaťa. Keď boli deti malé, nemali mobil, potom len tlačidlový a neskôr keď prišli na 2. stupeň, do ich životov vstúpil Edupage, a bolo potrebné, aby sa s tým naučili robiť. Veľa sme sa o tom rozprávali, mali denné limity, najmladšieho to postihlo najviac, tak mal v mobile aj kontrolu. Teraz máme doma teenegerov a jedného dospelého, ťažko sa už rozkazuje. A bez mobilu, internetu a iných sieti sa nezaobídu. Je to aj výhoda aj nevýhoda tejto doby. V období covidu sme pozerali filmy či seriály aj spoločne. Teraz dajú prednosť spoločnosti kamarátov. Jednoznačne som radšej, ak majú čo robiť, športujú, krúžky, cez týždeň je to škola. Ale už nad tým, čo sledujú, nemám takú kontrolu. Majú v tom voľnosť. Niektoré naše deti s tým nemali a nemajú žiaden problém, iné zas je potrebné trošku usmerňovať, kontrolovať (myslím najmladšieho teenegera). Práve najmladší začal u nás ako prvý používať AI. Dokonca ma to aj učil :) No kam sme sa to dostali :) Ale veľa sa o tom rozprávame a modlíme sa. Pán Boh má s každým z nás svoj plán. Nič sa nedeje, žeby to On nevedel. To, čo sme deťom vštepovali, teraz môže prechádzať skúškou, keďže dve z našich detí sme vyprevadili na školy mimo Bratislavy. 

Prečo si sa rozhodla pre prácu/službu deťom a teenagerom na plný úväzok? Predsa len to nie je veľmi lukratívna práca z hľadiska zárobku alebo spoločenského postavenia…

Ja som sa pre to nerozhodla. To Pán ma do toho povolal a ja som poslúchla. Pán Boh ma predivným spôsobom ale jasne viedol už pred mnohými rokmi cez VŠ, aby som si urobila pedagogické minimum, a práve cez toto štúdium som dostala potvrdenie od Pána, že budem učiť. Netušila som čo, vtedy som si myslela, že to budú odborné technické predmety a zároveň môj plán bol taký, že nepôjdem učiť hneď po škole. Po skončení VŠ som dostala rovno ponuku do firmy, kde som brigádovala, a tak som nemusela nič riešiť, ale to trvalo len rok, a ja som vedela, že tam nemám ostať. Potom som robila manažérku v jednej PR agentúre. Verím, že aj toto bolo požehnaním od Pána, naučila som sa organizovať, delegovať a riešiť rôzne situácie. Až keď som už išla na materskú dovolenku (ostala som doma 7 rokov), vedela som, že sa nevrátim do tej istej práce. Takže po 7 rokoch som začala hľadať prácu. Modlila som sa za dobrú prácu, ale veľmi ťažko bolo povedať Bohu, nech to bude podľa Jeho vôle. Pán Boh je však trpezlivý a keď mi prišli 3 ponuky, tak som sa konečne pýtala, aká je tvoja vôľa Pane? Kde ma chceš mať? Veľmi dôležitý bol pre mňa aj názor môjho manžela, predsa len sme mali už 3 deti a on bol živnostník. Dve ponuky boli opäť pozície manažérky a jedna bola učiť náboženstvo a pracovať s deťmi v našom cirkevnom zbore na Legionárskej. A som vďačná, že aj môjho manžela aj mňa Pán Boh pripravil na to, že mám slúžiť Jemu naplno. 

Čo sú pre teba momentálne najväčšie výzvy, ktorým vo svojej službe čelíš?

Tento svet sa mení veľmi rýchlo. Mení sa hádam všetko. To, čo platilo, keď som ja mala malé deti, už dávno neplatí. Doba je rýchla a my sa ju snažíme ešte predbehnúť. A ako v tom žiť? Fungovať medzi deťmi a učiť? Jedno je pre mňa istota, Božie Slovo — semienko, to je to, čo sa nemení. A ja prosím Pána, aby mi dal múdrosť a nápady, aby som mohla meniť to, čo je možné meniť pri mojich prípravách, aby som išla aj s dobou, ale aby som nezmenila a ani nezabudla na to podstatné. Nech naďalej deti na hodinách, ktoré s nimi mám, môžu spoznávať Pána Ježiša a nech ja môžem byť pre nich príkladom, to je výzva. Ale výzvou je pre mňa aj budovať vzťahy medzi učiteľmi na štátnych školách, kde učím. Ako sa spieva v pesničke Učiň ma Bože kvetinou, mojou túžbou nech jedinou, šíriť je vôňu Kristovu tam, kde je potrebné.

Vo vašom spoločenstve na Legionárskej už niekoľko rokov organizujete — alternatívne— TEMATICKÉ služby Božie. Ako si ich máme predstaviť? Čo vás k tomu viedlo? Ako ste začínali? Akým prekážkam a výzvam ste čelili? Aké ovocie to za tie roky prináša?

Bolo by to nadlho, keby som mala opísať všetko:). Ja som spolu s manželom bola súčasťou tímu Rodinných popoludní, ktoré boli v nedeľu v kostole asi pred 17 rokmi, potom sa u nás v zbore robili dlhé roky raz za mesiac dopoludnia v kostole a teraz sú u nás každú nedeľu o 10.00 h. služby Božie s kapelou. Zámerne sme ich nenazvali inak, veď nech ľudia prídu a uvidia. A ako to začalo? Vrátim sa pár rokov dozadu, keď sme ako zbor pozvali práve EVS, konkrétne prišiel Slavo Slávik, aby sme sa zamýšľali nad naším zborom. Bolo to stretnutie presbyterov a farárov z nášho zboru a iných členov, ktorí by sa chceli o zbore rozprávať. Slavo bol náš mediátor a my sme mohli s jeho pomocou a usmernením premýšľať o našom zbore a spoločne sa o tom baviť. Na záver sme sa dostali k niekoľkým nápadom, na ktorých sme sa najviac zhodli — túžba mať príťažlivé nedeľné služby Božie pre každú generáciu. Potom nasledovali ďalšie stretnutia, na ktorých sme sa o tom rozprávali a modlili sa za to, hľadali cestu. Veľa ľudí bolo skeptických, či by to bolo možné, či to zvládneme, a teraz to už funguje tretí rok. Tieto SB sme chceli urobiť iné, ako sú klasické liturgické SB. A ako vyzerajú? Väčšinou máme kapelu, ktorá na SB hrá, jednoduchší program s modlitbami a biblickými textami, kázeň a aj záver, kde máme čítané požehnanie. Niekedy je to doplnené svedectvom, scénkami alebo máme aj SB, kde nás celým programom prevedie spevokol. Ale bez Božieho požehnania a Jeho povolania ďalších ľudí, ktorí mali túžbu si zobrať zodpovednosť, by nebolo nič. Na takýchto SB sa vždy podieľa mnoho ľudí. Je úžasné vidieť, ako môžeme zapojiť aj mladú generáciu, ako sa dávajú dokopy kapely, ktoré neboli predtým zohraté alebo sa ani nepoznali, a predsa idú a spolu oslavujú Boha. A tak sa spoznávajú aj ľudia v zbore navzájom. Už si nie sú cudzie jednotlivé generácie. Na príprave je dôležitá spolupráca a komunikácia medzi koordinátorom (človek, ktorý na všetko dozerá a zoženie chýbajúcich ľudí na jednotlivé veci) a farárom a kapelou. Je to jednoducho spoločenstvo, ktoré tvoríme spoločne a tešíme sa, ako môže toľko ľudí slúžiť, že to nie sú stále tí istí. Nebolo to jednoduché, boli aj iné názory. A to je, myslím, úplne v poriadku. Pán Boh nás takto stvoril, že sme rozdielni, každý to vnímame inak, ale je úžasné, že sme sa aj spoločne mohli posunúť inam. V našom zbore stále ostali aj SB o 8:30, ktoré sú organové so štandardným liturgickým poriadkom. Ľudia majú možnosť voľby a nemusia odchádzať do iného zboru, hľadať niečo iné. A ja vidím aj ovocie, ktoré to prinieslo a verím, že bude prinášať. Prišli mladé rodiny, mladá generácia, úplne noví ľudia, či staronoví, ktorí sa vrátili. Veľa ľudí sa zapojilo do rôznych služieb, ktoré sú s takýmito SB spojené. Vidím jednu veľkú rodinu. Najviac sa teším, keď prídu aj rodičia s deťmi, ktoré učím na hodinách náboženstva. A povedia, že u nás to žije. Áno, toto je však dielo Ducha Božieho, nie naša zásluha.

Počas leta organizujete aj týždňové pobyty pre rodiny s deťmi z vášho spoločenstva. Prečo sú podľa teba takéto pobyty dôležité? Ako dokážete motivovať ľudí, aby nešli napr. na svoju rodinnú dovolenku, ale namiesto toho investovali svoj čas a peniaze takto?

Už dávno to nie sú pobyty pre rodiny s deťmi. Rodinu totiž tvoria aj mladší, nezadaní, starší… A my sme túžili, aby tieto tábory boli pre všetky generácie, aby si tam našiel miesto každý. Mať spoločenstvo mimo svojho nedeľného domáceho spoločenstva, mimo múry kostola je niečo celkom iné. Je to utuženie vzťahov v inom prostredí, a teda aj spoznávanie sa celkom iným spôsobom ako jedenkrát do týždňa cez SB v nedeľu a rýchlo sa ponáhľať domov. Je to ako liečenie, ktoré ťa nakopne a naštartuje :) Ako infúzia pre vzťahy. Len tak byť v jednom spoločnom prostredí pri raňajkách, pri rozhovoroch, na výletoch, na témach či modlitbách. Pán Boh nás stvoril pre vzťahy. Najdôležitejší vzťah je s Ním, potom je tu rodina, ale Pán Boh nás vedie aj do vzťahov v zbore. Pre mňa sa bez vzťahov nedá žiť a fungovať v spoločenstve. A ako motivovať, aby sa ľudia prihlásili? My sa za to hlavne modlíme. A samozrejme rozprávame sa na SB o tábore, povzbudzujeme ľudí, ale aj toto je v Božích rukách, nikoho neprinútite, a keď sa zo zboru neprihlási dosť ľudí, ostane miesto aj pre ľudí z iných zborov. Aj v tomto mne osobne Pán Boh ukázal, že máme byť otvorení a vedieť prijať ľudí, ktorí také niečo nemajú. Ale snažíme sa hľadať na Slovensku také miesta na pobyt, aby to bola pre ľudí aj dovolenka, a nie finančne náročná. 

Ktorá Biblická postava ťa v poslednej dobe najviac inšpiruje a prečo?

Jaj, je ich veľa, každá v niečom. Ale asi by som dala do popredia Mojžiša. Mnohokrát som sa cítila ako on, keď sa vyhováral, že nechce ísť, keď ho Pán posielal naspäť do Egypta. Aj mňa musel napomínať, a nebolo a nie je jednoduché vždy byť poslušná. Mám pocit, že je toľko iných a lepších, prečo ja? To sú také zápasy, ktoré mám, keď sa mám postaviť pred ľudí. A ešte aj v trpezlivosti je mi príkladom, čo všetko mu ten izraelský národ urobil, koľko reptal a on za nich prosil. Aj ja som dennodenne s rôznymi skupinami detí na hodinách náboženstva a tak ako Mojžiš aj ja viem, že na nich nie som sama. Pán Boh o nich vie, On sa o nich zaujíma — a ja Mu chcem dôverovať. A chcem za nich prosiť a bojovať na modlitbách, veď čo ak nemajú nikoho, kto by sa za nich modlil?

Spolu s manželom ste pravidelnými účastníkmi konferencií EVS. Prečo považujete konferencie za dôležité?

Veru, už si to bez vás nevieme predstaviť. Veľmi radi chodíme na vaše konferencie a aj na vzdelávanie. Je úžasné byť v spoločenstve niekoľko dní za sebou a mať úplne krásne naservírované na tácke Božie Slovo cez rôznych kazateľov. A práve na konferencii sa mi páči, koľko kázní so živým Božím Slovom človek môže počuť a potom z toho dlho aj čerpať. Vždy sme povzbudení. A na vzdelávaní je to fakt super vyvážené, aby načerpala naša duša a oddýchlo si aj telo. A do toho aj spoločenstvo úžasných ľudí. Som vďačná za vašu službu cez EVS, pre mňa sú to každodenne rána so zamysleniami a počúvaním podcastov a kázní cez „chcemviac“. 

O čom snívaš v rodine, spoločenstve, meste, v ktorom žiješ? 

Aby tá detská viera mojich detí — vlastných a aj mne zverených prerástla aj do tej zrelej „dospeláckej“. Aby to semienko, ktoré bolo zasiate, sa zakorenilo a prinieslo mnohonásobný úžitok. Aby ľudia brali Pána Ježiša vážne, aby si nemysleli, že ešte majú mnoho času. Aby nepremárnili ten svoj život. Po tomto túžim aj u seba a u svojej rodiny. Nepremárniť ani jeden deň. Byť k sebe láskavý, nechať prúdiť cez seba Božiu lásku a na nič sa nehrať.

Aká je najťažšia otázka, ktorú si v živote dostala? Akú máš na túto otázku odpoveď?

„Takže môj ocko sa do neba nedostane, keď neverí? Veď je dobrý… " Takéto otázky dostávam na mojich hodinách, keď Duch Svätý zasiahne srdce dieťaťa, a ono pochopí, že jedine Ježiš je cesta i pravda i život. Čo na to odpovedať? Vari nie je nádej? Je len peklo? Nie, my máme byť poslovia nádeje, veď Pán Boh nás tak veľmi miloval, že dal svojho jediného Syna namiesto nás. On je láska a miluje každého človeka. Záleží Mu na každom z nás. Stále je čas milosti, tak myslíme a modlime sa za tých, ktorí Ho nepoznajú. Otázky sú krásna vec, len naďalej veďme deti tak, aby sa pýtali, lebo len tak nájdu odpovede. Ja sa nehanbím aj povedať, že nemám odpoveď alebo neviem. Sú veci — vedomosti, ktoré si vieme prečítať, vyhľadať, ale na niektoré odpovede si musíme počkať, až keď sa stretneme so Stvoriteľom.