Spoločné uctievanie je lepšie než chvíľa stíšenia

Je nedeľa ráno. Konečne si prešiel tou jedinou dopravnou ulicou bez toho, že by bola v karanténe oranžových kužeľov, čo sa na ňu cez noc zniesli ako kobylky. Opatrne manévruješ labyrintom parkoviska, zatiaľ čo ti tvoje deti kopú do zadného sedadla. Ešte predtým než tvoj malý kmeň domorodcov opustí autobus srandy, uvažuješ o dlhej ceste do vestibulu a rozmýšľaš, či by si nemal na tej výprave prideliť kvóty na jedlo. Dočasne prepíšeš svoje rodičovské práva na zamestnanca besiedky s nervóznym pohľadom a prepašuješ kontraband v podobe šálky kávy do bohoslužobného centra. Keď sa pomaly spúšťaš do zadnej lavice a vydychuješ úľavou, pomyslíš si sám pre seba: Konečne som pripravený stráviť čas s Bohom osamote! Správne?
Nesprávne. Teda aspoň nie úplne.

Istotne sa nemýliš, keď v nedeľu ráno prichádzaš s očakávaním špeciálneho stretnutia s Bohom. Ale medzi kolektívnou chvíľou ticha a kolektívnym uctievaním existuje dôležitý rozdiel.

Radosť zo zhromaždenia

Ježišova Biblia bola rozdelená na tri časti: Zákon, Proroci a Spisy. Spisy tvorili poslednú sekciu a zobrazujú radosť a požehnanie života v zmluvnom vzťahu s Hospodinom. Čo je zaujímavé, odkazy na „zhromaždenie“ Božieho ľudu dramaticky narastajú, ako sa približujeme ku koncu hebrejského kánonu. Je to, akoby sa židovská Biblia rozžarovala oslavou zhromaždenia ako jedného z hlavných darov zmluvného života. Ohromujúca väčšina (viac než polovica) týchto odkazov sa nachádza v nemilosrdne optimistickej poslednej knihe, v Kronikách.

Kroniky zobrazujú Dávida ako niekoho, kto zhromažďuje celý Izrael (1. Kronická 11:1, 13:2, 8), aby spoločne vzývali Hospodina.

„Potom Dávid povedal celému zhromaždeniu: Dobrorečte Hospodinovi, svojmu Bohu. Celé zhromaždenie dobrorečilo Hospodinovi, Bohu svojich otcov, sklonilo hlavy a klaňalo sa Hospodinovi a kráľovi.“ (1. Kronická 29:20)

Je dobrá a vzácna vec dôverne sa stýkať so živým Bohom. Ale Spisy burácajú tvrdením, že je ešte radostnejšie deliť sa o túto skúsenosť spolu s tvojimi bratmi a sestrami.

Múdrosť cirkvi

Kroniky povznášajú čitateľa do očakávania jednej z najúžasnejších skutočností Novej zmluvy — vytvorenia kresťanskej cirkvi. Mesiášska nádej Kroník nás núti hľadieť na nového pomazaného kráľa, ktorý si zhromaždí ľud Boží. Nie sme prekvapení, keď potom nový Syn Dávidov robí toto vrcholné prehlásenie:

„… postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Matúš 16:18)

Koniec koncov, slovo „cirkev“ alebo ekklesia je to isté slovo, ktoré grécky preklad Starej zmluvy používa pre „zhromaždenie“ Izraela. Ježiš napĺňa Mesiášsky profil, ktorý sa nachádza v Kronikách tým, že zhromažďuje ľudí Novej zmluvy. A toto zhromaždenie nedokáže zastaviť ani všetka pekelná zúrivosť:

„A tak cirkev po celom Judsku i v Galilei i v Samárii mala pokoj, budovala sa, chodila v bázni Pánovej a rozhojňovala sa potešením Ducha Svätého.“ (Skutky 9:31)

„… aby tak teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach oznámená bola cirkvou rozmanitá múdrosť Božia… “ (Efezským 3:10)

Zhromaždenie ľudu Božieho bolo skvelou vecou, dokonca aj keď iba pár krát v roku v Jeruzaleme v čase Starej zmluvy. A teraz, vo svojej múdrosti a milosti, preukazuje Boh svoju duchovnú prítomnosť jedinečne a špeciálne v cirkvi (pozri Matúš 18:17, 20; 1. Korintským 3:16), a to skrze pravidelné zhromaždenia novozmluvného ľudu naprieč svetom.

Takže, keď to v nedeľu ráno dotiahneš až do svojej lavice, naozaj sa stretávaš s Bohom. Ale pozoruhodne tak robíš spolu s ostatnými. Vzývanie Boha plece pri pleci je jednou z tých najväčších radostí zmluvného vzťahu s Bohom.

Uctenie si hostiteľa

Možno pomôže predstaviť si analógiu. Ak by si organizoval večerné posedenie a pozval niekoľkých priateľov z rozličných sociálnych vrstiev, aký sklamaný by si bol, ak by sa tvoji priatelia rozhodli, že sa budú baviť len s tebou? Jednou z veľkých radostí, keď je niekto hostiteľom, je spájanie ľudí tak, aby prejavovali lásku jeden druhému.

Pokiaľ sa pri spoločných bohoslužbách správame, akoby išlo len o naše súkromné stretnutie s Bohom, nielenže znevažujeme nášho úžasného Hostiteľa, ale okrádame sami seba o radosť zdieľania vzájomnej lásky ku Kráľovi, ktorý nás pozval na svoju hostinu. Akurát, že nepochádzame z rozličných sociálnych vrstiev, ale z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa (Zjavenie 5:9). Preukazujeme hostiteľovi česť, keď spolu so slávnym Kráľom Zhromažďovateľom hovoríme: „Vo svätých, čo sú v krajine, a v slávnych mávam všetku záľubu. “ (Žalm 16:3)

Nezanedbávaj veľký dar zmluvného spoločenstva. Ježiša vzývame spoločne.