Tento rok potrebujeme reformáciu

Hovorím to ako luterán, ktorý nikdy nebol fanúšikom hesla ecclesia reformata, semper reformanda (cirkev reformovaná, stále sa reformujúca). Nemyslím si, že cirkvi by sa mali neustále reformovať. Naše vyznanie a liturgia sú väčšinou v poriadku. Som skôr tradicionalista. Myslím si, že zhrnutia Písma v našich protestantských vyznaniach sú aktuálne a pravdivé aj dnes. Samozrejme na základe Božieho slova ich môžeme pozmeniť. Nemajú však takú autoritu ako Sväté písmo. Iba modernisti sa domnievajú, že by sme ich mali neustále reformovať. Iba najmodernejší a najvykorenenejší evanjelikáli chcú neustále vynájsť cirkev nanovo.

Hovorím to aj ako historik kresťanstva. Stále učím študentov o obdobiach zúfalstva a obnovy v cirkvi. Nie som prvý, kto poukazuje na problémy Božieho ľudu. Cirkevné dejiny sú plné „prorokov“, ktorí tlačia pochmúrnosť a skazenosť na iných a prehnane hovoria o hriechoch svojej generácie.

Naše zbory sú v kríze

Napriek tomu naše zbory v posledných rokoch utrpeli zranenia. A dokonca aj tradicionalisti ako ja si myslia, že potrebujeme prebudenie, keď toľkí z nás trpia lacnou milosťou, kmeňovým systémom, duchovnou lenivosťou a „evanjeliami“, ktoré nahradili kríž sebastrednosťou. Od čias reformácie diskutujeme o tom, kedy a v akých podmienkach potrebujeme zmenu — náročnú zmenu, ktorá si vyžaduje tvrdú prácu a riskantný druh svedectva. Prišli sme k záveru, že v časoch vážneho prenasledovania, keď je evanjelium v stávke, keď je cirkev v koncoch, sa musíme postaviť a bojovať za učeníctvo, ktoré niečo stojí.

Táto diskusia začala v polovici 16. storočia, keď sa najmä luteráni pýtali, či dospeli k status confessionis („situácii vyznania“). Teraz je taký čas. Mnohé zbory prežívajú krízu — najmä na Západe, ale aj na iných miestach. Návštevnosť klesla. Alarmujúci počet mladých ľudí pochybuje o tom, či má členstvo v cirkvi vôbec význam. Zdá sa, že niektorým starším záleží viac na bohatstve a moci, na ich postavení a kontrole svetských príbehov a systémov než na nasledovaní Ježiša. Samozrejme, modloslužba sa netýka len starších. Jej chápadlá zasahujú do každej generácie.

Mnohí kresťania, mladí aj starí, majú nesprávne nastavené priority. Mnohí z nás trávia viac času športom ako čítaním Biblie. Viac času venujeme médiám ako napĺňaniu potrieb druhých. Modlíme sa veľmi málo a nie veľmi intenzívne. Naše plány na dôchodok sa väčšinou týkajú oddychu a rekreácie. Zabezpečujeme sa do budúcnosti, viac voľného času a nadbytočných príjmov investujeme do všedných zábav ako do Božieho kráľovstva. Mnohí z nás by dnes zaplatili toľko, koľko si môžu dovoliť, aby si predĺžili svoj pozemský život čo i len o niekoľko mesiacov. Ak použijeme jazyk puritánov, zdá sa, že sme si neodvykli od sveta.

Ale nie všetci sú takí. Mnohí sa pýtajú, ako si vysvetliť rozpor, ktorý vidia medzi tým, čo kresťania vyznávajú a ako žijú. Pýtajú sa, ako hlboko veríme tomu, čo hovoríme. A ak tomu neveríme my, prečo by tomu mal veriť niekto iný? Možno zbory nestoja za všetok čas, ktorý si vyžadujú. V súčasnosti existujú lepšie spôsoby, ako žiť svoj najlepší život, než tráviť hodiny týždenne v inštitúciách, ktoré príliš často nanášajú tenký náter rečí o Bohu a vlažnej duchovnosti na slabé a hnijúce dosky.

V roku 2021 ma často strašil rovnaký sen. Snívalo sa mi, že naše zbory ponúkajú každých päť rokov komplexné zdravotné prehliadky. Preskúšali sme členov z ich poznania Boha, podrobností o Biblii, rastu v posväcovaní, služby núdznym, evanjelizácie a ďalších vecí. A zistili sme, že zatiaľ čo malá skupina za posledných päť rokov naozaj rástla v milosti, väčšina členov zboru nerástla. Samozrejme, bol to iba sen. Obávam sa však, že ak by sme takéto skúšky naozaj spravili, moja nočná mora by sa zopakovala aj v reálnom živote.

Znepokojuje ma, že veľmi málo kresťanov rastie. Veľmi málo z nás je pripravených na návrat Ženícha. Mnohí na Západe sú príliš pohodlní na to, aby sa zamýšľali nad budúcim svetom, mali zapálené lampy a túžili po večnosti.

Ale existujú skvelé výnimky, mnohé sú v zboroch, ktoré vedú ľudia zapojení do Spoločenstva evanjelia (The Gospel Coalition). Viacerí z vás žijete učenícky život, ktorý niečo stojí a robíte všetko pre to, aby ste povzbudili ostatných učeníkov. Napriek tomu vás určite odrádza to, čo sa v spoločnosti vydáva za učeníctvo. A dúfam, že budete súhlasiť, že je potrebné urobiť niečo radikálne — a že to nikto z nás nedokáže urobiť sám.

Ako sa začína reformácia

Biblia a dejiny cirkvi nám opakovane ukazujú, že keď sa Boží ľud spojí, vyzná svoje hriechy, volá k Bohu o milosť a očakáva, že odpovie, Boh si ho použije na uskutočnenie potrebnej reformácie. A keď ich vodcovia podporujú takéto správanie, Pán bude štedro žehnať. V dejinách spásy neexistuje niečo za niečo. Existuje však súvislosť medzi umŕtvovaním hriechu a kráčaním podľa Ducha, medzi ponížením sa v Božích očiach a povýšením.

Tento článok venujem učeníctvu, ktoré niečo stojí. V ďalších častiach budem písať o prísľube a nebezpečenstve nasledovania Ježiša; o kráčaní po ceste kríža; o skutočnom pestovaní túžby po zrelosti v zboroch a zrelom, zbožnom, víťaznom svedectve na verejnosti a o vzbudzovaní túžby po vodcoch, ktorí sú vzorom a vyzdvihujú takúto zrelosť.

Bonhoefferov príklad

Najznámejšia diskusia o potrebe učeníctva, ktoré niečo stojí, odvážneho kresťanského vyznania a reformácie v cirkvách po 16. storočí sa odohrala počas nástupu národného socializmu v Nemecku. Skupina cirkevných vodcov, najznámejší Karl Barth a Dietrich Bonhoeffer, sa postavila proti nacistom aj proti takzvaným nemeckým kresťanom (kresťanským nacionalistom, ktorí v Kristovom mene podporovali Hitlera). Nesúhlasím so všetkým, čo títo odvážni vodcovia povedali. Obdivujem však Bonhoefferovo svedectvo o evanjeliu až na smrť. Nacisti ho obesili v koncentračnom tábore, čo dodalo vierohodnosť jeho najznámejšej knihe The Cost of Discipleship. V nej píše:

Keď Kristus povolá človeka, vyzve ho, aby šiel a zomrel… Na každého kresťana sa kladie kríž. Prvým Kristovým utrpením, ktoré musí každý človek zažiť, je výzva, aby sa odpútal od tohto sveta. Umieranie starého človeka je výsledkom jeho stretnutia s Kristom.

Koľkí z nás dnes, najmä v Spojených štátoch, skutočne zomreli s Kristom? Koľkí z nás sa odpútali od tohto sveta? Potrebujeme znovu počuť tieto slová, keď sa usilujeme o skutočné učeníctvo uprostred falošných evanjelií.

Ak chceme prilákať a vychovávať skutočných učeníkov, musíme ponúknuť oveľa viac než inšpiratívne občianske náboženstvo, duchovné povzbudzovanie a slávu. Musíme preukazovať takú vieru, ktorá neprezentuje moc a „úspech“, ale slabosť, vieru, ktorá je škandalózna nie pre pokrytectvo, ale ťažkosti. Ako napísal apoštol Pavol:

Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval. Vy ste však z neho v Ježišovi Kristovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, aby — ako je napísané, ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi. (1. Kor 1:27–31)

A ako vyzýva sám Kristus v Evanjeliu podľa Matúša:

Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale uškodí svojmu životu? Alebo čo dá človek na výmenu za svoj život? Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odmení každého podľa jeho skutkov.  (Mt 16:24–27)

Pane, zmiluj sa. Prosím, pomôž nám, aby sme nestratili svoju dušu. Pomôž nám podporovať reformáciu v súčasnosti. Nech nás nájdeš pripravených, keď prídeš.