Tri dôvody navštevovať spoločné bohoslužby

Deti sa zvyknú pýtať túto otázku takmer stále. Som si vedomý toho, že moji traja chlapci mi dali veľa možností odpovedať na túto otázku. Ako bohoslužobný pastor trošku zahanbene priznávam, že už som sa bol pred nastávajúcimi bohoslužbami pristihol, ako sa pýtam tú istú otázku: „Prečo znova?“ Zlyhali sme minulý týždeň alebo to robíme zle? Nebola minulá bohoslužba dostatočná?

Nemám vždy hneď poruke dobré odpovede, azda okrem biblického príkazu, aby sme nezanedbávali spoločné zhromaždenia (Židom 10:25), ale už nejaký čas čerpám povzbudenie zo širšieho pohľadu na Písmo a Božích kresťanských autorov. Čeliac výzve naformulovať tieto povzbudenia spôsobom, aby tomu deti mohli porozumieť a moje vlastné srdce prijať, dovoľte mi poskytnúť moje tri najlepšie odpovede:

Takže, prečo navštevujeme spoločné bohoslužby?

1. Pretože Ježiš žije.

Dnes chodíme do kostola, pretože Ježiš žije. Možno si na to nespomínaš, ale Ježiš vstal z mŕtvych v nedeľu ráno. Keď sa správa šírila, jeho priatelia trávili celý deň rozprávajúc sa o tej správe a nahlas uvažovali o tom, čo to celé znamená. Nazvali ho „Deň Pánov“. Bol to vzrušujúci spôsob trávenia toho dňa a tak sa rozhodli spraviť to zas nasledujúci týždeň. A každý týždeň zas a znova po dvetisíc rokov.

Predstav si to ako svoje narodeniny. Deň, keď si sa narodil, je taký vzácny pre ľudí, ktorí ťa milujú, že sa oslavuje každý rok. Deň, keď Ježiš vstal z mŕtvych, je taký vzácny pre ľudí, ktorí ho milujú, že sa oslavuje každý jeden týždeň.

2. Pretože chceme pamätať na evanjelium a činiť ho.

Dnes chodíme do kostola, pretože chceme pamätať na evanjelium a činiť ho. Niektoré slová sa učia ľahšie ako iné. Zdá sa, že nás nikto nemusí učiť slová ako „moje“ a „nie!“. Ďalšie slová sú ťažšie a trvá dlhšie, kým sa ich naučíme — slová ako „ďakujem“ alebo „prepáč“. Ale tieto slová sú tiež dôležité a musíme sa ich naučiť.

Kostol je miesto, kde môžeme precvičovať tieto slová v ich najdôležitejšom spôsobe použitia. Dokážeme vidieť náš hriech, čo znamená, dokážeme cítiť ľútosť v našich srdciach a povedať „Bože, je mi ľúto, že som proti tebe hrešil.“ Môžeme počuť jeho slová odpustenia a povedať „Vďaka ti, Ježiš, že si ma zachránil.“

Nie vždy cítime skutočnú ľútosť alebo vďaku, keď tieto slová vyslovujeme, a podobne ani naše zlomené srdcia niekedy necítia smútok za naše hriechy alebo vďaku nášmu Spasiteľovi. Ale stretávame sa, aby sme spoločne prosili Pána, nech mení naše srdcia a pomáha nám pocítiť pravdu toho, čo hovoríme. A sme svedkami toho, ako sa slová, ktoré pre nás boli prirodzené — „moje“ a „nie!“ — vyslovujú stále ťažšie a ťažšie.

3. Pretože sa chceme naučiť milovať ľudí, ktorí sú iní ako my.

Dnes chodíme do kostola, aby sme milovali ľudí, ktorí sú iní ako my. Takmer každý chce tráviť čas len s tými, v ktorých blízkosti sa cíti príjemne. Ľudia všeobecne chcú tráviť čas s niekým, kto má rovnaké množstvo peňazí, rovnakú farbu pokožky, rovnaký vek, kto má rád rovnaké jedlo a pozerá rovnaké TV relácie. Iné skupiny ľudí sú pre nich cudzie.

Vyplýva však z toho veľké nebezpečenstvo, keďže svet je naplnený množstvom ľudí, ktorí sú veľmi odlišní. Keď trávime čas iba s ľuďmi, ktorí sú nám podobní, privedieme sa napokon do omylu, že sme lepší, ako tí, ktorí sa od nás odlišujú.

Správny zbor nám pomáha vyhnúť sa tomuto problému. Pripomína nám, že tá najzákladnejšia vec hlboko v nás nie sú naše peniaze, naša farba pokožky, náš vek ani naše obľúbené chute. Tá najzákladnejšia vec v nás je fakt, že sme hriešnici, ktorí potrebujú Spasiteľa. Práve kvôli tomu je náš zbor naplnený ľuďmi, ktorí sa od nás odlišujú, a tak sa všetci učíme, že nie sme lepší ako tí druhí, ale všetci potrebujeme rovnakú milosť.

Chodíme do zhromaždenia s cudzími ľuďmi a nezabúdame, že sme tiež cudzí. A priznávame evanjeliu moc zjednocovať odcudzených ľudí s ich Bohom.