Tvoja sila sa neosvedčí

Pavol napísal list, ktorý poznáme ako 2. list Korinťanom, na úplnom konci ťažkého utrpenia. Opísal ho nasledovnými slovami:

„Nechceme totiž, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii, že sme nad mieru, nad (svoju) silu boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom. Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti… “ (2. K 1:8–9)

Pavol nešpecifikuje, čo bolo jeho súžením. Ani nemusel, keďže ten, ktorý list zaniesol, mal veriacich v Korinte informovať o bolestivých podrobnostiach. Z okolitého kontextu (2. K 1:3–11) to vyznieva tak, akoby trpel prenasledovaním takmer až do okamihu popravy. Ale z milosrdnej múdrosti Svätého Ducha to nevieme s istotou. A to je prejav milosrdenstva, pretože nás to povzbudzuje, aby sme to, o čom Pavol hovorí v tomto oddiele, aplikovali na „každé naše súženie“ (2. K 1:4).

Je však dôležité, aby sme si všimli mieru Pavlovho utrpenia. Tento veľký svätec, ktorý mal zdanlivo omnoho vyššiu než priemernú schopnosť vydržať súženie, pociťoval, že je „nad mieru, nad [svoju] silu preťažený.“ Myslel si, že ho to súženie zabije.

Nezabilo ho (jeho smrteľné súženie malo prísť o osem až desať rokov v budúcnosti). Ale podarilo sa mu dosiahnuť niečo iné:

„Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti, aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“ (2. K 1:9)

Pavlovo utrpenie ho priviedlo na koniec jeho vlastných síl: nie iba na koniec jeho telesných síl, ale na koniec jeho pozemských nádejí a plánov. Díval sa smrti do očí. Čomu mohol na konci dôverovať, že by mu dalo nádej? Bohu, ktorý kriesi mŕtvych.

Boh každého potešenia

Keď poznáme vážnosť Pavlovho utrpenia a čo v ňom spôsobilo, pomáha nám to lepšie pochopiť potešenie, o ktorom svedčí vo svojich úvodných slovách:

„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme potešením, ktorým nás potešuje Boh, mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení. (2. K 1:3–4)

Hoci vieme, že Pavol bol z tohto konkrétneho „nebezpečenstva smrti“ (2. K 1:10, ekumen. preklad) vyslobodený, vyslobodenie zo smrti nebolo tým hlavným potešením, ktoré prijal od Boha. Nebolo ani hlavným potešením, ktoré chcel odovzdať druhým v ich súžení. Hlavným potešením bolo, že na samotnom konci, keď sa smrť napokon priblíži, a nebude už jestvovať žiadna nádej na predĺženie pozemského života, bude pre kresťana existovať jedna úžasná, smrti vzdorujúca nádej: Boh, ktorý kriesi mŕtvych.

Vieme, že Pavol hovorí o potešení z nádeje na vzkriesenie, lebo ďalej hovorí: „Veď ako sa množia naše utrpenia pre Krista, tak sa rozmnožuje aj naše potešenie skrze Krista“ (2. K 1:5). Kristus pretrpel smrť kvôli „radosti, čo Ho čakala“ (Žid 12:2), potešujúcej radosti, že bude vzkriesený z mŕtvych, a skrze neho všetci, ktorí v neho veria (J 5:24). A on bol vzkriesený z mŕtvych (1. K 15:20), a preto každý, kto v neho verí, bude takisto, aj keď zomrie (J 11:25).

Potešenie v akomkoľvek súžení

Ale ktoré z našich utrpení sa dá kvalifikovať ako také, ktoré má niečo spoločné s Kristovými utrpeniami? Ak tým súžením, ktoré Pavol okúsil v Ázii, bolo skutočne prenasledovanie, je ľahké si to spojiť. No čo ak naše súženia nespadajú do tejto kategórie?

Som presvedčený, že odpoveď nájdeme v Pavlovom tvrdení, že „Boh každého potešenia… nás potešuje v každom našom súžení, aby sme… mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení“ (2. K 1:3–4). Každé a akékoľvek sú slová s vyčerpávajúcim významom.

Iba z tohto konkrétneho listu vieme, že Pavol mal na mysli aj iné druhy utrpenia než len prenasledovanie. Máme tu jeho zoznam rôznych nebezpečenstiev a stavov núdze, ktoré pretrpel (2. K 11:25–28), a je tu jeho „osteň daný do tela,“ (2. K 12:7) o ktorom sa domnievam, že to bol akýsi neduh alebo hendikep.

Ale biblický zoznam rôznych druhov súženia je oveľa dlhší. Len pár príkladov by zahrnulo súženie a zármutok z choroby a smrti (napr. Lazár v 11. kapitole Jánovho evanjelia a Epafrodit v Liste Filipským 2:25–27), muky z toho, čo sa pociťuje ako duchovné opustenie (Žalm 22), zmätok pochádzajúci z rozčarovania, keď sa okolnosti javia tak, akoby Boh neplnil svoj sľub (Ž 89), dezorientácia, keď prechádzame vážnymi pochybnosťami (Ž 73) či agónia plynúca z predlžovanej a temnej depresie (Ž 88).

Všetky tieto skúsenosti a ďalšie sú formami utrpenia — z ktorých mnohé zažil sám Ježiš, a o všetky z nich sa veľmi zaujíma. To, čo má „každé naše súženie“ spoločné s Kristovými utrpeniami, je to, že keď nás postihnú, obraciame sa vo viere na toho, v ktorého „dúfame“, že nás zachráni, čo aj má v pláne pre nás urobiť (2. K 1:10).

Ten, v ktorého dúfame

To je v skutočnosti jeden z najdôležitejších výsledkov, ktorý Boh zamýšľa, že prinesie „každé naše súženie“: „aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych. (2. K 1:9). Nie je to jediný výsledok. Ako hovorí John Piper: „Boh vo vašom živote robí vždy 10 000 vecí, a vy si možno uvedomujete tri z nich.“ Ale pokiaľ ide o našu najväčšiu radosť a potešenie, málo z nich je dôležitejších než to, aby sme sa odnaučili dôverovať sebe samým a namiesto toho dôverovali Bohu.

V skutočnosti to je dôvod, prečo nás niekedy postihne súženie ako nečakaná Božia odpoveď na naše modlitby, a preto ju zo začiatku nerozpoznáme. Keď prosíme Boha, aby zväčšil našu túžbu po ňom, našu vieru v neho, našu lásku k nemu a našu radosť z neho, predstavujeme si, aké nádherné bude prežívať odpovede na tieto prosby. Ale nie vždy sa pripravíme na to, aký proces bude potrebný na premenu našich túžob, čomu dôverujeme a k čomu sa prikláňame, a našej radosti.

Niekedy sú súženia potrebné na to, aby odhalili, akými rôznymi spôsobmi sa spoliehame na seba samých či na modly, alebo falošné nádeje, a nie na Boha. Pokiaľ ide o samotné súženia, Boh nemá radosť z trápenia svojich detí (Žalosp 3:33), ale ak je to nevyhnutné, ako milujúci Otec nás bude vychovávať (Žid 12:7–10). No Božie zámery pri takejto výchove sú vždy pre naše dobro, aj keď sú v danej chvíli bolestivé, pretože v konečnom dôsledku prinášajú hlbokú nádej a radosť (Žid 12:11).

Preto Pavol, ktorý počas svojho súženia „nad mieru, nad (svoju) silu [bol] preťažený, takže si zúfal aj nad životom,“ nakoniec jasal nad svojím nebeským Otcom ako „Bohom každého potešenia.“ V dôsledku svojho utrpenia okúsil hlbšie spoľahnutie na Boha, ktorý kriesi mŕtvych, čo mu prinieslo také potešenie, aké mu nič na svete nemohlo dať.

Nech by na to, aby sme okúsili toto potešenie, aby sme upriamili svoju skutočnú a najväčšiu nádej na Boha, bolo potrebné urobiť čokoľvek, stojí to za to. Naozaj áno. Nehovorím to nadnesene. Poznám trochu ten bolestivý proces takejto premeny. Prijal som niekoľko nečakaných odpovedí od Boha na moje modlitby. Ale to potešenie, ktoré prináša Boh, vnáša do všetkých pozemských potešení hlbokú nádej. A keď všetky pozemské potešenia nakoniec zlyhajú, je to jediné potešenie, ktoré zostane.