Tvorca hôr je s vami

Ja som s tebou. Tento sľub prichádza k Božiemu ustráchanému ľudu naprieč dejinami: k Izákovi v Beér-Šebe (1. M 26:24), k Mojžišovi pri horiacom kre (2. M 3:12), k Dávidovi v temnom údolí (Ž 23:4), k učeníkom pri ich vyslaní (Mt 28:20). Živý Boh vie, čo v najväčšej núdzi potrebujeme najviac: nie odpovede, ale prísľub Jeho prítomnosti.

A napriek tomu sila tohto zasľúbenia stúpa len tak vysoko ako naše poznanie toho, kto ho dáva. Prítomnosť tejto nejasnej Zhovievavosti je len malou pomocou, keď sa k nám vkráda utrpenie. A tak Boh nielenže sľubuje svojmu ľudu, že je vždy s ním, ale tiež mu pripomína, kým je.

Keď kráčame údolím hlbokej temnoty bezbranní ako ovce, On je naším Pastierom (Ž 23:4). Keď ležíme na zemi zrazení nepriateľmi, ktorí sú nad naše sily, On je naším Vykupiteľom (Iz 43:14). A keď sa v nebezpečnom svete cítime malí, zraniteľní a utrápení, On je naším Stvoriteľom: „A preto aj tí, čo trpia podľa vôle Božej, nech dobre konajú a porúčajú duše vernému Stvoriteľovi.“ (1. Pt 4:19)

Náš verný Stvoriteľ

Malí, zraniteľní a utrápení, takto sa museli cítiť tí, ktorí dostali list známy ako Prvý list apoštola Petra. Už „trápení rôznymi skúškami“, nevedeli, kam ešte padne tieň utrpenia (1. Pt 1:6; 4:12). Boli trojnásobným terčom — sveta, ktorý ich vysmieval, tela, ktoré ich obliehalo a diabla, ktorý ich prenasledoval (1. Pt 4:4; 2:11; 5:8).

Do tohto strachu, neistoty a bolesti prináša Peter zasľúbenie. Už ich ubezpečil, že sú „Božím ľudom“, dedičmi zasľúbenia: „Ja som s vami“ (1. Pt 2:10). Teraz pozdvihuje ich pohľad nad ich skúšky, nepriateľov, a dokonca nad nebo a zem, aby im pripomenul, že Boh, ktorý ich nazýva „svojím ľudom“, je aj ich „verným Stvoriteľom“ (1. Pt 4:19).

„Vedzte, bratia a sestry,“ hovorí Peter, „že Boh, ktorý kráča s vami a obkľučuje vás zo všetkých strán, nie je len váš Záchranca, Vykupiteľ a Pán, ale tiež Tvorca hôr a neba.“ A pre tých, ktorí sú vykúpení Ježišovou krvou, je tento Stvoriteľ nielen mocným, ale aj verným — dokonca aj pre tých najmenších, najzraniteľnejších a najviac zasiahnutých medzi jeho ľudom.

Vládne nad stvorenstvom

Ak prijmeme v utrpení Boha ako nášho verného Stvoriteľa, začneme pod nohami cítiť pevný základ. Boh riadi všetko stvorenstvo od výšin až po nížiny, zďaleka či zblízka — od obežných dráh mesiacov v ďalekom vesmíre až po tiene listov na našom dvore.

Utrpenie Petrových poslucháčov sa môže zdať náhodné. A to aj naše vlastné utrpenie: krutí manželia a falošní „priatelia“, náhliace sa autá a šíriaci sa vírus sa môžu podľa všetkého zdať neovládané: svojvoľné hrozby vo svojvoľnom svete. Tu nám však Peter pripomína, že za každým stvorením, živým a neživým, stojí Stvoriteľ — Stvoriteľ, ktorý sa tak stará o detaily svojho sveta, že utrpenie sa k nám dostane iba vtedy, ak ho vo svojej múdrosti a láskavosti považuje za „nevyhnutné“ (1. Pt 1:6; 3:17).

Tak ako Boh povedal moru: „Až potiaľ môžeš ísť, a nie ďalej, tu sa zlomí pýcha tvojich vĺn“ (Job 38:11), tak hovorí aj nášmu utrpeniu. Žiadne ohováranie, nádor, žiadny šíp ani choroba sa nedostane ani o milimeter ďalej, ako rozhodne Všemocný. Boh každému jednému hovorí: „až potiaľ môžeš ísť, a nie ďalej“ — a stvorenstvo musí poslúchnuť.

Utrpenie môže zmariť suverénnu vládu nášho Stvoriteľa, hneď ako by sa slnko odklonilo zo svojej dráhy, neprichádzali by ročné obdobia alebo by molekuly prestali počúvať toho, kto udržuje vesmír (Žid 1:3).

Vládne nad nami

Božia zvrchovanosť sa netýka iba stvorenstva okolo nás, ale aj nás všetkých. Naše duše, ktoré sú často tak krehké, má v náruči všemohúci Boh. A žiadne utrpenie nedosiahne do tohto náručia, aby uchmatlo ľudí, ktorých chráni Boh.

Peter píše: „[Vám], ktorých moc Božia zachováva vieru na spasenie pripravené zjaviť sa v poslednom čase“ (1. Pt 1:5). Vo všetkom utrpení, strachu, smútku a neistote Božia moc stráži naše duše a chráni nás — nie pred samotným utrpením, ale od všetkého, čo by nás v konečnom dôsledku zničilo. On je naším Stvoriteľom — prvýkrát pri narodení a druhýkrát pri znovuzrodení (1. Pt 1:3, 23) — a On neopustí prácu svojich rúk.

Taká je moc, ktorá podlieha zasľúbeniu na konci Petrovho listu: „Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ!“ (1. Pt 5:10). Po tom, čo sme „máličko“ potrpeli v tomto živote, sa náš Stvoriteľ skloní do prachu a svojim deťom znova vdýchne život. A potom chromí budú znova chodiť, nevidiaci znova uvidia, zjazvená pokožka znova pocíti dotyk. A každé zlomené srdce bude uzdravené, každá skrytá alebo viditeľná rana bude zahojená.

Náš stvoriteľ dokáže — a, samozrejme, aj chce — urobiť všetky veci novými a pripraviť nám svet, kde utrpenie nemá miesto.

Služobníci so zjazvenými rukami

Keď stretnete takých kresťanov, ktorí dôverujú Bohu ako svojmu vernému Stvoriteľovi, budete to vedieť. Takíto veriaci sa vyznačujú niečím, čo nemôžu skryť. Nielenže prechádzajú utrpením s trvalým pokojom v Ježišovi; ale taktiež hľadia na druhých: „A preto aj tí, čo trpia podľa vôle Božej, nech dobre konajú a porúčajú duše vernému Stvoriteľovi.“

Keďže zverili svoje krehké duše do rúk verného Stvoriteľa, našli odvahu pozbierať kúsky svojho rozbitého života, odovzdať ich Ježišovi a veriť, že On stále dokáže vziať to, čo je zlomené a použiť to v prospech zástupov. Možno utešujú druhých s chvením v hlase, pomáhajú so zjazvenými rukami alebo slúžia napriek ranám, ktoré nevidíme a ktoré sa v tomto živote úplne nezahoja. No napriek tomu stále utešujú, pomáhajú a stále slúžia, prinášajú ostatným Boží poklad v hlinenej nádobe.

Prečo? Pretože Tvorca hviezd ich chráni ako najvzácnejší poklad. Pretože Architekt sveta má spočítaní každý ich vlas. Pretože Tvorca hôr drží ich duše vo svojej dlani. A s Ním sú v bezpečí.