Učme sa z Ježišovho židovského modlitebného života

Existuje však jedna židovská prax, ktorá by bola prospešná pre každého z nás, a tou je osvojenie si židovskej modlitby, ktorá môže zmeniť duchovný život človeka. Používajú sa už tisíce rokov, dokonca už v časoch Nového zákona.

Aký bol tento nádherný štýl modlitby? Je to zvyk „dobrorečiť“ Hospodinovi. Je to postoj neustálej vďačnosti voči Bohu, ktorý sa vyjadruje krátkymi modlitbami, ktoré ho uznávajú ako zdroj každého dobra. Napokon, pochádza z Písma, keď Mojžiš napomínal Izraelitov, aby nezabúdali na Pána:

„Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal. Dbaj, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha… “ (5. M 8:10–11)

Pre Izraelitov bolo ľahké priľnúť k Bohu na púšti, ale veľmi ľahké na neho zabudnúť, keď sa im začalo dariť, a v zasľúbenej krajine sa im darilo. Podľa rabínov bolo riešením neustále si pripomínať Božiu starostlivosť vyslovením krátkej ďakovnej modlitby, „dobrorečiť Hospodinovi.“

Táto všadeprítomná modlitba im neustále pripomínala Božiu prítomnosť a lásku. Ježiš aj Pavol ju praktizovali a Pavol ju možno mal na mysli, keď kresťanom povedal: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte“ (1. Tes 5:16–18).

Zvyk z čias pred Ježišom

Pred príchodom Ježiša Krista si Židia okrem dlhších modlitieb ráno a večer vytvorili niekoľko krátkych modlitieb, ktoré sa vyslovovali vždy, keď sa naskytla vhodná príležitosť. Niektoré z nich sa dnes modlia pri každodennej bohoslužbe v synagóge. Moderným zvykom je začínať ich všetky slovami: „Požehnaný si Ty, Pane, náš Bože, Kráľ vesmíru.“

Nejde o to, aby sme žehnali predmety a ľudí v našom bežnom kresťanskom zmysle slova, ale aby sme dobrorečili Pánovi s tým, že sa zameriavame na Neho ako na zdroj všetkého požehnania. Slovo pre požehnanie, barak, znamená aj „kľaknúť si,“ čo naznačuje, že keď dobrorečíme Bohu, v duchu sa mu klaniame na kolenách.

V Ježišových časoch bol prvý riadok pravdepodobne len „Požehnaný je,“ ale rabíni považovali za dôležité pripomenúť si, že Boh je našim Kráľom, aby sme „na seba prijali Božie kráľovstvo,“ preto neskôr pridali zvyšok riadku. V týchto modlitbách teda v duchu kľačíme pred Bohom, pripomíname si jeho dobrotu a to, že je naším Kráľom.

V evanjeliách sa píše, že „Ježiš vzal chlieb a žehnal.“ (NIV preklad hovorí „ďakoval,“ ale doslovnejšie preklady používajú slovo „žehnal“.) Niektoré preklady nesprávne pridávajú slovo „ho“, akoby Ježiš žehnal jedlo. Ale zmyslom dobrorečenia Pánovi je poďakovať mu za poskytnutie jedla, nie udeliť jedlu svätosť. Niektoré naše modlitby pri stole dokonca odrážajú toto nesprávne pochopenie.

Vieme, aké slová povedal — s najväčšou pravdepodobnosťou: „Požehnaný je, ktorý prináša chlieb zo zeme.“

Keď Ježiš robil zázraky, ľudia „oslavovali Boha“ a možno volali: „Požehnaný je, ktorý na tomto mieste urobil zázrak!“ Bolo zvykom modliť sa toto dobrorečenie na mieste, kde sa stal zázrak. Keď teda Ježiš uzdravil desať malomocných a len jeden, Samaritán, sa vrátil a hlasno dobrorečil Bohu, Ježiš sa čudoval, prečo sa nevrátilo aj ostatných deväť, aby urobili to isté (L 17:12–19).

Dobrorečiť za všetko

V Žalme 24:1 sa píše, že: „Hospodinova je zem, i to, čo ju napĺňa.“ Rabíni sa v Ježišovej dobe rozhodli, že všetko, z čoho sa v živote tešíme, by nás malo viesť k tomu, aby sme dobrorečili Bohu. V Mišne, súpise rabínskych myšlienok z obdobia pred Ježišovými časmi až približne do roku 200 po Kr., je celá prvá kniha venovaná dobrorečeniam.

V najobyčajnejších veciach našli spôsob, ako chváliť Boha, a tieto dobrorečenia majú v centre Boha. Neobsahujú žiadne osobné zámená — sústreďujú sa úplne na Neho, a nie na modliaceho sa človeka. Sú to jednoducho výroky, ktoré chvália Boha za jeho dobrotu.

Prvé myšlienky po prebudení mal človek venovať opätovnej chvále Boha za každú fungujúcu časť svojho tela. Úplne prvá vec, ktorá by ich prebudila, bolo pravdepodobne zakikiríkanie kohúta. V prvom storočí by teda povedali: „Požehnaný je, ktorý dal kohútovi rozum, aby rozlišoval medzi dňom a nocou!“

Keď otvorili oči, povedali: „Požehnaný je, ktorý otvára oči slepým!“ Keď sa obliekli, povedali: „Požehnaný je, kto oblieka nahého!“ Toto hovorili aj vtedy, keď si obliekali nový kus odevu.

Aj pri svojich skúsenostiach s prírodou dobrorečili Bohu. Keď na jar uvideli na stromoch prvé kvety, povedali: „Požehnaný je, ktorý na svete nič nevynechal a stvoril v ňom dobré stvorenia a dobré stromy, aby sa z nich ľudia tešili!“ Kto by sa po dlhej a studenej zime nepotešil, keď vidí tieto malé známky nového života?

Keď počuli hromobitie alebo zemetrasenie, ktoré vyvolávalo strach, tiež dobrorečili Bohu slovami: „Požehnaný je, ktorého sila a moc napĺňa svet!“ Pri najbližšej víchrici vyjdite von a pripomeňte si úžasnú Božiu moc.

Keď pršalo, hovorili: „Požehnaný je, kto je dobrý a dáva dobré veci!“ Najprv som si myslela, že je to veľmi zvláštne, pretože daždivé dni sú pre nás zlé dni. Ale v Izraeli, kde je voda veľmi potrebná, je dážď zdrojom radosti. Keď sa nad tým zamyslíte, aj tu naša hojnosť potravín závisí od dažďa, na ktorý sa vždy sťažujeme.

Odvtedy som si uvedomila, že vždy, keď sa sťažujem na počasie, je to spôsob, ako samu seba presvedčiť, že prišiel ďalší deň, keď Boh nebol verný a rozhodol sa, že sa o mňa nestará. Je to drobný zlozvyk, ktorý treba zmeniť, ale môj pohľad na život sa zlepšil, keď som si prestala hľadať niečo, za čo by som mohla reptať na Boha zakaždým, keď som vyšla von.

Požehnanie pre životné obdobia

Mali požehnanie aj pre vrcholy a pády života. Keď prechádzali dlhým, ťažkým obdobím a konečne sa im uľavilo, alebo keď oslavovali nejakú šťastnú udalosť, na ktorú čakali, hovorili: „Požehnaný je, ktorý nám dovolil žiť, zachoval nás a umožnil nám dožiť sa tohto dňa.“ Keď sa syn vrátil domov z vojny, alebo keď sa narodilo dieťa, alebo keď sa im stala nejaká iná úžasná vec, vyslovili túto modlitbu, aby chválili Boha za to, že ich priviedol do tohto bodu ich života.

Dokonca aj v čase smútku, keď niekto zomrel alebo sa dozvedeli tragickú správu, dobrorečili Bohu. Hovorili: „Požehnaný je, ktorý je pravým sudcom.“ Bola to pripomienka toho, že Boh je stále dobrý, aj keď počuli o tragických udalostiach a že nakoniec prinesie spravodlivosť aj tam, kde sa zdá, že spravodlivosť nemožno nájsť.

Pamätať na Božiu láskavosť

Je ľahké začať sa obávať, že Boh nemá všetko pod kontrolou, a nespomenúť si na jeho neustálu vernosť, ktorá udržiava každú minútu dňa. V Žalme 103 sa Dávid delí o tajomstvo, ako si udržať Božiu láskavú starostlivosť na pamäti:

„Dobroreč, duša moja, Hospodinovi

a celé moje vnútro Jeho svätému menu!

Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!

On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje choroby.

Život ti vykupuje z hrobu,

venčí ťa milosťou a milosrdenstvom.

Život ti sýti dobrými vecami,

mladosť tvoja sa obnovuje ako orol.“

Žalm 103:1–5