Uspokojiť nás je až príliš ľahké

Pre mňa to bolo na jar roku 2000 — možno máte svoj vlastný príbeh o tom, ako vami otriasla táto krátka veta od Lewisa. Starší študent, ktorý viedol biblické štúdium počas môjho prvého ročníka, vybral ako naše semestrálne zameranie knihu Túžba po živote. Rozhodne som nerád čítal a strednou školou a prvým rokom vysokej školy som sa prebíjal s veľkou pomocou študijných príručiek Cliff’s Notes. 

Bolo to na prvých stránkach v knihe — keby to nebolo hneď na začiatku, možno by som to nikdy nenašiel –, keď John Piper odhalil toto revolučné tvrdenie od C. S. Lewisa. Je to veta len so šiestimi slovami — ale bez pochyby, podstatný je kontext. „Uspokojiť nás je až príliš ľahké,“ nachádzame v prirodzenom prostredí, jedny z prvých slov pozoruhodnej Lewisovej kázne Bremeno slávy:

„Ak vezmeme do úvahy odvážne zasľúbenia a ohromujúcu povahu odmeny či dedičstva, ktoré nám sľubuje Nová zmluva, zdá sa, že náš Pán nepovažuje naše dnešné túžby za príliš silné, ale za príliš slabé. Naše vlažné srdcia sa zahrávajú s alkoholom, so sexom a s ambíciami, a pritom nám niekto ponúka nekonečnú radosť. Sme ako hlúpučké deti, ktoré sa nechcú prestať hrať v špinavých kalužiach na predmestí, lebo si nevedia predstaviť, čo znamená pozvánka na prázdniny pri mori. Uspokojiť nás je až príliš ľahké.“ (str. 254)

Príliš malé túžby?

Pascal si získal moju pozornosť vetou: „Každý človek hľadá šťastie,“ ale teraz ma Lewis dostal výrokom: „Uspokojiť nás je až príliš ľahké.“ Naozaj Ježiš nepovažuje naše túžby za príliš veľké, ale za príliš malé? Dlho som sa hlásil ku kresťanstvu, ale toto pre mňa znelo úplne inak, ako to, čo som poznal. Znelo to dobre! Toto potvrdenie šťastia, radosti, túžby a potešenia bolo pre mňa v kontexte kresťanskej viery úplne nové.

Moje predstavy o Bohu a kresťanskom živote boli odhalené ako obyčajná povinnosť a moja duša sa nadchýnala možnosťou, že kresťanstvo nemusí znamenať utlmenie mojich túžob, ale povzbudenie (dokonca príkaz!), aby som ich obrátil hore — k Bohu.

Bude to platiť aj v Písme?

Citovanie Pascala a Lewisa otvorilo moju myseľ a srdce novému uhlu pohľadu na Boha a život — týmto novým uhlom pohľadu bola radosť a potešenie –, ale moja výchova určila, že pre tento nový objav musí existovať posledná a rozhodujúca skúška: Bude to platiť aj v Písme? Ďakujem Bohu, že ma moji rodičia a domáci zbor tak jasne učili, že Biblia je dôveryhodná a neomylná a je konečnou autoritou v každom zdanlivo pravdivom smere myslenia.

A s otvorenou Bibliou to netrvalo dlho. Vybavený týmto novým pohľadom — okuliarmi radosti — začali z Písma vyskakovať verše ako nikdy predtým.

Jazyk hedonizmu je všade

V Božej prítomnosti, hovorí Žalm 16:11: „pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, v Tvojej pravici je večná blaženosť.“ Doteraz som pre to nemal žiadnu kategóriu. Ani pre výkrik srdca zo Žalmu 63:2: „Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša. Po Tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody, vyprahnutá.“ Alebo pre svätú úzkosť Žalmu 42:2–3: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu.“ Ako hovorí Piper: „Sám som sa obrátil k žalmom a všade som našiel jazyk hedonizmu“ (Túžba po živote, str. 23).

Konečne som bol pripravený počuť Pavlove slová: „Radujte sa v Pánovi“ (F 3:1). A opakovane: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (F 4:4). A Ježišove: „Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole“ (Mt 13:44). Rovnako ako pohľad, ktorý sa nám naskytá do jeho samotného srdca v srdci našej viery: „pre radosť, čo Ho čakala, pretrpel kríž“ (Žid 12:2, preklad z angl.). A tak ďalej, a tak ďalej. 

Čo je „Bremeno slávy?“

Späť k Lewisovej slávnej kázni. Z tejto šesťslovnej vety sa dá vyťažiť ešte o niečo viac. Povedal by, že nielenže „uspokojiť nás je až príliš ľahké,“ keď sa uspokojíme s tým, že svoju bezútešnú túžbu upneme na čokoľvek iné ako na Boha, ale aj to, že sa príliš ľahko uspokojíme, ak Boha vidíme len z diaľky a nenecháme sa k Nemu čoskoro pritiahnuť. Lewis hovorí, že toto je bremeno slávy.

„A zasľúbenie slávy je uistením, že vďaka neuveriteľnému a nevyhnutnému Kristovmu dielu niektorí z nás, vlastne každý, kto naozaj chce, prejde touto inšpekciou a získa pochvalu, poteší Boha. Potešiť Boha… mať skutočný podiel na šťastí Boha… byť Bohom milovaný, nielen ľutovaný — byť ako dielo, z ktorého sa raduje umelec, alebo byť synom, z ktorého sa raduje jeho otec — zdá sa to nemožné. Závažnosť takej slávy sa zdá byť bremenom, ktoré nedokáže naše myslenie celkom obsiahnuť. Ale je to tak.“ (str. 264)

Pozvanie do stredu diania

Vskutku, až príliš ľahko nás poteší, keď nakoniec túžime po niečom menšom, než je Boh — a keď nás trápi len to, že vidíme jeho nádheru z diaľky, namiesto toho, aby sme išli ďalej a ďalej, dočkali sa „prijatia, privítania a pozvania do tanca“ (str. 265). Bremeno slávy „znamená mať u Boha dobrú povesť, byť prijatý Bohom, dostať odpoveď, zažiť ocenenie a byť pozvaný do stredu diania“ (str. 266).

Náš Stvoriteľ nám napísal do srdca, aby sme sa netešili z večnosti len ako diváci na jeho majestátnom štadióne, ktorí sa šťastne pozerajú z tribúny, ale aby sme boli privedení na ihrisko, dostali dres a boli prijatí za plnohodnotných členov jeho tímu, aby sme žili v jeho prijatí a objatí. Nikdy sa nestávame Bohom, ale veľkolepým spôsobom sa s ním stávame jedno v jeho Synovi a v našom radostnom pripodobnení sa Ježišovi (R 8:29). Takéto bremeno slávy je určite takmer príliš veľké na to, aby sme o ňom v našom súčasnom stave vôbec uvažovali.