Vďačnosť aj v nevďačnom čase

Ľudia skôr poukazujú na to, čo stratili. Nemôžem ísť na zákusok s kamarátkou či na pivo s priateľom. Nemôžem ísť, kam by som chcel, nemôžem robiť, čo by som chcel a nemôžem sa stretnúť s ľuďmi, s ktorými by som chcel. A niektorí stratili oveľa viac ako len obmedzenie zabávať sa. Niektorí stratili prácu, niektorí zdravie, ďalší dokonca svojich blízkych… Zoznam by mohol byť dlhý.

Prečo je vďačnosť dôležitá?

Vďační ľudia sú zdravší na tele i na duši. Podľa výskumu sa vďační ľudia dožívajú vyššieho veku. Ale nielenže žijú dlhšie, ale žijú aj lepšie! Vďační ľudia majú totiž lepšie vzťahy s druhými. Veď kto by už vyhľadával spoločnosť zatrpknutého frfloša?

Henry Nouwen povedal: „Vďačnosť je najplodnejší spôsob, ako prehĺbiť svoje vedomie o tom, že tu nie sme náhodou, ale ako výsledok Božieho rozhodnutia.“

Vďačnosť nás učí, že náš život nie je výsledkom náhody alebo omylu. Ukazuje nám, že náš život má zmysel. Odhaľuje nám, že Pán Boh má s naším životom nejaký zámer.

Biblia vyzýva kresťanov, aby Bohu ďakovali:… za všetko ďakujte… alebo presnejšie — vo všetkom ďakujte… buďte vďační za každých okolností… (1. Tes 5:18) Môžeme to brať ako príkaz, ktorý treba poslúchnuť. To je dôvod. Keď Boh niečo hovorí, mali by sme to brať vážne. Ale neodolám otázke: A prečo to Boh prikazuje? To je Boh taký márnomyseľný, že potrebuje, aby sme Mu poklonkovali? Odpoveď vidím aj v tom, čo sme si už povedali vyššie — vďačnosť je dobrá pre náš život. Čiže Boh nám to neprikazuje kvôli sebe, ale kvôli nášmu dobru.

Ďalší dôvod vďačnosti nachádzam v žalmoch. Napríklad Žalm 106 začína slovami: „Haleluja! Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá jeho milosť.“ Dôvod našej vďačnosti voči Bohu je v tom, že vieme, že Boh je dobrý, že Jeho milosť je večná, že je verný svojim sľubom.

Nezabúdajme na dobré veci od Boha

Pokiaľ máme napr. zdravie, prácu, priateľov… , berieme to všetko ako samozrejmosť. Až keď to strácame, uvedomujeme si, že nič z toho nie je samozrejmosť. Počas tohto roka sme stratili mnohé veci, ktoré sme považovali za samozrejmé. Nie je už samozrejmosťou ísť do kina či divadla, či reštaurácie.

V úvode Žalmu 103 nás Dávid vyzýva nielen k tomu, aby sme Boha oslavovali, ale aby sme nezabúdali na to dobré, čo Boh koná: „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“ Prečo považoval autor žalmu za potrebné to takto zdôrazniť — nezabúdaj? Asi je to problém nám ľuďom vlastný, že zabúdame veľmi ľahko… Máme sklon vidieť to, čo nám nedáva, čo nám je zobrané, a prehliadame ľahko to mnohé, čo nám Boh dáva.

Izraeliti v starých dobách nakopili kamene ako pamätníky, aby nezabudli na Božie diela. Tie hŕby kamenia im pripomínali Božie milostivé skutky. Keď išli okolo a videli tú kopu kamenia, tak si spomenuli: „Aha, vtedy a vtedy toto a toto urobil Boh v našom živote.“ Alebo keď išiel niekto cudzí, tak si spomenul: „Aha, túto kopu tu urobil ten a ten na pamiatku toho, čo Boh urobil v jeho živote.“ Alebo keď išiel otec s dieťaťom a dieťa uvidelo takú kopu kameňov, tak sa spýtalo: „Prečo sú tu tie kamene?“ A otec mal príležitosť poukázať na to dobré, čo pre nich urobil Boh.

Niekedy zabúdame z roztržitosti, z nepozornosti, nesústredenosti, ľahostajnosti, ale zabúdanie môže byť aj znakom vážnej nemoci, aj duchovnej nemoci.

A čo my? Aj my si potrebujeme vo svojom živote postaviť také „míľniky“, ktoré nám pripomínajú, ako Pán Boh konal na ceste nášho života.

Ako to robím ja

Keďže ja mám tendenciu zabúdať, robím to tak, že si zapisujem momenty svojho života, za čo môžem byť vďačný. V poslednom čase to robím tak, že každý večer venujem pár minút premýšľaniu nad uplynulým dňom a zapíšem si, za čo môžem byť vďačný. Niekedy mám pocit, že v daný deň som nič mimoriadne neprežil. A potom, keď sa trochu zamyslím, zastavím, tak zistím, že je mnoho drobných vecí, za ktoré môžem byť vďačný.

Svojho času sme mali doma takú fľašu vďačnosti, kam sme počas roka hádzali lístky, na ktoré sme písali, za čo sme vďační. Neboli sme v tom celkom dôslední, ale predsa, keď sme na konci roka lístky z fľaše vyberali, spomínali sme na mnohé milé okamihy nášho života.

Jedna kamarátka svojho času každý deň dala na sociálnu sieť fotografiu nejakej veci, za ktorú je vďačná. Robila to celý rok. A na konci roka mala album 365 fotiek plných vďačnosti.

Je mnoho spôsobov, ako pamätať a nezabúdať na to, za čo môžeme byť vďační.

Prejavme vďačnosť Bohu

Ako veriaci máme jednu výhodu oproti ateistom. Keď je ateista vidí krásnu zasneženú krajinu alebo hory zaliate slnkom, nemá komu za tú krásu poďakovať. Ja mám komu poďakovať za každú snehovú vločku.

Keď prejavíme vďaku, vlastne tým povieme, že to, za čo ďakujeme, neberieme ako niečo samozrejmé. Nevďačnosť na druhej strane znamená, že isté veci považujeme za samozrejmé.

Ak žijem v tom, že mi Pán Boh dáva málo, tak som veľmi nevďačným kresťanom. Možno dokonca žijem v domnienke, že si Božiu priazeň musím nejako zaslúžiť, a tak si „vydrieť“ Božiu priazeň. Alebo žijem v tom, že si od Pána Boha zaslúžim viac.

Božiu priazeň by som nemal brať ako samozrejmosť. Nie je to samozrejmosť, že ma Pán Boh prijal za svoje dieťa, že ma omilostil, že mi odpustil hriech. Nemusel to urobiť. On to nepotreboval a ja som Mu k tomu tiež nedal žiaden dôvod. Nezaslúžil som si to. Naopak, môj hriech ma diskvalifikoval, vylúčil zo spoločenstva s Bohom. Napriek tomu mi Pán Boh vyšiel v Ježišovi Kristovi v ústrety. On mi odpustil a prijal ma.

Niekto múdry raz povedal: „Keby mi Pán Boh už nič viac nedal ako to, čo mi dal skrze Pána Ježiša, je to dostatočný dôvod, aby som Mu bol do smrti vďačný.“

Aký mám teda postoj voči Bohu? Som Jeho dieťa, ktoré je vďačné za každý prejav lásky a priazne svojho nebeského Otca, alebo žijem ako Boží zamestnanec, ktorý očakáva, že si za svoj zbožný život zaslúži primeraný plat?

Keď si uvedomím, akú hodnotu má dar, ktorý mi Pán Boh dal, pozdvihuje ma to. Už viac nežijem ako stratená sirota, nie som nechcené dieťa. Som Božie dieťa. Bohu na mne záleží. A aj keď mi Boh nedáva vždy to, čo by som chcel a kedy by som to chcel (Napokon, ktorý dobrý rodič to robí?), aj tak ma On má rád a štedro ma zasypáva svojou priazňou.

Ako sa cvičiť vo vďačnosti?

Už som spomenul, že dobrý spôsob je zapisovanie si hoci aj každodenných malých vecí, vypočutých modlitieb a pod. Dobrým nápadom je aj zavedenie nejakej aktivity pre celú rodinu, ako sme my robili s fľašou, alebo nalepovanie nejakých značiek do kalendára, nástenku a pod.

Výbornou možnosťou je položiť pri spoločnej pobožnosti otázku: Za čo môžeme dnes Pánu Bohu poďakovať? Za čo môžeme prosiť? To nás učí, aby sme od Pána Boha neustále len neprosili, ale Mu aj ďakovali.

Ďalšou mojou skúsenosťou je, že moja vďačnosť rastie nie cez hromadenie, ale cez skromnosť/odriekanie. Čím menej toho mám, akoby som si to vedel viac vážiť. Zameriavam sa viac na to, čo mám, ako na to, čo nemám. V tomto môže byť užitočným cvičením pôst, odriekanie alebo aj také praktické veci ako vyradenie nepotrebných vecí do smetí, na recykláciu alebo ich darovanie niekomu, komu ešte môžu poslúžiť.

Dávanie je tak ďalším krokom k rastu vďačnosti.

Otázky na zamyslenie a diskusiu:

Za čo si vďačný?

Si vďačný aj v náročnom období?

Ako rozvíjaš svoju vďačnosť?

Začni prax rátania svojich vdiak.

Čo konkrétne pre to urobíš?