Viera, ktorá Ježiša prekvapila

„Keď to Ježiš počul, prekvapil sa. Obrátil sa k ľuďom, ktorí išli za ním, a povedal: Hovorím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli." (Lukáš 7:9)

Raz sa Ježiš, „pôvodca a završovateľ našej viery" (Židom 12:2) začudoval veľkej viere, ktorú našiel v človeku. A to je jediný prípad, zaznamenaný v Evanjeliách, kedy Ježiš takto reagoval. Kto bol tým človekom? Bol to rabín? Nie. Učeník? Tiež nie. Rímsky vojak.

Ježiš schádzal z návršia jedného malého pohoria pri Kafarnaume, svojom „prijatom" domove (Matúš 4:13). Práve ľuďom odovzdal to, čo sa neskôr stalo najznámejšou kázňou v histórii.

Keď Ježiš vošiel do mesta, stretol skupinu židovských starších. Mali naňho urgentnú prosbu. Prišiel by Ježiš rýchlo do domu rímskeho stotníka, ktorého sluha bol chorý na smrť? Stotník poslal so svojou prosbou za Ježišom starších.

To bolo čudné. Nebolo zvykom, že by židovskí vodcovia mali radi rímskych vojakov.

Ježiš rozoznal volanie svojho Otca, a tak sa s nimi vybral do stotníkovho domu. Taktiež práve učil o dôležitosti milovania nepriateľov. Takéto konanie bolo potrebné povzbudiť.

Keď sa už približovali k domu, zastavila ich ďalšia skupina mužov. Schúlili sa, aby sa stručne a tajne dohodli so zmätenými staršími. Niektorí si domysleli, že už je neskoro.

Vtom to jeden z nich prerušil, podišiel k Ježišovi a s úctou mu povedal: „Majstre, mám pre teba odkaz od môjho rímskeho priateľa. Vraví:

Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Nepovažoval som sa preto ani za hodného prísť k tebe. Ale povedz len slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem jednému: Choď, tak ide. A druhému: Poď sem, tak príde. A svojmu sluhovi: Urob to, tak to urobí."

Zástup zaplavilo šomranie. Nechcel, aby Ježiš prišiel.

Človek s najväčšou vierou v Izraeli bol stotník, ktorý jednoducho vedel, kým Ježiš bol, vedel, čo bol Ježiš schopný urobiť, skromne ho o to poprosil a dôveroval, že dostane to, čo potrebuje. Skutočne veril v Ježiša.

Ježišove oči sledovali oči muža, kým rozprával tie vážne slová. Od rímskeho vojaka.

Kto uveril našej zvesti a na kom sa zjavil zásah Hospodinov? (Izaiáš 53:1)

Ježišov výraz prešiel do úsmevu. Jemne prikývol hlavou.

Lebo uvidia, o čom sa im nehovorilo a spoznajú, čo nepočuli. (Izaiáš 52:15)

Vyslanec nepriateľov Izraela pochopil, čomu ani tí židovskí starší neporozumeli. Pozrel sa na nich.

Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa uholným kameňom. Stalo sa to na pokyn Hospodina: je to vec v našich očiach obdivuhodná. (Žalm 118:22–23)

Potom sa obrátil na svojich učeníkov a malý zástup, ktorý ho nasledoval z návršia, a povedal výrazným hlasom: „Hovorím vám, ani v Izraeli som nenašiel takú vieru." (9. verš)

Ježiš sa „zadivil" viere tohto muža. Keď sa Ježiš diví, my sa musíme zamyslieť.

Lukáš zvolil grécke slovo thaumazo (thou-mad'-zo, tiež v Matúš 8:10), ktoré prekladáme ako „prekvapený" alebo „zadivený", na opísanie Ježišovej reakcie na stotníkovu vieru. Jediný ďalší prípad, kedy bolo toto slovo použité, slúžilo na opísanie Ježišovej reakcie na vieru niekoho ďalšieho (Marek 6:6), keď sa zadivil nedostatku viery ľudí z Nazareta, ktorí ho poznali najlepšie.

Je to irónia evanjelia, že jediný človek zaznamenaný v evanjeliách, ktorého viera Ježiša prekvapila, bol rímsky vojak. Jediný dôvod toho, že bol v Palestíne, bolo, aby udržal Židov pod tyranskou nadvládou pohana Tiberia.

Ježiša prekvapilo, že pohanský vojak, cudzinec zmluvy, človek, ktorý mal limitované porozumenie Písma videl to, čo len tak málo ľudí, keď sa pozreli na Ježiša: Boží Syn. Zástupy Židov sa na Ježiša pravidelne valili. Židovskí starší o ňom debatovali. No ako Peter v lodi plnej rýb (Lukáš 5:8), stotník pochopil božskú svätosť v Ježišovi a svoju hriešnosť, a vedel, že nie je hoden Ježišovej prítomnosti.

Taktiež porozumel Ježišovej autorite. Zatiaľ čo sa židovskí starší pýtali otázky typu: „Akou mocou toto robíš a kto ti dal túto moc?" (Matúš 21:23), tento cudzinec vedel presne, kým Ježiš bol. Vedel, že Ježiš mal danú autoritu od Otca, aby panoval nad prírodným svetom. Vedel, že na vzdialenosti nezáležalo. Ježiš by mohol rozkázať chorobe, aby zmizla odkiaľkoľvek.

A Ježiš sa divil, že v tomto stotníkovi videl svoje prvé ovocie, ovocie toho, čo prišiel priniesť na tento svet: že „mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve" (Matúš 8:11).

Tento človek, ktorého viera Ježiša ohromila, nebol učeníkom, neurobil žiaden zázrak, nezaložil žiaden zbor a nemal akademický ani náboženský titul. Jeho duchovné resumé nebolo pôsobivé. Človek s najväčšou vierou v Izraeli bol stotník, ktorý jednoducho vedel, kým Ježiš bol, vedel, čo bol Ježiš schopný urobiť, skromne ho o to poprosil a dôveroval, že dostane to, čo potrebuje. Skutočne veril v Ježiša.

To je stále viera, ktorá Ježiša prekvapuje.